Ofiolitový komplex

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Ofiolitový komplex je idealizovaný profil, respektíve sekvencia hornín tvoriaca oceánsku zemskú kôru a časť vrchného plášťa (teda ocenásku litosféru). Skladá sa z bázických a ultrabázických láv a menších intrúzií. Za súčasti ofiolitového komplexu sú niekedy považované aj sprevodné rádiolarity alebo iné hlbokovodné sedimenty ako ílovité bridlice alebo sliene.

Ofiolitový komplex nie je možné za bežných podmienok sledovať. Najhlbšie vrty do oceánskeho dna dosiahli iba do hĺbky 1500 m. Ďalšou, lacnejšou možnosťou ich výskumu je dradging (loďou ťahané rypadlám či pluhom podobné zariadenia ktoré zachytávajú materiál na morskom dne) v oblasti stredooceánskych chrbtov a transformných zlomov. Touto metódou sa však nedajú získať stratifikované vzorky. Odkryvy, ktoré sa dnes nachádzajú na zemskom povrchu sú obnažené časti oceánskeho dna, ktoré boli zachytené pri subdukcii a neskôr obdukované alebo exhumované do kontinentálnej kôry.

História výskumu[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo ophio po grécky znamená had, lithos znamená kameň. Termín ofiolit po prvýkrát použil Alexandre Brongniart v roku 1813 pre označenie skupiny zelených hornín (serpentinit, diabáz)[1] v Alpách. Gustav Steinmann neskôr v roku 1906 použil termín v súvislosti s asociáciou serpentinitu, poduškovej lávy a silicitov, tiež na základe výskytu v Alpách a barrandiéne[1][2]. Termín sa do prelomu 50. a 60. rokov v podstate ďalej nepoužíval. Až objavenie rozpínania oceánskeho dna umožnilo vysloviť predpoklad, že tieto komplexy hornín sú v podstate súčasťou oceánskej kôry. Okrem rozpoznania magnetických pásov Vineom a Matthewsom v roku 1963 k tomu dopomohlo aj objavenie dajkového komplexu v Troodoských ofiolitoch na Cypre. Termín v modernom ponímaní zaviedol v roku 1977 Američan Robert G. Coleman.[1][3]

Neúplné časti ofiolitového komplexu možno nájsť i v obdukovaných častiach meliatika na juhovýchodnom Slovensku.

Stavba ofiolitového komplexu[upraviť | upraviť zdroj]

Zjednodušený profil ofiolitovým komplexom:
1. magmatický krb
2. sedimenty
3. poduškové bazalty
4. dajkový komplex
5. komplex gabier
6. dunitové/peridotitové kumuláty

Idealizovaný litologický profil ofiolitovým komplexom od vrchu nadol zahŕňa:

  • hlbokomorské sedimenty, najmä čierne bridlica a radiolarity (s hrúbkou do 300 m)
  • bazaltové poduškové lávy a ich hyaloklastiká, ktoré vznikajú pri kontakte bazaltovej lávy s vodou (siahajúce do hĺbky 0,3 až 0,7 km)
  • dajkový komplex, vertikálne, rovnobežné faktúry - dajky, vyplnené bazaltom, ktorý cez ne unikal na povrch (siahajúce do hĺbky 0,7 - 1,5 km)
  • izotrópne gabrá, ktoré sú výsledkom frakcionácie magmy
  • páskované gabrá, ktoré vznikli kryštalizáciou minerálov v magmatickom krbe (v hĺbke 1,5 - 5 km), predpokladá sa, že na rozhraní gabier a peridotitov pod nimi sa nachádza Mohorovičićova diskontinuita[4]
  • kumulátový komplex, tvorený ultramafickými horninami ako dunit s podobným spôsobom vzniku ako predošlé páskované gabrá (v hĺbke väčšej ako 7 km)
  • tektonizovaný peridotit, tvorený hlavne harzburgitovou až lherzolitovou plášťovou magmou.

Od roku 1972, kedy prebehla jedna z vedeckých konferencií zaoberajúcich sa ofiolitmi, bolo rozhodnuté, že termín ofiolity má označovať iba vyvreté horniny a nevzťahuje sa na sedimenty, ktoré na nich ležia nezávisle. Najnovšie poznatky, ktoré o oceánskej kôre nadobudli vedci počas viacerých programov výskumu oceánskeho dna, ako bol napr. Integrated Ocean Drilling Program, poukázali že zloženie oceánskej kôry je v prírode pomerne rôznorodé. Na niektorých miestach sa bazaltové lávy nachádzali priamo nad peridotitmi, bez prechodnej gabrovej vrstvy. Väčšina ofiolitov, ktoré dnes možno pozorovať na povrchu má podobné odchýlky od modelovej stavby, niektoré z nich vznikli primárne, mnohé sú však spôsobené neskoršími procesmi, ako bola napríklad exhumácia a zapracovanie do horských pásiem počas orogenézy. Pri tom nezriedka vznikajú aj chaotické ofiolitové melanže.[5]

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie na povrchu sa vyskytujúce relikty ofiolitov sú známe z oblasti Jarmua (Fínsko). Ďalšie mladšie ofiolity sú známe z lokalít Troodos (Cyprus), Bay of Islands (Kanada) či Semail (Omán a Spojené arabské emiráty).

Neúplnú ofiolitovú štruktúru triasovo-jurského veku možno pozorovať v melanži meliatika v Spišsko-gemerskom rudohorí. Staršie paleozoické ofiolity možno pozorovať v gemerickej rakoveckej jednotke, alebo v tatrickej perneckej skupine v Malých Karpatoch.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Přehled názvů hornin [online]. geologie.estranky.cz, [cit. 2008-09-03]. Dostupné online.
  2. Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 241
  3. Coleman, R.G., 1977, Emplacement and metamorphism of ophiolites. Ofioliti, 2, s. 41-74.
  4. Reichwalder, P., Jablonský, J., 2003: Všeobecná geológia 1. Bratislava, Univerzita Komenského, 240 s.
  5. PETRÁNEK, J. On-line geologická encyklopedie - Ofiolity [online]. geology.cz, [cit. 2008-09-03]. Dostupné online.

Ďalšie zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ophiolite na anglickej Wikipédii.