Okres Svidník v stredoveku

Začiatkom 13. storočia sa v Nízkych Beskydách ustálila aj uhorsko-poľská hranica a zostala nezmenená aj neskôr. Dokazuje to hustejšie osídlenie v pohraničnom pásme. Pred rokom 1235 existovala aj dedina Stročín, ktorej vznik možno datovať takisto pred 13. storočie a zaraďuje sa medzi najstaršie sídliská na území hornej Ondavy. K nej prináležalo územie rovnomenného panstva, ktoré siahalo až po riečku Chotčianku, ktorá je v stropkovskom okrese. Bola to najsevernejšia obec niekdajšieho kráľovského komitátu Zemplín (Strachynna – Stratená – Soročyn – Stročín) a vznikla na zvykovom práve. Asi v polovici 13. storočia sa Stročín dostal do závislosti dediny a majetku Smilno, ktorá dnes je v Bardejovskom okrese. Stročín v roku 1269 patril do majetku Smilná aj s jeho chotárom.

Koncom 13. storočia sa Stročín dostal do vlastníctva Petra, Peteňovho syna. Kráľ Karol Róbert z Anjou skonfiškoval v roku 1317 Petrovi za jeho zradu viacero majetkov v Zemplíne, medzi nimi i Stročín a tu zriadené mýto. Daroval ich Mičkbánovi z rodu Ákošovcov, synovi Michala, županovi a kastelánovi na stoličnom kráľovskom hrade Šariš. Mičkbán vlastnil tieto majetky aj v rokoch 1341 až 1342. Roku 1355 boli už vo vlastníctve jeho syna Loranda a neskôr sa stali súčasťou makovického (zborovského) panstva.

V 14. storočí pokračovalo osídľovanie územia dnešného Svidníckeho okresu už pod vplyvom nemeckého práva. Ákošovci založili na stročínskom panstve v druhej polovici 14. storočia osady (vagas = poruba) Svidník, Dubová, Orlík a ešte jednu, v ktorej žili Rusíni (incolae Rutheni).

Tieto osady vznikli na nemeckom práve a uvádzajú sa v rokoch 1355 a 1357. Osada s rusínskym obyvateľstvom, nazývaná v rokoch 1414-1416, 1427 , 1470 – 1471 Oroszfalu, rozprestierala sa v polohe Rusinec v chotári dnešnej obce Jurkova Voľa, čo dokazujú tak nálezy stredovekej keramiky, ako aj názov polohy a potôčika. Jej obyvatelia Rusíni boli v službách Loranda a v roku 1357 prepadli dedinu Lomné v južnej časti okresu. Lomné založili pred rokom 1347 šľachtici z Rozhanoviec prostredníctvom šoltýsa Petra. Spomínaný Mičkbánov syn Lorand si nárokoval územie Lomného ako súčasť svojho staršieho majetkom. Modré Pole (Kékmezö, pevnosť, hrádok v chotári obce Mrázovce). Tento pôvodne Peteňov majetok sa po roku 1317 stal súčasťou majetkového vlastníctva Mičkbánovcov ako kráľovský konfiškát po Peteňovi. Lorand prostredníctvom Rusínov z Oroszfalu vypálil a zničil Lomné, čo by bol dôvod dlhotrvajúceho zemepanského sporu, ktorý riešilo stoličné zhromaždenie zemplínskej, užskej, šarišskej a abovskej šľachty, potom kráľ Ľudovít I., palatín, Spišská kapitula ako hodnoverné miesto a jasovský a leleský konvent v rokoch 1347 – 1356. Aj keď Spišská kapitula vytýčila hranice, ktoré boli predmetom sporu, Loranda to neuspokojilo a v roku 1357 znovu prepadol Lomné a vypálil ho. Šoltýsa Petra, syna Mikuláša, obesil vo vlastnom dome, potom ho spolu s dcérou upálil a jeho ženu ťažko poranili. Šľachtici z Rozhanoviec na odvetu prepadli Domašu, Lorandov majetok. Nový súdny spor vyriešil až krajinský sudca, a to nariadení, aby si šľachtici, na ktorých nepriateľstvo doplatili ich poddaní, vzájomne nahradili škody. Takto sa potom aj dohodli pred jasovským konventom a ich dohodu potvrdil i košický súd.

Zložité majetkové vzťahy s následnými spormi sa však neskončili. Šľachtici z Rozhanoviec pokračovali v aktívnom rozvíjaní osídľovacej činnosti. Do južných časti okresu začali okrem domácich osadníkov získavať aj osadníkov z Poľska a Haliče a zakladali nové osady. Postupne vytláčali Ákošovcov. Pred rokom 1382 rozhanovskí šľachtici pripojili k svojmu hradnému panstvu Čičava aj územie v povodí Ondavy na sever od Lomného, pričom sa zmocnili dediny Nižná Olšava, pravdepodobne súčasti majetkov Ákošovcov, aby ju neskôr vymenili s Petrom Cudarom, ktorý sa stal namiesto Ákošovca Loranda ich novým partnerom v spore. Peter Cudar v roku 1382 okupoval polovicu Lomného, celé osady Kručov a Ošava. Roku 1390 sa spor rozšírilo Soboš, Bokšu a Šandal, potom o Fijaš o obidve Olšavy - Nižnú aj Vyšnú. Bodku za týmto sporom dal jasovský konvent v roku 1394 rozsudkom, podľa ktorého Lomné, Nižná a Vyšná Olšava a Kručov (známy aj ako Ruský Kručov) pripadli šľachticom z Rozhanoviec a ostatné osady Cudarovcom z makovického panstva a hradu. Roku 1395 si rozdelili Fijaš a Kručov na polovice.

Využívaním nemeckého dedinské práva v starších novozaložených dedinách, respektíve osadách rozhanovskí šľachtici dokončili osídľovanie celého územia v rozvodí Ondavy a Tople na hranici Zemplínskej a Šarišskej stolice. V tejto oblasti bola totiž v stredoveku pôda vhodná na obrábanie, ktorá prinášala jeho majiteľom zisk.

Začiatkom 14. storočia vznikla osada Hrabovec.

Z hľadiska cirkevného práva patrilo toto územie jágerskému biskupstvu. Koncom 15. storočia existovala fara v Stročíne. Severná časť okresu, patriaca do Šarišskej stolice, bola územnosprávne spojená s makovickým panstvom. Toto od polovice 14. storočia do zániku feudalizmu sídliskovo formovalo celú túto severnú časť, ktorá sa postupne rozrástla o panstva Radoma a Stročín, čím sa vytvoril veľký majetkový komplex. Majetok Makovického hradu siahal za Cudarovcov v polovici 14. storočia až k vrchu Kaštielik pri Svidníku (južne od mesta, na pravej strane Ondavy), na ktorom sú dodnes stopy po stredovekom hrádku, vystavenom zrejme za Ákošovcov v 14. storočí. Dokazujú to nálezy keramiky datovanej do 14. a 15. storočia.

V druhej polovici 14. storočia patrili makovickému panstvu Svidník (Nižný), Orlík, Dubová, Rusinec (Oroszfalu, Ruská Ves). Spomínaní Cudarovci, majitelia Makovice, zintenzívnili aj po roku 1364 kolonizáciu svojho panstva takisto na základe modifikovaného nemeckého práva. Svoj majetok rozširovali a obohacovali ďalším osídľovaním alebo novozákladaním osád, dokonca tak intenzívne, že sa dostali do finančných ťažkostí a v roku 1414 časť svojho panstva zálohovali Jánovi Bubekovi z Plešivca. Zálohované boli aj staršie osady, ako Stročín, Rusinec, Duplín, Radoma, Okruhlé, Fijaš prakticky z celého územia dnešného Svidníckeho okresu, ale aj novovzniknuté – Kurimka, Rovné, Mlynárovce, Beňadikovce, Štefurov, potom Mestisko, Mergeška (Nová Polianka), Potoky, Kružlová, Ladomirová. V rokoch 1415-1416 bola majetková dražba územia a sídla makovického panstva potvrdená donáciou kráľa Žigmunda a Jágerskou kapitulou. Vtedy sa už spomínajú aj Cernina, Vyšný a Nižný Svidník a Vyšný a Nižný Orlík. Po roku 1415 vznikla aj Cigla.

Tieto udalosti boli zvečnene a ústne podávané v známej ľudovej piesni Koly muruvaly bilu Makovycu, zapísanú rusínskym národným buditeľom Alexandrom Pavlovyčom v 19. storočí.

Príslušnosť podstatnej časti územia dnešného okresu k stredovekému panstvu Makovica, ktoré bolo rozdelená na tri obvody – hradný (zborovský), kurimský a ladomirský, mala totiž pre ďalší sídliskový vývin podstatný význam. Z Makovice vychádzali podnety na rozloženie a hustotu sídel a ich využitia práve na strategicky a ekonomicky dôležitom ladomirovskom obvode.

Cez panstvo viedlo totiž niekoľko obchodných ciest z Potisia do Poľska. Pred rokoch 1458 sa už v Ladomirovej vyberali kráľovské mýta na mýtnej stanici na novom obchodno-vojenskom prechode do Poľska cez Dukliansky priesmyk, ktorého význam narastal od polovice 15. storočia.

Po vymretí Cudarovcov daroval kráľ Matej I. v roku 1470 panstvo šľachticom z Rozhanoviec, známych z lomnianskeho sporu. Tí v nasledujúcom roku zjednotili rozličné poddanské povinnosti a svojich poddaných, usadených v už jestvujúcich tridsiatich osadách panstva na domácom zvykovom alebo nemeckom dedinskom modifikovanom práve, ovplyvnili právne a sociálne. Zjednotené boli aj poddanské dávky. Založením osady Vagrinec pred rokom 1470 sa zároveň skončila druhá osídľovacia etapa.

Celý proces osídľovania územia okresu bol zavŕšený osídľovaním na valašskom práve a to v dvoch vlnách. Valašské osídľovanie dotvorilo a stabilizovalo až do súčasnosti aj národnostné zloženie a sídliskovú lokalizáciu obyvateľstva.

V druhej polovici 13 storočia, no najmä v 14. storočí preniklo na územie severovýchodného Slovenska väčšinou rusínske roľnícke obyvateľstvo z Haliče, Vladimirsko-Volýnska i Poľska, zaoberajúce sa prevažne ovčiarstvom a dobytkárstvom. Osídľovalo sa po obidvoch stranách karpatského oblúka. O starobylom rusínskom osídlení tohto regiónu vypovedá súdny záznam (ručiteľský záväzok) v bardejovskej mestskej súdnej úradnej knihe. Bol spísaný v mestskej kancelárii v slobodnom Kráľovskom meste v Bardejove 27. októbra 1434. (In: "Štátny okresný archív v Bardejove": Iudicium bannitum 1416-1443, strana 19).

Toto už prevažne roľnícke obyvateľstvo preniklo hlbšie na naše územie v druhej fáze osídľovania, a to v 15. a 16. storočí. Poddaní boli podľa valašského páva oslobodení od feudálnych povinností až na dvadsať rokov, ale boli povinní strážiť najmä pohraničí cesty, lesy a konať vojenskú službu.