Ondrej I. (Uhorsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ondrej I.
uhorský kráľ
Nte-kir-1andras.jpg
Panovanie 1046 - 1060
Narodenie okolo 1015
Úmrtie 1060/1061
Hrobka Kláštor sv. Aniána v Tihanyi na brehu jazera Balaton
Predchodca Peter
Nástupca Belo I.
Manželka nemenovaná (nemecký pôvod)
Anastázia
Potomstvo Adelaida
Šalamún
Dávid
Juraj (nemanželský syn)
Dynastia Arpádovci
Otec Vazul
Matka Tatun

Ondrej I. (* 1015; † 1060/1061) bol uhorským kráľom v rokoch 1046 – 1060/1061, pochádzal z mladšej vetvy rodu Arpádovcov.

Potom, čo strávil pätnásť rokov v exile, nastúpil na trón počas silného povstania pohanských Maďarov. Napriek tomu posilnil pozíciu kresťanstva v Uhorsku a tiež sa mu podarilo uchrániť nezávislosť uhorského kráľovstva proti Svätej ríši rímskej. Pokúsil sa zaistiť nástupníctvo pre svojho syna, čo viedlo k otvorenej revolte jeho brata, ktorý ho zosadil z trónu pomocou sily.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Ondrej bol druhý syn vojvodu Vazula, bratanca Štefana I., prvého kráľa Uhorska. Jeho matka bola pravdepodobne konkubína (dcéra člena uhorského rodu Tátony) jeho otca, stále uznávajúceho staré zvyky.

2. septembra 1031 bol diviakom pri love zabitý jediný preživší syn kráľa Štefana Imrich. Kráľ chcel poistiť pozíciu kresťanstva v poloprevrátenom kráľovstve, preto plánoval menovať syna svojej sestry, Petra Orseola, svojim nástupcom. Vojvoda Vazul, považovaný za ctiteľa zvykov, sa zúčastnil konšpirácie s cieľom zabiť kráľa, ale atentát nevyšiel a vojvodovi vyškriabali oči, do uší naliali roztavené olovo a jeho troch synov vyhnali do exilu.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Uhorská kmeňová spoločnosť neuznávala prvorodenstvo, miesto toho favorizovala vek pre určenie poradia nástupníctva. To urobilo z ostatných mužských členov Arpádovskej dynastie nebezpečenstvo pre úradujúceho kráľa. Ondrejova vetva dynastie dlho súperila so staršou vetvou, ku ktorej patrili Štefan I. a jeho otec. V predošlom polstoročí sa rodinná rivalita sústredila väčšinou na spor medzi východným a západným kresťanstvom, predstavovaným mladšou a staršou vetvou. Staršia vetva vymrela po meči v roku 1038, čo otvorilo nové príležitosti pre mladšiu preživšiu vetvu. Uhorská klanová spoločnosť 11. storočia stále verila v jedinečnú dedičnosť po mužskej línii.

V exile[upraviť | upraviť zdroj]

Po otcovej tragickej smrti museli bratia opustiť vlasť. Najskôr utiekli do Čiech a pokračovali do Poľska, kde sa Belo oženil s členkou dynastie Piastovcov. Ondrej a Levente pokračovali v ceste a usadili sa v Kyjeve. Tam sa Ondrej oženil s Anastáziou Kyjevskou, dcérou kniežaťa Jaroslava I. Múdreho.

Anglickí preláti, vedení biskupom Gerardom z Csanádu, sa rozhodli povolať Ondreja a jeho bratov späť do Uhorska a napísali im list. V dobe, kedy sa Ondrej a Levente vrátili do vlasti, rozpútalo sa obrovské povstanie Maďarov. Obaja bratia vytvorili v Abaújváre alianciu s rebelmi, ktorí prijali vedenie. Kráľ Peter sa pokúsil utiecť do Svätej ríše rímskej, ale bol uväznený a oslepený spojencami oboch bratov.

Vláda[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1048 povolal z Poľska svojho brata a kráľovstvo rozdelil na 3 časti, pričom dve ostali v majetku kráľa a jedna prešla do majetku kniežaťa (Tercia pars regni). Belo takto získal údelné kniežatstvo siahajúce od rieky Morava až po hranice Sedmohradska. Rozdeľovalo sa na dve časti - Nitriansko a Biharsko, deliacou čiarou bola rieka Tisa. Začiatkom roka 1050 Uhorsko čelilo útokom reznianského biskupa smerujúcim do západného pohraničia. Ako odvetu uhorské vojsko vyplienilo susedné pohraničie a vypálilo hrad Hainburg. O rok neskôr vpadol do Uhorska nemecký cisár Henrich III. spolu s českým kniežaťom Břetislavom. Ondrej a Belo však vypálili oblasti, kadiaľ cisárske vojsko prechádzalo, a vojaci tak trpeli hladom, rušení prepadmi uhorských a pečenžských vojsk. Ondrejovi sa ľsťou podarilo zničiť lode zo zásobami a Henrich III. musel odtiahnuť. Nasledujúci rok cisár zaútočil opäť, pričom obľahol Bratislavu. Bratislavčania všetky útoky odrazili a podarilo sa im aj potopiť všetky cisárove lode. Mier prišiel dokonca sprostredkovať aj pápež Lev IX..

Spory o nástupníctvo[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže Ondrej mal z prvého manželstva iba jednú dcéru - Adelaidu (ktorú vydal za olomoucké knieža Vratislava), v roku 1048 určil za nástupcu svojho brata Bela. Druhé manželstvo uzavrel v roku 1049 s Anastáziou, dcérou Jaroslava Múdreho a v roku 1052 sa mu narodil syn Šalamún. V septembri 1058 sa Ondrej stretol s novovymenovaným nemeckým kráľom Henrichom, uzavreli mier a zasnúbili Šalamúna s Juditou, Henrichovou sestrou. Krátko na to dostal záchvat mŕtvice a v tom istom roku nechal korunovať malého Šalamúna, čo pobúrilo Bela. Bratia sa stretli v roku 1059 pričom Belo si mal vybrať medzi kráľovstvom a kniežatstvom. Ak by si vybral kráľovstvo, mali ho zabiť najatí vrahovia. Belo sa o tom dozvedel a ušiel do Poľska ku švagrovi Boleslavovi II. S ním nasledujúci rok vpadol do Uhorska. Postavilo sa proti nemu početné nemecké vojsko. Bitka sa odohrala pri rieke Tisa a Belo zvíťazil. Ťažko ranený Ondrej chcel utiecť do Nemecka, no Belovi vojaci ho chytili a krátko na to svojim zraneniam podľahol.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]


Ondrej I. (Uhorsko)
Vladárske tituly
Predchodca
Peter Orseolo
kráľ
10461060
Nástupca
Belo I.