Operácia Overlord

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Operácia Overlord
Súčasť bojov západného frontu počas druhej svetovej vojny
1944 NormandyLST.jpg
Vylodenie amerických vojakov na pláži Omaha
Dátum 6. jún 194430. august 1944
Miesto Normandia, Francúzsko
Výsledok Spojenecké víťazstvo, otvorenie západného frontu
Protivníci
US flag 48 stars.svg USA
Flag of the United Kingdom.svg Spojené kráľovstvo
Canadian Red Ensign 1957-1965.svg Kanada
Flag of Free France 1940-1944.svg Forces françaises libres
Flag of Poland.svg Poľsko
Flag of Czechoslovakia.svg Česko-Slovensko
Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Velitelia
Dwight D. Eisenhower
Bernard Montgomery
(pozemné operácie)
Bertram Ramsay
(námorné operácie)
Trafford Leigh-Mallory
(vzdušné operácie)
Gerd von Rundstedt
Erwin Rommel
Friedrich Dollmann
Sila
326 000 (11. júna) 250 000 (6. júna)
Straty
37 000 mŕtvych
18 000 nezvestných
154 000 zranených
približne 200 000 mŕtvych alebo zranených
200 000 zajatých
Zoznam bitiek II. svetovej vojny
Západný front (2. svetová vojna)
Čudná vojna - Francúzsko - Dynamo - Británia - Dieppe - Overlord - Dragoon - Market Garden - Šelda - Hürtgenský les - Aachen - Ardeny - Varsity

Operácia Overlord je názov vylodenia v Normandii, 6. júna 1944, ktoré po štyroch rokoch otvorilo západný front. Bolo jednou z najväčších vojenských operácií druhej svetovej vojny.

Tejto operácie sa zúčastnili jednotky z dvanástich spojeneckých národov: Austrália, Belgicko, Kanada, Česko-Slovensko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Nový Zéland, Nórsko, Poľsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty.

Operácia Overlord začala počas noci, keď v Normandii pristáli výsadkové oddiely. Zároveň spojenecké námorné a vzdušné sily bombardovali nemecké jednotky. Na ďalší deň ráno (6. júna), bol podniknutý spojený útok. Tento deň je označovaný aj ako Deň-D.

Otvorenie druhého frontu[upraviť | upraviť zdroj]

O myšlienke otvoriť druhý front v Európe sa uvažovalo okamžite po vzniku protihitlerovskej koalície. Jeho cieľom malo byť rozdelenie vojenských síl Nacistického Nemecka na dva veľké fronty a urýchliť tak jeho porážku. Vlády Spojených štátov a Spojeného kráľovstva sa na konferencii 12. júna 1942 zaviazali otvoriť druhý front ešte toho roku. Uskutočňovanie potrebných operácií však za pôvodným plánom veľmi pokrivkávalo. Pôsobili na to i politické zásahy Winstona Churchilla, ktorý sprvu uprednostňoval vedenie bojovej činnosti v Stredomorí (Severnej Afrike a potom Taliansku) a inváziu na Balkán. K odďaľovaniu uskutočnenia vylodenia prispeli aj mnohé objektívne prekážky a ťažkosti. V dôsledku snáh o kvalitné maskovanie a krytie celej operácie bola všetka činnosť spojená so zhromažďovaním vojska a jeho prípravou na nadchádzajúce boje vedená vo veľkej tajnosti. Spojenci využívali všetky možné prostriedky na dezinformáciu nepriateľa. Najmä Hitler bol do poslednej chvíle presvedčený že Spojenci udrú v oblasti Pas-de-Calais, kde je kanál La Manche najužší. Anglo-americké sily napríklad pre dezinformáciu presúvali z miesta na miesto veľké množstvá plavidiel, zhromažďovali v oblasti Kentu, hlavne blízko Doveru makety tankov a iných vozidiel, ktoré vydávali za Pattonovu tankovú armádu. Pre dezinformáciu bolo pre túto fiktívnu armádu prijaté označenie 1. americká armádna skupina, známa tiež pod označením FUSAG. Spolu s ďalšími trikmi a kontrašpionážnou činnosťou tak ušetrili mnoho životov svojich vojakov. Veľkú vážnosť otvoreniu druhého frontu v Európe dával Stalin už od roku 1941. Jeho otvorenie pred rokom 1944 by sovietskym vojskám v výrazne uľahčilo situáciu.

Dovtedy uskutočnené vyloďovacie akcie v Stredomorí (v Severnej Afrike, na Sicílii a v Taliansku) v rokoch 19421943 pútali celkovo iba 7 percent nemeckých síl. Navyše po porážkach vojsk Osi na východe v roku 1943, začalo byť zrejmé, že ZSSR, môže Nemecko poraziť aj vlastnými silami. Podľa niektorých názorov západní Spojenci zámerne odďaľovali uskutočnenie tejto operácie aj pre to, aby mohli do boja zasiahnúť v období, keď bude Nacistické Nemecko bojmi na východe veľmi vyčerpané. Podobne verili i v to, že sa v boji vyčerpá i ZSSR. [1]

Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill schválili plán útoku na okupované Francúzsko cez Normandiu na konferencii v Québecu. Počiatočný plán pripravil veliteľ štábu hlavného velenia spojeneckých síl (COSSACK) Frederick Morgan, jeho pracovná skupina pripravovala v tajnosti operáciu od začiatku roka 1943 v Norfolk House na námestí St. James’s Square v Londýne[2]. Plán vypracovaný v priebehu roka 1943 počítal s omedzenou vyloďovacou operáciou. Neskôr bol však plán Eisenhowerom a Montgomerym prepracovaný. Eisenhowerom bol menovaný do vedenia príprav operácie 6. decembra 1943, krátko po Teheránskej konferencii. Podstatnú zmenu predstavovalo rozšírenie oblastí vyloďovania z 56 na 80 km a s tým spojené zvýšenie počtu nasadených jednotiek. Na to však bolo potrebné väčšie množstvo transportných plavidiel, ktoré však nebolo okamžite k dispozícii a spôsobilo mierny posun začiatku operácie. Pôvodný termín bol 1. máj 1944. Ten však bol z už spomínaných príčin niekoľkokrát odďaľovaný. Najbližšie vhodné dni pre vylodenie boli 5., 6. a 7. jún. Eisenhower sa pôvodne rozhodol pre 5. jún, no v dôsledku zlých meteorologických podmienok sa nakoniec odložilo na 6. júna. V tej istej dobe Erwin Rommel presvedčený o tom, že v dôsledku zlého počasia už Spojenci do konca mesiaca nič nepodniknú, odišiel na dovolenku. Rommelov zástupca gen. Dollman bol v tomto období tiež mimo veliteľstva na cvičení.

Nasadené sily protivníkov[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecká obrana[upraviť | upraviť zdroj]

Rozostavané nemecké ťažké opevnenia v oblasti Pas-de-Calais

Po porážke Francúzska, a oddialení útoku na Britániu v dôsledku predlžujúcich sa ťažkých bojov na východnom fronte, začalo nemecké velenie vážne uvažovať o obrane atlantického pobrežia. Už v roku 1940 začali prebiehať prípravné práce, ktoré sa postupne rozbehli naplno v roku 1942. Podľa nacistických plánov malo pásmo nemeckých železobetónových opevnení (známe tiež ako Atlantický val) siahať spoza nórskeho pobrežia za polárnym kruhom, cez Dánsko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko až k hraniciam Španielska, pričom malo mať dĺžku takmer 4000 km. Do roku 1944 tieto opevnenia rôznej veľkosti a odolnosti budovalo asi 150 až 170 000 pracovníkov. Pevnosti a pevnôstky boli tvorené železobetónovými pozorovateľňami, objektami pre guľomety a protitankové kanóny, no existovali aj mohutné stavby, ktoré v sebe ukrývali delá kalibru 400 mm, pre vedenie paľby po námorných cieľoch. Veľkou nevýhodou týchto pevností bolo to, že ukrývali zbrane z výzbroje mnohých Nemcami porazených európskych armád, pre ktoré sa nie vždy našiel dostatok munície. Ani posádky týchto pevností nepatrili k elite nemeckej armády. Niektoré jednotky sa dokonca skladali z bývalých sovietskych vojnových zajatcov. Obranu pobrežnej čiary od Holandska po francúzsko-španielsku hranicu a južné Francúzsko zabezpečovalo 38 nemeckých divízií[3]. 7 záložných divízií bolo sústredených v oblasti Calaiskej úžiny a tri v Normandii.

Súčasťou plánu na obranu západných hraníc ríše pred inváziou Spojencov boli okrem pevností aj pohyblivé sily, ktoré neboli viazané na líniu opevnení. Išlo najmä o tankové divízie. Jedna z nich bola zverená Erwinovi Rommelovi, tri sa smeli pohnúť z miesta iba na rozkaz samotného Hitlera. Rommel sa domnieval, že k invázii dôjde v priestore Calais-Dieppe, a preto podstatnú časť tankových jednotiek sústredil na sever od rieky Seine. Nie všetci s týmto súhlasili (napr. Guderian a von Geyr) a považovali za múdrejšie rozdeliť zálohy na oba brehy rieky Seine. Hitler však bol na strane Rommela a zálohy preto sústredil na severe, do okolia Somme[4]. V celom Francúzsku mala Luftwaffe iba 160 letuschopných lietadiel. Kriegsmarine disponovala v porovnaní so Spojencami iba obmedzenými silami.

Spojenecké sily[upraviť | upraviť zdroj]

Spojenci naproti tomu mohli nasadiť 39 divízii, ktoré jednotlivé krajiny poskytli približne takto: 20 amerických divízií, 14 britských, 3 kanadské a po jednej poskytlo exilové poľské a francúzske vojsko. Tieto vojská podporovala armáda 11 000 bojových lietadiel a ďalších 4500 dopravných lietadiel a klzákov. Námornú silu tvorilo 2700 vojenských lodí rozličného určenia a tonáže a 1897 menších vyloďovacích plavidiel[2]. Pre zvláštnosti obojživelného útoku boli zvlášť skonštruované modifikácie tankov, prezývané „Hobartove hračky“. Pohonné látky pre obrovskú masu vojska a techniky malo do Normandie prepravovať zvláštne potrubie vedené pod morom. Ostatné zásoby mali prúdiť do Francúzska pomocou zvláštnych pontónových prístavov známych ako „moruše“. Išlo o obrovské prefabrikované prístavy postavené v Británii. Ich kapacita sa rovnala kapacite Doverského prístavu.

Prvosledové jednotky, ktoré mali na pláže doraziť ako prvé vyrážali z juhoanglických prístavov. Jednotky druhého sledu ich nasledovali zo severnejších prístavov.

Úseky vylodenia[upraviť | upraviť zdroj]

Nákres znázorňujúci ciele bombardovania a jednotlivé pláže

Komplexný plán vylodenia počítal v zjednodušenej forme so zhruba takýmto rozčlenením cieľov jendotlivých jednotiek:

  • Americký
    • pláž Utah – Americký VII. zbor (Collins) – 4. pešia divízia a 70. tankový prápor
    • pláž Omaha – Americký V. zbor (Gerow) – 1. pešia divízia, 29. pešia divízia, 2. prápor Rangers a 5. prápor Rangers
  • Britský
    • pláž Gold – Britský XXX. zbor (Bucknall) – 50. pešia divízia, 8. tanková brigáda, 56. pešia brigáda a 47. Commando
    • pláž Sword – Britský I. zbor (Crocker) – 3. britská pešia divízia, 27. tanková brigáda, 1. brigáda špeciálnych služieb a 41. Commando
  • Kanadský
    • pláž Juno – Britský I. zbor (Crocker) – 3. kanadská pešia divízia a 2. kanadská tanková brigáda

Na zaistenie obidvoch krídel vyloďovaných vojsk boli tiež použité tri výsadkové divízie. Americká 82. a 101. výsadková kryli pravé krídlo amerických vojsk z pláže Utah juhovýchodne od mesta Cherbourg, zatiaľ čo britská 6. výsadková divízia mala chrániť ľavé krídlo pláže Sword severovýchodne od mesta Caen.

Faktor počasia[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný plán operácie Overlord počítal s jej začiatkom 5. júna 1944, v tento deň mal byť príliv a mesačný svit ideálny na uskutočnenie spojeneckých plánov. Nepriazeň počasia to však nedovolila, silný vietor a vlnobitie mohlo výrazne narušiť zostavy vyloďovacích plavidiel a niektoré mohlo dokonca potopiť. Vysoká oblačnosť by prakticky vyradila z boja celú vzdušnú podporu. Už 3. júna začala byť poveternostná situácia povážlivá, Eisenhower ale napriek tomu prikázal aby Bradleyho vojaci, ktorých cesta na pobrežie bola najdlhšia, vyrazili. 4. júna skoro ráno sa malo rozhodnúť definitívne. Predpovede znovu hovorili o oblačnosti. Bernard Montgomery navrhoval vyraziť za každých okolností. Arthur Tedder a veliteľ letectva Trafford Leigh-Mallory boli za odloženie operácií. Bertram Ramsay oznámil, že námorníctvo by síce úlohu za daného počasia malo splniť, ale v hlasovaní zaujal neutrálne stanovisko.[5] Eisenhower následne vyhlásil, že celá operácia výrazne závisí na podpore letectva a v prípade, že ju nebude možno využiť považuje za múdrejšie vylodenie odložiť. Ostatní nenamietali. Nasledujúci deň sa však malo počasie nakrátko zlepšiť, spojeneckí velitelia sa opäť stretli a Dwight Eisenhower odklepol začiatok operácie. Bolo totiž jasné, že v prípade ak sa vylodenie neuskutoční 6. júna, bude potrebné čakať na vhodný príliv až do 19. júna. V juhoanglických prístavoch Southampton, Portsmouth či Poole sa začali naloďovať vojaci amerických divízií, ktoré mali dosiahnuť Normandské pobrežie ako prví.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Generál McAuliffe so svojimi vojakmi pred nástupom na paluby lietadiel

Posledné prípravy a začiatok[upraviť | upraviť zdroj]

5. júna večer mohli poslucháči francúzskeho vysielania BBC začuť verše Paula Verlaina, bola to šifrovaná správa pre francúzsky odboj, že vylodenie príde nasledujúceho dňa. Správu pochopila aj nemecká rozviedka, ktorá oboznámila najvyšším miestam, že vylodenie príde v nasledujúcich dňoch. Vyšší nemeckí velitelia tieto správy nepovažovali za celkom správne. Podľa ich predstáv totiž rozsiahlejšiu činnosť Spojencov celkom vylučovalo počasie.

Spojenci pripravili aj viacero krycích operácií, ktoré prebiehali v noci z 5. na 6. júna. Išlo najmä o operácie Taxable a Glimmer, ktoré zhadzovaním klamných hliníkových fólií, rušili nemecké radary a vytvárali obraz falošných inváznych flotíl smerujúcich východnejšie od plánovanej oblasti. Ďalšou bola operácia Titanic, ktorá mala vytvoriť zdanie úspešného výsadku a bojov v inej oblasti. Nemecké radary zachytili rozsiahlu aktivitu spojeneckého letectva a loďstva. Začali sa množiť aj správy o zoskoku výsadkárov. Všetky však boli pokladané iba za klamné manévre. Nemecké velenie totiž očakávalo spojenecký úder v celkom inej oblasti, než tej odkiaľ bola hlásená činnosť spojencov.

Označenie pre námornú časť operácie a samotný výsadok na plážach bolo operácia Neptune. Vylodenie na pobreží sa malo uskutočniť asi hodinu po odlive. V dôsledku toho, že odliv v Lamanšskom prielive neprichádza rovnomerne museli na pláže Utah a Omaha Američania udrieť o hodinu skôr. Ich útok sa začal o 6:30. Briti a Kanaďania na plážach Gold, Juno a Sword zaútočili až takmer o hodinu neskôr. Vylodeniam na plážach predchádzalo silné letecké bombardovanie a námorné ostreľovanie.

Vzdušné výsadky[upraviť | upraviť zdroj]

Dôležitým aspektom vylodenia bolo udržanie krídel predmostí vytvorených na plážach. Túto úlohu mali splniť výsadkové jednotky. V noci z 5. na 6. júna stovky dopravných strojov Douglas C-47 Skytrain a klzákov priniesli do Normandie prvých spojeneckých vojakov. Boli to príslušníci americkej 82. a 101. výsadkovej divízie západne od pláže Utah a vojaci britskej 6. výsadkovej divízie východne od pláže Sword.

Britskí výsadkári čoskoro po dosadnutí okolo svojich cieľov narazili na vojakov nemeckej 716. pešej divízie. Prvé boje sa začali o dôležitý most cez rieku Ornu severne od Caen asi 7 km od pláží, v blízkosti Bénouville a Ranville. Pre Nemcov znamenal most jediný možný prechod k miestam odkiaľ mohli zaútočiť na krídlo vyloďujúcich sa britských vojsk z východu. Pre Spojencov mal most navyše veľkú hodnotu, pretože bol dôležitý pri ďalších útokoch na Caen z východu. V noci sa výsadkári pustili do boja s nemeckou tankovou skupinou 21. tankovej divízie pod vedením Hansa von Lucka, ktorú so šťastím odrazili. Straty na oboch stranách však boli veľké.

Americká 82. a 101. výsadková mali menej šťastia. Ich jednotky boli v dôsledku zlého počasia, silnej protilietadlovej paľby a celkových nepresností pri výsadku veľmi roztrúsené. Ich ciele sa podarilo splniť iba sčasti. Vojakom 82. výsadkovej sa však podarilo oslobodiť prvé francúzske mestečko Sainte-Mère-Église.

Americké pláže[upraviť | upraviť zdroj]

Vyloďovací čln s americkými vojakmi na otvorenom mori

Na pláži Utah pristáli americkí vojaci ako na prvej. Mali pri tom ohromné šťastie. Plán vylodenia sa totiž mierne narušil a väčšina jednotiek sa začala vyloďovať o niečo južnejšie než sa pôvodne plánovalo a to im pravdepodobne veľmi pomohlo, pretože nemecké opevnenia na pôvodnom plánovanom mieste vylodenia boli omnoho silnejšie. Nemecká obrana bola otrasená silným bombardovaním a vojakom 4. pešej divízie sa ju podarilo rýchlo zdolať za malých strát na životoch. Americkí vojaci potom postúpili hlbšie do vnútrozemia, kde sa chvíľu po 11. hodine spojili s jednotkami 101. výsadkovej divízie a vytvorili predmostie, z ktorého v nasledujúcich dňoch podnikli ďalšie útoky.

Pláž Omaha bola jedným z miest v Normandii, ktoré mali veľmi vhodné pobrežie pre vylodenie. Mala pre to veľmi silné opevnenia, ktoré boli dobre situované na útesoch a výšinách nad plážou. Nemecké postavenia prežili spojenecké bombardovanie relatívne nedotknuté a vojaci 352. pechotnej divízie, jednej z mála skúsených jednotiek na pobrežnej čiare, spustili na prichádzajúcich Američanov z 1. a 29. pešej divízie zdrvujúcu paľbu. Vo východnej časti pláže prišli americkí vojaci navyše aj o podporu svojich plávajúcich tankov Sherman DD. 27 z pôvodných 32 nikdy nedorazilo na pláž, pretože sa potopili. V západnej časti sa síce Shermany dostali na pláž, ale boli postupne zničené presnou paľbou nemeckého delostrelectva. Vojakov kosila guľometná a mínometná paľba prakticky od momentu, kedy sa otvorili rampy na ich vyloďovacích člnoch. Družstvá ba aj celé roty z prvej a čiastočne aj druhej vlny prišli v boji o väčšinu dôstojníkov a poddôstojníkov a výsledok bitky bol na vážkach. Preživší bojaschopní muži na pláži sa najprv zachytili za vlnolamom. Z tohto miesta sa iniciatívni jednotlivci alebo provizórne zorganizované skupiny rozhodli zaútočiť. Bola to jediná alternatíva, ktorá im zostávala, pretože krytie medzi prekážkami na pláži sa so stúpajúcim prílivom stávalo čoraz nepoužiteľnejšie. Tí ktorí opustili bezpečie vlnolamu museli pod nepriateľskou paľbou prekonať niekoľko stoviek metrov otvoreného močaristého terénu na niektorých miestach i zátarasy a mínové polia a až potom sa mohli vyšplhať na útesy, či zvlnený terén, v ktorom sa nachádzali nepriateľské postavenia. Po takmer šiestich hodinách boja sa nakoniec Američanom predsa len podarilo zdolať pobrežnú obranu a preniknúť do Colleville. Boje na Omahe boli najkrvavejšie spomedzi všetkých normandských pláží, zahynulo tu okolo 2400 amerických a 1200 nemeckých vojakov.

Spolu s útokom na pláž Omaha, ráno 6. júna 2. prápor amerických Rangers uskutočnil útok na opevnené pozície nemeckého delostrelectva na Pointe du Hoc. Batéria diel z tejto oblasti mohla svojou paľbou ohrozovať výsadky na Omahe aj Utahu. Americkej jednotke sa síce podarilo lokalizovať a zničiť nemecké delá, ktoré boli odtiahnuté do bezpečnejších pozícií mimo bunkrov, ale musela celý deň odolávať protiútokom nemeckého 916. pluku tankových granátnikov. Američania pri týchto bojoch utrpeli ťažké straty.

Britské a kanadské pláže[upraviť | upraviť zdroj]

Britskí vojaci na pláži Sword

Na pláži Gold sa začalo vyloďovanie o 7:35. Podstatnejšou prekážkou v postupe Britov bolo opevnené mestečko Le Hamel, ktoré držali vojaci 352. pešej divízie. Ich delá spustili presnú paľbu na vyloďujúce sa tanky a niekoľko z nich čoskoro zničili. Vďaka Hobartovým hračkám, si však postupujúci vojaci 50. pešej divízie a 8. obrnenej brigády rýchlo našli cestu cez zátarasy a Nemcov v Le Hamel zničili. Ďalší nemecký odpor už nebol tak sústredený a predmostie okolo pláže bolo do večera vyše 13 km hlboké.

Kanaďania na pláži Juno museli čeliť silnej nemeckej obrane, sústredenej hlavne okolo Courseulles-sur-Mer ale tiež Saint-Aubin-sur-Mer a Langrune-sur-Mer. Nemci tu mali vybudovanú sieť železobetónových bunkrov s ťažkým delostrelectvom. Aj pre to utrpela prvá vlna z 3. kanadskej divízie také ťažké straty. Narozdiel od Omahy však Kanaďania prešli vďaka hojnému nasadeniu tankov, ktoré im pomohli vyčistiť pláž od nepriateľa a vytvorili najväčšie spomedzi všetkých spojeneckých predmostí a to i napriek tomu, že vo vnútrozemí narazili na odpor 12. divízie SS Hitlerjugend.

Pláž Sword obsadili britské jednotky za pomerne malých strát. Bolo to najmä vďaka tomu, že delostrelectvo namierené pôvodne na pláž strieľalo po lodiach, alebo bolo zničené 6. výsadkovou divíziou. Do noci vylodili Briti vyše 20 000 svojich vojakov, ambiciózny cieľ: dobytie mesta Caen sa však nepodaril.

Nemecká obrana pláží bola relatívne slabá, postrádala motorizáciu, kvalitné vybavenie a navyše bola zasiahnutá silným spojeneckým bombardovaním. Výnimkou bola 352. divízia na pláži Omaha, premiestnená na Rommelov rozkaz zo Saint-Lô. Húževnatosť obrany zaskočila Spojencov i pre to, že v oblasti očakávali iba dva pluky 716. divízie. 21. tanková divízia sa ako jedna z mála prebila až k plážam v oblasti Juno a Sword, ale do konca 6. júna sa kvôli hroziacemu obkľúčeniu stiahla. Spojenecké plány počítajúce s obsadením Carentan, Saint-Lô, Caen a Bayeux hneď prvý deň sa však nesplnili, celkové straty Spojencov však neboli také ťažké ako sa pôvodne niektorí nazdávali. Útoky 12. divízie Hitlerjugend 7. a 8. júna spôsobili Kanaďanom ťažké straty, ale neznamenali žiadny prielom ani stratu predmostí. Posilňovanie anglo-amerických jednotiek zatiaľ prebiehalo v najvyšších obrátkach, zatiaľ čo pohyby nemeckých vojsk boli výrazne obmedzené v dôsledku leteckých útokov a činnosti francúzskeho hnutia odporu.

Pokračovanie bojových operácií[upraviť | upraviť zdroj]

Spojenci mali už večer 6. júna na Francúzskej pevnine vyše 100 000 mužov. Po vytvorení predmostí začali Spojenci posilňovať svoje vojská. Do Normandie dotiahli svoje morušové prístavy. Jeden umiestnili 9. júna pri Arromanches-les-Bains Briti a druhý na pláži Omaha Američania. 19. júna však séria silných búrok poškodila americký prístav. V tej dobe už mali Angličania na pobreží 314 547 mužov, 54 000 vozidiel a okolo 102 000 ton zásob, Američania do tej doby priviezli na breh 314 504 mužov, 41 000 vozidiel a asi 116 000 ton zásob. Do prístavu v Arromanches bolo do augusta 1944 denne dovezených okolo 9000 ton zásob. V tej dobe však Spojenci sprevádzkovali zničený prístav v meste Cherbourg, ktorý sa stal na dlhú dobu ich hlavnou zásobovacou tepnou.

Útok na Cherbourg bol záležitosťou amerických vojsk, ktoré k nemu postupovali z juhu cez oblasť malých ohraničených políčok „bocage“. Starodávne hrádze a vyvýšené cesty dookola porastené stromami poskytovali nemeckým obrancom ideálne miesto na vedenie zdržiavacej vojny. 18. júna Američania konečne odrezali obranu polostrova a do 26. júna prístav obsadili. Veliteľ nemeckých vojsk generál von Schlieben však dovtedy prikázal zničiť väčšinu príslušenstva prístavu a tak mohli Spojenci používať tento prvý hlbokovodný prístav, ktorý sa im dostal v Normandii do rúk až od polovice augusta.

Nemeckí výsadkári v obrannom postavení s MG42

13. júna ráno sa britské tankové a mechanizované jednotky 7. obrnenej divízie približovali zo severozápadu k mestečku Villers-Bocage, kde na nich čakalo kruté prekvapenie. Z neďalekého návršia ich sledoval Michael Wittmann, skúsené tankové eso, momentálne veliaci 6 tankom 101. ťažkého tankového pluku SS. V následnom nečakanom útoku vyrazili nemecké vozidlá do zostavy postupujúcich Britov, spustiac na nich paľbu z krátkej vzdialenosti a spôsobiac im veľmi ťažké straty. Napriek tomu, že sa Briti čoskoro spamätali a odrazili nemecký útok prišli o najmenej 30 tankov, 30 obrnených vozidiel a asi 500 mužov. Nemci prišli o dovedna 11 tankov, z ktorých 3 stihli odtiahnuť z bojiska a neskôr opraviť. Krátka bitka spečatila šancu britských vojsk obsadiť Caen z chodu a podstatne znevýhodnila celkové postavenie ich vojsk. Ďalšie pokusy obsadiť Caen vyšli anglické a kanadské jednotky veľmi draho. Operácia Charnwood uskutočnená medzi 7. a 9. júlom sa začala veľkým náletom vyše 450 spojeneckých bombardérov na mesto, ktoré v priebehu trištvrte hodiny zmenili na spálenisko. Napriek tomu sa im nepodarilo obsadiť väčšiu juhovýchodnú časť mesta. Generál Miles Dempsey bol pre to poverený uskutočnením ďalšieho útoku, ten sa pod označením operácia Goodwood, odohral medzi 18. a 21. júlom. V dôsledku porazeneckých nálad v tomto období Hitler odvolal maršala von Rundstedta z funkcie a nahradil ho von Klugem. 17. júna 1944 bol Rommel pri presune automobilom napadnutý spojeneckou stíhačkou a ťažko ranený.

Prielom z pláží a boje pri Falaise[upraviť | upraviť zdroj]

Tank Cromwell prechádza okolo opusteného nemeckého kanóna PAK 43/41 počas Operácie Totalise, 8. augusta 1944

V období kedy končili boje operácie Goodwood, viazali na seba britské a kanadské vojská na východe väčšiu časť nemeckých tankových jednotiek, v porovnaní s Američanmi, ktorým vzdoroval menší, asi iba tretinový počet nemeckých tankov. Nemci v tej dobe nasadili svoje posledné rezervy, ktoré mali v oblasti a márne dúfali, že sa im podarí zastaviť Spojencov tam kde sú. Hitler pri tom ešte stále držal silné rezervy pri Calais a veril, že vylodenie príde práve sem. Američania však 24. júla začali rozsiahlu útočnú operáciu Cobra, ktorej úlohou bolo preraziť z Normandie von. Významnú úlohu v nej zohral príchod 3. armády generál-poručíka Georga Pattona a obchvatný úder vojsk Bernarda Montgomeryho západne od Caen - operácia Bluecoat. Pre útok na Bretaň bol určený iba jeden armádny zbor. Americké sily začali operáciu Cobra silnými náletmi na nemecké pozície. Pre bezpečnosť mali byť nálety bombardérov vedené rovnobežne s frontovou líniou, ale v dôsledku nepresností bol zasiahnutý aj predný okraj americkej línie, padlo vyše 100 vojakov, vrátane jedného generála. Nálety spolu so silnou ofenzívou čoskoro spôsobili, že sa západná časť nemeckej obrany zrútila. Američania počas operácie Totalize najprv prerazili nemeckú obranu južne od Saint-Lô smerovali západne k Coutances a Avranches pri západnom pobreží a Vire viac na východe. Nemci dúfali, že sa im podarí zastaviť postup Američanov pri Avaranches, pretože v oblasti južne od mesta sa končila oblasť bocage a možnosti obrany v týchto priestoroch sa veľmi znižovali. Pattonove jednotky postupovali po obsadení oblasti na Rennes, Mayenne a odkiaľ ďalej na východ k Le Mans.

Až na začiatku augusta konečne Hitler pochopil, že žiadne ďalšie vylodenie spojencov pri Calais nehrozí a povolil nasadenie záloh, ktoré žiadali nemeckí dôstojníci v Normandii aby mohli sporiadane ustúpiť k Seine. To im však nemecký diktátor nedovolil ale naopak nariadil útok na Mortain, v západnej časti vznikajúceho kotla nemeckých vojsk. Spojenci sa o pripravovanom útoku dozvedeli vďaka systému Ultra a boli ho schopní zastaviť. Nemci sa ocitli v pasci po tom, čo na nich z juhu začali útočiť francúzske vojská generála Leclerca, súčasne s Pattonovou 3. armádou. Tieto postupne získali Eccouché a Argentan na rieke Orne. Zatiaľ sa na nemeckú 7. a 5. tankovú armádu zo severu tlačili britské a kanadské jednotky, kanadská 2. pešia divízia, po ťažkom boji 17. augusta obsadila Falaise. Poľská exilová 1. obrnená divízia nasledujúci deň obsadila strategické výšiny východne od Falaise, odkiaľ kontrolovala jedinú cestu z kotla. O hrdlo sa rozpútali ťažké boje, v ktorých Poliaci stratili skoro 1500 mužov (z toho 1000 ranených). 19. augusta bola jediná úniková cesta široká iba 3 km. Nemci oblasť medzi Saint-Lambert a Chambois nazvali „koridor smrti“. Mnohým nemeckým jednotkám sa podarilo z obkľúčenia uniknúť najmä na začiatku, avšak po tom čo boli Pattonove jednotky presmerované na Falaise sa osud asi 50 000 nemeckých vojakov, ktorí zostali v obkľúčení spečatil. Mnohým iným, vrátane Heinza Guderiana sa síce podarilo uniknúť v malých skupinkách, či ako jednotlivci, no zachránilo sa len asi 20 až 40 000 vojakov. Prišli pri tom o všetku ťažkú výzbroj. Nad cestou z kotla si beztrestne poletovali spojenecké stíhacie bombardéry a útočili na ustupujúce nemecké vojská, po skončení bojov bola cesta medzi Falaise a Argentan posiata tisíckami mŕtvol vojakov, koní a zničenou technikou. Vojaci na západnom fronte sa dovtedy s niečím podobným nikdy nestretli.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Americké tanky na Champs Elysees v Paríži viz Oslobodenie Paríža

Čoskoro po zničení zvyšku vojsk v oblasti Falaise sa americké a francúzske vojská obrátili na juhozápad a oslobodili 25. augusta 1944 Paríž. Spojenci, ktorých v tej dobe zasiahla krátka zásobovacia kríza museli na čas spomaliť svoj postup. Vylodenie v Normandii ich stálo celkovo 209 972 mužov, 39 976 z nich padlo. Nemci stratili 450 000 vojakov, asi polovica z nich boli mŕtvi a zajatí. Prišli tiež o 3 500 diel a 20 000 vozidiel. Z 1 500 nemeckých tankov nasadených v Normandii sa cez Seinu dostalo iba 24.

15. augusta 1944 sa Spojenci vylodili na na nechránenom juhu Francúzska pri Cannes a Toulone. 3. septembra sa im podarilo oslobodiť Lyon a neskôr sa pri Dijone spojili so Spojeneckými vojskami postupujúcimi zo severu.

Neúspechy nemeckých armád vyústili v prepustenie Gerda von Rundstedta z funkcie a jeho nahradenie Walterom Modelom. Pre nacistické Nemecko, bolo úspešné otvorenie západného frontu veľmi nebezpečné. Adolf Hitler musel čeliť skrytej kritike, ktorá vyústila v neúspešný atentát 20. júla 1944. Ten bol počiatkom likvidácie mnohých schopných, avšak Hitlerovi vzdorujúcich dôstojníkov vrátane Rommela. V kritickej situácii v auguste počas vrcholiacich bojov pri Falaise spáchal samovraždu aj von Kluge, ktorý sa obával zatknutia.

Napriek tomu, že západní Spojenci viazali na západnom fronte iba okolo 20% nemeckých vojsk a do konca vojny tam zničili okolo 7% nemeckých síl, bolo vylodenie prirodzeným a dlho očakávaným krokom, ktorým ukázali že spojenectvo so ZSSR neznamená iba dodávky zbraní, ale aj rozhodnutie niesť tiaž bojov proti nacizmu na veľkom fronte (v porovnaní s pomalým postupom v Taliansku, či obmedzenej džentlmenskej vojne v severnej Afrike).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ústredná rada SZPB, Ročenka odbojárov 2005 ISBN 80-968005-8-2, Bratislava, 2005, s. 90
  2. a b Baxter, C. F., Overlord, Operation (Planning). in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 965-967
  3. Macdonald, J., Veľké bitky druhej svetovej vojny. Slovart, Bratislava, 1995, ISBN 80-7145-185-1, s. 134
  4. Lámoš, R., 2009, Tanková taktika v Normandii z pohľadu nemeckého generála Heinza Wilhelma Guderiana. Vojenská história, 1, 13, s. 121–130
  5. Ambrose, S., 2006, Vítězové. Jota, Brno, ISBN 80-7217-426-6, s. 70 - 74

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]