Ota Pavel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Ota Pavel, vlastným menom Otto Popper (* 2. júl 1930, Praha – † 31. marec 1973, tamtiež) bol český prozaik, novinár a športový reportér. Je autorom predovšetkým autobiografických próz hlavne s témami z vlastného detstva a zo športu.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Buštěhradské múzeum O. Pavla

Narodil sa v Prahe ako tretí, najmladší syn židovského obchodného cestujúceho Leo Poppera a Hermíny Popperovej. Priezvisko Popper si zmenili v roku 1956 na Pavel.

Počas druhej svetovej vojny, po transporte otca a oboch starších bratov Jiřího a Huga do koncentračného tábora, žil sám s matkou, ktorá nemala židovský pôvod, v Buštěhrade na Kladensku. Mladý Ota v rokoch 19451947 krátko pracoval aj ako baník na šachte v Kladne. Po skončení vojny absolvoval obchodnú a jazykovú školu, ale maturitu zložil až v roku 1960 na Strednej škole pre pracujúcich.

V roku 1956 sa oženil s Věrou, kolegyňou z rozhlasu. Do manželstva priviedla dvoch chlapcov, Jana a Petra, v manželstve sa im narodil syn Jiří.

Krátky čas trénoval hokejové družstvo mládeže v Sparte Praha, ale predovšetkým sa venoval redaktorskej činnosti. V rokoch 19491956 pôsobil ako športový redaktor v Československom rozhlase, v rokoch 1956–1957 zastával rovnakú pozíciu v časopise Stadion a potom niekoľko rokov v armádnom týždenníku Československý vojak. V Stadione vychádzali jeho prvé literárne pokusy, predovšetkým fejtóny zo športového prostredia.

Ako športový redaktor mal nožnosť veľa cestovať, napríklad v roku 1962 sprevádzal armádne futbalové mužstvo do USA, bol aj vo Francúzsku, Švajčiarsku a samozrejme v ZSSR.

Počas zimnej olympiády v Innsbrucku v roku 1964 u neho prepukla vážna duševná choroba (maniodepresívna psychóza) a on sa pokusil podpáliť hospodársku usadlosť nad Innsbuckom. Kvôli ochoreniu odišiel roku 1966 do invalidného dôchodku. Niekoľkorát bol v psychiatrických liečebňach a zomrel predčasne na srdcový infarkt vo veku nedožitých 43 rokov v rodnej Prahe.

Niektoré jeho prózy, predovšetkým Zlatí úhoři (s Vladimírom Menšíkom) a Smrt krásných srnců (s Karlom Heřmánkom), boli úspešne sfilmované.

V roku 2002 bolo v Buštěhrade zriadené múzeum venované životu a dielu Oty Pavla. Veľmi informatívna expozícia obsahuje množstvo fotografií, dokumentov a originálnych osobných predmetov.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hory a lidé, 1964 – kniha fotografií Viléma Heckela, ku ktorej Pavel napísal sprievodný text
  • Dukla mezi mrakodrapy, 1964 – próza so športovou témou, kombinácia prvkov beletrie a športovej reportáže, o úspechu českého futbalového mužstva v zámorí
  • Plná bedna šampaňského, 1967 – poviedky zo športového prostredia
  • Cena vítězství, 1968 – výber z kníh Dukla mezi mrakodrapy a Plná bedna šampaňského
  • Pohár od Pánaboha, 1971 – próza zo športového prostredia
  • Smrt krásných srnců, 1971 – spomienková próza, predovšetkým spomienky na detstvo a na život autorovho otca Lea, svojrázneho židovského obchodníka
  • Syn celerového krále, 1972 – próza zo športového prostredia, 16 poviedok o slávnych športovcoch
  • Jak jsem potkal ryby, 1974 – znova spomienková kniha, tentoraz zameraná na život autora samotného, predovšetkým na jeho milované rybárstvo
  • Pohádka o Raškovi, 1974 – znova športová téma, forma „športovej bájky“, inšpirovaná životom českého skokana na lyžiach Jiřího Rašku

Posmrtne vydané zbierky:

  • Fialový poustevník, 1977
  • Sedm deka zlata, 1980
  • Veliký vodní tulák, 1980 – zbierka
  • Mám rád tu řeku, 1989
  • Zlatí úhoři, 1985 + rozšírené vydanie 1991 – dve Pavlove poviedky situované do 50 rokov, Běh Prahou a Prase nebude, sa vďaka cenzúre nedostali do prvého vydania tohto súboru a vyšli až v jeho prepracovanom vydaní v roku 1991
  • Výstup na Eiger, 1989
  • Mám rád tu řeku, 1989
  • Jak šel táta Afrikou: Povídky, 1994
  • Omyl a jiné povídky, 1995
  • Olympijské hry a jiné povídky, 1996

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]