Ozubnicová železnica

Koľaj ozubnicovej železnice

Dvojkolesie s hnacím ozubeným kolesom ako pamätník ozubnicovej železnice pri parku Városmajor v Budapešti

Ozubnicová železnica alebo ozubnicová dráha (hovorovo zubacka) je železnica, kde na prenos ťažnej sily neslúži iba adhézia, ale táto je prenášaná prostredníctvom ozubeného kolesa zaberajúceho do ozubeného hrebeňa upevneného v osi koľaje. Vozidlá na túto dráhu môžu mať čisto ozubnicový pohon, teda všetky dvojkolia sú bežné a ozubený hrebeň nesmie byť prerušený, (napríklad zubačka Štrbské Pleso – Štrba vo Vysokých Tatrách) alebo môžu mať zmiešaný pohon, teda majú hnacie dvojkolie a ozubený hrebeň nemusí byť osadený v úsekoch, kde na prenos ťažnej sily stačí adhézia, napríklad Tanvald – Kořenov, Tisovec – Pohronská Polhora.

Oba systémy majú výhody aj nevýhody, prvý zjednodušuje vozidlá, druhý trať, nie je napríklad potrebné budovať náročné ozubnicové výhybky, netreba budovať ozubnicu na všetkých koľajach a v celej dĺžke trate.

Druhy zubačiek

Počas vývoja železníc sa vyvinulo a rozšírilo niekoľko ozubnicových systémov.

Riggenbachova ozubnica

Ozubnicu tvoria dva U profily, medzi ktorými sú namontované jednotlivé zuby. Švajčiarsky konštruktér Niklaus Riggenbach túto ozubnicu vytvoril v roku 1866, súčasne nezávisle použil veľmi podobný systém Sylvester Marsh v Amerike, kde je známy ako Marshov systém.

Strubova ozubnica

Ozubnica je tvorená koľajnicou, v ktorej hlave sú vyfrézované zuby. Vozidlo bolo vybavené hákmi zasahujúcimi pod hlavu tejto koľajnice a brániacimi vyšplhanie kolesa na zuby. Tvorcom je Emil Strub, švajčiarsky inžinier, konštruktér a vynálezca, ktorý začínal v diedňach v Aarau pod vedením Niklausa Riggenbacha. V roku 1896 vyhral svojou ozubnicou súťaž o najlepšie riešenie dráhy na Jungfrau.

Abtova ozubnica

Jeden, dva alebo tri páry ozubených lamiel tvoria ozubnicu. Viaclamelová ozubnica má výhodu v plynulejšom zábere a zjednodušení výhybiek, obídu sa bez pohyblivej ozubnice v oblasti jazykov a bez pohyblivých koľajníc v strednej časti. V mieste jazykov sa hrebene rozídu do rôznych smerov, druhý hrebeň sa v dostatočnej vzdialenosti pripojí. V strednej časti sa jednoduché hrebene primknú ku koľajnici, teda ozubené koleso prekríži koľajnicu tak, že záber prejde plynulo z jedného ozubenia na druhé. Autorom je Carl Roman Abt, švajčiarsky strojný inžinier, systém si nechal patentovať v roku 1882.

Locherova ozubnica

Pre dráhu na Pilatus vytvoril švajčiarsky inžinier, vynálezca a podnikateľ v odbore stavby železníc Eduard Locher, Dr. h.c. ozubnicu s dvoma vodorovne umiestnenými hrebeňmi. Aj tento systém zabraňuje vyšplhaniu ozubeného kolesa, pretože všetky sily pôsobia v rovine koľaje. Systém sa ďalej nerozšíril, predovšetkým z dôvodu nemožnosti použitia výhybiek.

Výhybky

Na koľajach Abtovho dvojhrebeňového systému v menšom sklone sa používa jednoduchší typ výhybky, na ktorej na mieste prerušenia jedného hrebeňa je v zábere ozubené koleso na druhom hrebeni. Vo väčšom sklone sa používa výhybka, v ktorej pri prestavení dochádza k presunu dielov tak, že dvojitý hrebeň i koľajnice na daný smer pokračujú bez prerušenia. Pre tieto výhybky sa niekedy používa označenie Abtova výhybka, ktoré však častejšie označuje výhybky pre pozemné lanovky.

Externé odkazy

• Abtove výhybky Archivované 2006-07-21 na Wayback Machine (výhybky na ozubnicových dráhach Abtovho systému)
• Pavel Schreier: Článok o Romanovi Abtovi
• Ozubnicová železničná trať Štrbské Pleso – Štrba
• Ozubnicová železničná trať Tanvald – Korenov
• Ozubnicová železničná trať Tisovec – Pohronská Polhora