Pýtické hry

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Pýtijské hry)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Štadión v Delfách

Pýtické hry (iné názvy: Pýthijské hry, Pýtijské hry; od starogr. Πύθια – Pythia) boli starogrécke súťaže usporadúvané na počesť boha Apolóna v Delfách.[1][2]

Pýthijské hry sa konali na počesť boha Apolóna, syna najvyššieho boha Dia, ochrancu života a poriadku, vodcu Múz, boha slnečného jasu. Svoj názov dostali od starého mena Delf, odvodeného od draka Pythóna, ktorého zabil boh Apolón. Bola to pomsta za to, že Pythón prenasledoval jeho matku Léto a bránil jej, aby ho porodila. Pýthijské hry založil následne vraj sám Apolón na pamiatku tohto svojho činu a preto boli hry podľa tejto legendy staršie ako olympijské.[2] V Delfách sa okrem pýthijských hier konala tiež ôsmeho dňa mesiaca zvaného Gamélión (január–február) obeta Apolónovi Apotropaiovi (Apolón, ktorý odvracia zlo) a štvrtého dňa mesiaca Thargélión (máj) obeta Apolónovi Pýthiovi.[3]

Pôvodne sa hry konali každých osem rokov a ich náplňou boli len hudobné súťaže.[2] V roku 582 pred Kr. boli hry reorganizované[4] sikyónskym vládcom Kleisthenom a od tej doby sa hry konali každé štyri roky a zahrňovali hudobné i atletické súťaže. Spolu s olympijskými, isthmijskými a nemejskými hrami boli súčasťou tzv. panhelénskych hier a usporiadali sa tak, aby sa časovo neprekrývali. Na štvorročný cyklus (periodos) tak pripadli v Grécku na každý rok aspoň jedny hry. Dátum pýthijských hier sa určil na koniec leta každej tretej olympiády.[2]

Vozataj delfský, vozataj pretekal pre Polyzala, tyrana sicílskej Gely, cca 480-470 pred Kr.

Vzorom pýthijských atletických pretekov sa stali olympijské, ale navyše sa zaviedol aj dvojitý a dlhý beh dorastencov.[5] V umeleckej súťaži sa usporiadavali súťaže spevu so sprievodom píšťaly, zborového spevu, hry na píšťale a lýre (resp. kithare), prednesu básní a dramatických predstavení.[6] Odmenou pýthijského víťaza bol palmový list a vavrínový veniec z posvätného Apolónovho stromu.[7] Pre umelca bol tento veniec navyššou poctou, akú mohol na kolbišti panhelénskych hier dosiahnúť.[5]

Krásu Delf, miesta konania pýthijských hier, opisuje vystihujúco francúzsky archeológ Théophile Homolle slovami: „Po athénskej Akropole sú Delfy, ktoré pôsobia najmohutnejšín dojmom: vynikajú jednou z najkrajších scenérií v Grécku, uchvacujú veľkoleposťou, obklopuje ich tajuplnosť, človek v nich cíti bázeň božiu..."[8] Dejiskom hier bola skalnatá rozpuklina vo výške takmer šesto metrov medzi holými lesklými stenami Parnasu. Starovekí Gréci považovali toto miesto za stred sveta.[8] Pýthijské hry v Delfách mali tri javiská. Hudobné súťaže sa konali v divadle, ktoré stálo severozápadne od Apolónovho chrámu, postavili ho v štvrtom storočí pred Kr. a zmestilo sa v ňom až päťtisíc divákov. Na atletické preteky slúžil štadión, vybudovaný na umelej terase v úbočí skalnej steny vysoko nad svätyňou, ale atléti museli trénovať vo vzdialenom gymnáziu na mramorovej terase. Štadión v Delfách je najlepšie zachovaný zo všetkých antických štadiónov. Sedadlá v dvanástich radoch pojali až sedemtisíc divákov, sú z bieleho parnaského mramoru a i dnes sú celkom bezchybné.[9] Pretekárska trať bola červenkastá (ako tenisový kurt), široká 25 až 28 metrov a od štartu po cieľ merala 177,6 metra. Pred postavením tohto štadióna sa atletické preteky konali na prímorskej pláni pri Kríse, kde bol aj hipodróm.[10] Delfy boli kedysi pravdepodbne väčšou a cennejšou galériou sôch (bohov i ľudí) pod šírym nebom ako Olympia. O ich kráse si môžeme urobiť akú takú predstavu z toho, že zachované slávne sochárske dielo Vozataj delfský, ktoré sa dnes hodnotí ako veľdielo, si Pausanias, ktorý v druhom storočí opísal krásu Delf, ani nevšimol.[10]

Úlohu olympijských hellanodikov zastávali na pýthijských hrách delfskí kňazi, tzv. hieromnémoni (vykonávatelia posvätných úkonov) a hlavný dozor nad nimi mala delfská amfiktyónia, t. j. konfederácia štátov na ochranu delfskej Apolónovej svätyne.[2] Amfiktyónia sa zrodila práve v Delfách a podľa legendy ju založil už mýtický Amfiktyón, syn zakladateľov ľudského rodu Dekalióna a Pyrrhy. Postupne sa rozšírovala a po spojení s pylskou zahrnula takmer všetky grécke štáty. Celogréckou organizáciou sa stala v roku 343 pred Kr., keď prijala aj Macedónčanov.[11]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 363-364.
  2. a b c d e Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. ISBN 77-043-86. S. 131.
  3. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 309.
  4. Oxyrhynský papyrus 222.
  5. a b Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. ISBN 77-043-86. S. 132.
  6. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 10,7,5.
  7. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 167.
  8. a b Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 166.
  9. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. ISBN 77-043-86. S. 134.
  10. a b Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. ISBN 77-043-86. S. 133.
  11. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 168.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]