PPŠ-41

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
PPŠ-41
Ppsh 41 berlin.jpg
Pistolet pulimjot Špagina - 41
Typ: samopal
Miesto pôvodu: ZSSR
História služby
V službe: od roku 1941
Vojny: 2. svetová vojna
História výroby
Konštruktér: Georgij Semionovič Špagin
Navrhnuté: 1940
Vyrobené: 1940-1947
Počet vyrobených kusov: vyše 5 miliónov kusov do roku 1947
Základné údaje
Hmotnosť: 5,4 kg (nabitý s bubnovým zásobníkom)
Dĺžka: 828 mm
Dĺžka hlavne: 265 mm
Typ náboja: 7,62 x 25 mm TT
(ale tiež 7,63 mm Mauser)
Kaliber: 7,62 mm
Úsťová rýchlosť strely: 488 m/s
Kadencia: 900 rán/min
Účinný dostrel: 120 m
Zásobovanie muníciou: Bubnový zásobník na 71 nábojov
alebo kazetový na 35 nábojov

PPŠ-41 (sktratka pre Pistolet pulimjot Špagina - 41) známy tiež ako „Špagin“ bol sovietsky samopal používaný hlavne počas druhej svetovej vojny. Vyrovnal sa svojim súperom MP-40, Bergmann či Beretta.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Samopaly vznikli počas 1. svetovej vojny, no po jej skončení ich vývoj ustrnul. Vojenské kruhy týmto perspektívnym zbraniam nevenovali dostatočnú pozornosť. Rovnako tomu bolo aj v ZSSR. Až v roku 1935 prijali 7,62 mm zbraň V. A. Degťareva PPD-34.

Replika uniformy radového sovietskeho vojaka & PPŠ-41.

PPD-34 bola robustná zbraň s drevenou pažbou a bubnovým zásobníkom. Strieľal jednotlivo ale aj v dávkach a nabíjal sa z 25 ranového zásobníku vkladaného zdola. Tento samopal však nárokom konzervatívnych sovietskych veliteľov veľmi neuspel, kvôli náročnej výrobe a slabému účinnému dostrelu.

Degťarev v roku 1938 vyvinul vylepšenú konštrukciu PPD-34/38 používajúcu pôvodný zásobník alebo novým okrúhlym s kapacitou 71 nábojov. V roku 1939 však výrobu samopalov v ZSSR zastavili. Koncom roku však sovietske vojská zaútočili na Fínsko a zistili, že nepriateľ účinne používa samopaly Suomi M1931 vlastnej výroby.

V roku 1940 preto samopaly znovu zaviedli do výzbroje. Nasledujúci rok ponúkol V.A. Degťariov vylepšenú verziu PPD-40. Tá sa v armáde do vpádu Nemcov do ZSSR v roku 1941 rýchlo rozšírila. Ďalej sa však hľadala nová, na výrobu menej náročná zbraň, ktorá by takisto používala pištolové strelivo 7,62 x 25 mm TT. Ešte pred začiatkom vojny sa to podarilo, a do výzbroje bol zaradený model G.S. Špagina PPŠ-41, ktorý bol inšpirovaný Degťarevovom, avšak svojho predchodcu podstatne prevyšoval.

Samopal PPŠ-41 sa na PPD-40 veľmi ponášal, ale bol dlhší, mal dlhšiu hlaveň, väčší účinný dostrel a kadenciu. Puzdro záveru rovnako prechádzalo do plášťa hlavne s veľkými otvormi, na chladenie hlavne. Samopal mal dynamický záver a s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov vážil 5,54 kg. Oproti predchodcovi sa špagin líšil zakončením plášťa hlavne, ktorý presahoval jej ústie a bol zakončeným šikmou plôškou s väčším výstrelným a ďalšími menšími otvormi na bokoch a vo vrchnej časti plášťa. Bol to jednoduchý, ale účinný kompenzátor, ktorý tlmil spätný ráz a zvih zbrane pri výstrele, čím zvyšoval jej presnosť. Výraznou výhodou zbrane bola aj jej jednoduchá konštrukcia a výroba, pri ktorej sa používal lacný materiál ako kovové výlisky, či na polovicu rozrezané hlavne pušiek Mosin-Nagant vzor 1891 (ktorých bol dostatok). Vďaka tomu, ho bolo možné vyrábať aj v civilných závodoch len s minimálnou úpravou strojov. Špaginy sa na front dostali v priebehu roku 1942.

Člen Wehrmachtu s ukoristeným PPŠ-41 v bitke o Stalingrad.

Do roku 1947 Sovietsky zväz vyrobil vyše 5 miliónov kusov. Niekoľko tisíc kusov bolo dodaných na pomoc SNP najmä partizánom.

Nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Jednoduchá výrobná procedúra, ktorá Sovietom umožňovala vyrábať veľké množstvá týchto zbraní im dovolila vybaviť špaginmi celé samopalnícke jednotky. Tieto sa stali základom úderných armád, ktoré podporovali sovietske tankové jednotky. Medzi jednotkami na východnom fronte sa stala zbraň čoskoro veľmi populárna, najmä vďaka nízkym nárokom na obsluhu. Mnohí vojaci na základe skúseností nakoniec začali svoje samopaly udržiavať v maximálnom suchu, dokonca na ich ošetrovanie prestali používať akékoľvek mazivá, čím predchádzali ich zasekávaniu aj vo veľkých mrazoch[1]. Zbraň bola veľmi populárna aj medzi nemeckými jednotkami, ktoré ju s obľubou používali. Jednou z najporuchovejších častí samopalu bol veľký bubnový zásobník, ktorého bezporuchový chod si vyžadoval na rozdiel od iných súčastí zbrane nadpriemernú starostlivosť. V priebehu vojny sa objavila ešte jedna vydarená sovietska konštrukcia samopalu PPS (Pistolet pulemiot Sudajeva).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Bishop, C., 1998: The Encyclopedia of Weapons of World War II. ISBN 0-7607-1022-8, Barnes & Noble, Inc., Londýn, s. 261

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]