Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris
Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris alebo skrátene Pacem in terris v skratke ZKD-PIT, alebo len PIT (čes. Sdružení katolických duchovních Pacem in terris (SKD-PIT)) bolo združenie rímskokatolíckych duchovných kolaborujúcich s komunistickým režimom v Česko-Slovensku v rokoch 1971 až 1989. Bolo priamym pokračovateľom Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (1951 - 1968), ktoré zaniklo v roku 1968. Názov Pacem in terris prevzalo združenie z názvu encykliky Jána XXIII. Pacem in terris - O pokoji medzi všetkými národmi (lat. mier na zemi). Napriek tomu, že Svätá stolica verejne odsúdila činnosti združenia v roku 1982, jeho členmi bola až do roku 1986 asi 1/4 až 1/3 českých a slovenských katolíckych duchovných.
História[upraviť | upraviť zdroj]
Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bolo cieľom KSČ vymôcť si od duchovných súhlas a podporu pre nový režim. Snažili sa vnútorne rozložiť cirkev aj vznikom Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva.[1]
„Je otázne, do akej miery si boli jeho aktivisti vedomí svojej rozkladnej funkcie, hoci zo strany štátu bol postup jednoznačný: všestranne preferovať týchto lojálnych a trestať alebo aspoň obmedzovať kňazov, čo zotrvávajú vo vernosti k biskupom,“ napísal súčasný pomocný biskup bratislavskej arcidiecézy Jozef Haľko v štúdii Komunizmus a Cirkev.[2]
V čase snáh o „socializmu s ľudskou tvárou“ počas tzv Pražskej jari v roku 1968 zaniká Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva a po 18 rokoch zákazu dostáva opäť zelenú gréckokatolícka cirkev na Slovensku.[1] (V Prešove 28. apríla 1950 tzv. Sobor „pričlenil“ všetkých gréckokatolíckych veriacich k Pravoslávnej cirkvi). Uvoľnenie pomerov v cirkvi však trvalo len do vpádu vojsk v auguste 1968.
Vyvrcholením tzv. normalizácie náboženského života v ČSSR malo byť obnovenie prorežimného hnutia katolíckych duchovných, v ktorom chcela komunistická vládna moc opätovne nájsť svojho spojenca v rámci katolíckej cirkvi. S týmto cieľom prijali na ministerstve kultúry v Prahe 15. septembra 1970 skupinu českých a slovenských kňazov. Činnosť následne začal prípravný výbor, na čele ktorého stál košický kapitulný vikár Štefan Onderko. Priestor na realizáciu v ňom našli osoby skompromitované kolaboráciou s komunistickým režimom, ktoré mali do nového združenia priniesť svoje dlhoročné skúsenosti. V auguste 1971 nasledovali krajské ustanovujúce konferencie, na ktorých boli zvolení delegáti na celoslovenskú konferenciu.
Ustanovujúca schôdza sa konala 31. augusta 1971 súčasne v Prahe a Bratislave. Na slovenskej sa stretlo okolo 200 volených delegátov, medzi ktorých zavítal aj minister kultúry Miroslav Válek a riaditeľ sekretariátu pre veci cirkevné Karol Homola. Prítomní následne zvolili predsedníctvo Pacem in terris na Slovensku. Predsedom sa stal Mons. prof. ThDr. Mikuláš Višňovský, prepošt a dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty, a prvým podpredsedom ThDr. Jozef Vrablec. V rečníckych príspevkoch potom zazneli okrem iného prejavy vernosti Sovietskemu zväzu a ostatným socialistickým krajinám, ktoré mali byť zárukou mieru a pokojného žitia vo svete.
Na rovnakej konferencii v Prahe bol za českého predsedu Pacem in terris zvolený olomoucký kapitulný vikár Josef Vrana.
Federálne predsedníctvo a ústredný výbor Pacem in terris zvolili na schôdzi 17. novembra 1971 v Prahe. Predsedom federálneho združenia sa stal doc. ThDr. Václav Medek z Bohosloveckej fakulty v Litoměřiciach a podpredsedom prof. ThDr. Mikuláš Višňovský. Zo slovenskej strany boli okrem Višňovského do federálneho predsedníctva zvolení: Zoltán Belák, Štefan Onderko, Alexander Horák, Jozef Dovala, Elemír Filo a Štefan Bitter. Súhlas komunistickej vlády s činnosťou združenia prítomným tlmočil podpredseda federálnej vlády Dr. Matej Lúčan. Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris tak mohlo začať vykonávať svoju činnosť.
O nové združenie nebol v radoch duchovných spočiatku záujem, ale časom doň začali vstupovať, zväčša po nátlaku a zastrašovaní. Výhrady voči nemu mala od počiatku aj Svätá stolica, pričom napokon došlo z jej strany aj k verejnému odsúdeniu činnosti združenia (v dekréte Kongregácie pre klérus Quidam episcopi z 8. marca 1982). Aj napriek tomu však Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris spolupracovalo s komunistickou vládnou mocou pri uplatňovaní jej zámerov v rámci katolíckej cirkvi a stalo sa tak neoficiálnym predstaviteľom cirkvi v štáte.
Na rozdiel od tzv. Katolíckej akcie a rovnako ako v Mierovom hnutí katolíckeho duchovenstva boli členmi združenia katolícki kňazi, avšak na rozdiel od Mierového hnutia nebolo členstvo v PIT automatické: bolo nutné do neho vstúpiť. Na počiatku sa podarilo prinútiť k vstupu do združenia asi 1/3 českých a 1/4 slovenských kňazov.[3] Členská základňa združenia v roku 1973 bola v Česku 726 (37 % všetkých kňazov) a na Slovensku 350 katolíckych duchovných. K poklesu došlo v roku 1982, keď Svätá stolica verejne odsúdila činnosti združenia, napriek tomu však v roku 1986 bolo stále členmi 29,2 % katolíckych duchovných. [4]
Študenti teológie Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohoslovecká fakulta UK v Bratislave spísali petíciu s požiadavkami a 26. novembra 1989 vyhlásili, že podporujú Občianske fórum a VPN. Dekan Štefan Janega zakladajúci člen Pacem in terris sa ich počínanie snažil prekaziť, dokonca vystúpil v televízii a ostro odsúdil študentské hnutie. Okrem toho sa ako ordinár Nitrianskej diecézy[5] vyhrážal kňazom suspendovaním, ak budú podporovať spoločenské zmeny. Najdôležitejšie funkcie na bohosloveckej fakulte a v kňazskom seminári zastávali členovia PiT. Listom z 30. novembra 1989 študenti žiadali arcibiskupa Ján Sokola, aby týchto profesorov a funkcionárov odvolal.[6]
Hodnotenie a kritika[upraviť | upraviť zdroj]
Podobné organizácie fungovali aj v Maďarsku, Poľsku a iných socialistických štátoch.
„Združenie Pacem in terris slúžilo na propagandistické účely. Časť kňazov začala najmä prostredníctvom Katolíckych novín tvrdiť, že vzťah so štátom je idylka, chválili režim a podobne,“ hovorí Jozef Haľko z Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského.[7]
Historik Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský upozorňuje, že medzi tými, ktorí boli aktívni v Pacem in terris, boli často spolupracovníci ŠtB. V zozname agentov boli uvedení napríklad Ján Zabák, Ján Pásztor či Jozef Feranec. [7]
Podľa Haľka sa členovia snažili kompenzovať svoj pocit viny tým, že občas presadili u komunistov drobné ústupky pri dosadzovaní bohoslovcov, kňazov a podobne avšak kňazov, ktorí boli uväznení, sa nezastali. Katolícka cirkev sa k združeniu Pacem in terris, ktoré zaniklo krátko po revolúcii v roku 1989, doteraz oficiálne nevyjadrila. [7]
Kolaborujúci duchovní, ako boli Štefan Onderko Josef Plojhar, Jozef Feranec, Gejza Navrátil, Alexandr Horák, Josef Vrana si nechali udeliť čestný doktorát z teológie na bratislavskej bohosloveckej fakulte. Biskup Július Gábriš sa obrátil so sťažnosťou v tejto veci na Svätú stolicu. Tá vyhlásila tieto čestné doktoráty za neplatné (rovnako ako ďalšie čestné doktoráty udelené z donútenia). [8]
Jozefa Feranca za činnosť v Pacem in terris vyznamenal prezident ČSSR Gustáv Husák v roku 1985 jedným z najvyšších štátnych vyznamenaní – Radom republiky.[9]
Predsedovia združenia[upraviť | upraviť zdroj]
Federálni predsedovia[upraviť | upraviť zdroj]
- Václav Medek (1971–1975)
- Antonín Veselý (1975–1985)
- František Vymětal (1985–1989)
Českí predsedovia[upraviť | upraviť zdroj]
- Josef Vrana (1971 až 1973)
- Antonín Veselý (1973 až 1977)
- Josef Hendrich (1977 až 1984)
- Václav Javůrek (1984 až 1989)
Slovenskí predsedovia[upraviť | upraviť zdroj]
- Mikuláš Višňovský (1971–1975)
- Gejza Navrátil (1975–1984)
- Ján Zabák (1984–1989)
Slovenské organizačné štruktúry[upraviť | upraviť zdroj]
Na čele stálo predsedníctvo zložené z predsedu, podpredsedov a členov predsedníctva. Združenie malo aj svoje oblastné štruktúry pre Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský kraj a samostatne pre Bratislavu.[1]
Okrem už spomenutého Alexandra Horáka, ktorý sa angažoval pri vzniku združenia, ďalšími aktívnymi funkcionármi zo Slovenska boli Jozef Krajči, Ladislav Ostrak a Mikuláš Turanyi.
Spomedzi regionálnych funkcionárov to boli napríklad Ladislav Belas, Pavol Čech či Ján Švec-Bily.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d HEČKOVÁ, Ivana. Osobný profit i nutné zlo. Ako časť kňazov kolaborovala s režimom. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2020-03-21. Dostupné online [cit. 2020-03-21].
- ↑ HAĽKO, Jozef. Komunizmus a Cirkev (Mierové hnutie katolíckych duchovných a Združenie katolíckych duchovných „Pacem in Terris“) [online]. uski.sk, [cit. 2020-03-21]. Dostupné online.
- ↑ Stanislav Balík, Jiří Hanuš: Katolická církev v Československu 1945–1989, Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2007, ISBN 978-80-7325-130-7 (str. 134)
- ↑ Stanislav Balík, Jiří Hanuš: Katolická církev v Československu 1945–1989, Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2007, ISBN 978-80-7325-130-7 (str. 143)
- ↑ Janega, Štefan [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-11-22]. Dostupné online.
- ↑ BALÁZS, Marián. Kolaborujúci cirkevní funkcionári brojili proti zmenám ešte aj po 17. novembri 1989 [online]. Denník N, 2019-11-21, [cit. 2019-11-22]. Dostupné online.
- ↑ a b c Cirkev sa úplne neočistila [online]. www.sme.sk, [cit. 2019-04-19]. Dostupné online.
- ↑ BALÍK, Stanislav; HANUŠ, Jiří. Katolická církev v Československu 1945-1989. [s.l.] : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2007. ISBN 978-80-7325-130-7. S. 132 – 141.
- ↑ ZBRANEK, Tomáš Benedikt. Sdružení katolických duchovních Pacem in terris [online]. 2007 [cit. 2013-01-03]. Diplomová práce. Masarykova univerzita, Filozofická fakulta. Vedoucí práce Jiří Hanuš. Dostupné z: <http://is.muni.cz/th/64242/ff_m/>.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Ján Šimulčík: Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris (Výber zo samizdatových dokumentov 1969 - 1989), 165 strán, 2002