Papagájec

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Papagájec vlnkovaný
Melopsittacus undulatus.jpg
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Vtáky Aves
Podtrieda (subclassis) Pravé vtáky Ornithurae
Nadrad (superordo) Letce Neognathae
Rad (ordo) Papagájotvaré Psittacoidea
Čeľaď (familia) Papagájovité Psittacinae
Rod (genus) Papagájec Melopsittacus
Druh (species) Papagájec vlnkovaný M. undulatus
Vedecký názov
Melopsittacus undulatus
Shaw, 1805
Budgerigar map.jpg
Mapa prirodzeného výskytu papagájca vlnkovaného.
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Papagájec (staršie: papagájik alebo papagájovec; lat. Melopsittacus; niekedy kategorizovaný ako andulka [bohemizmus]) je rod vtákov z čeľade papagájovité. Jediným druhom tohto rodu je papagájec vlnkovaný/papagájec vlnkavý/papagájik vlnkovaný/papagájovec vlnkovaný (lat. Melopsittacus undulatus; „melopsittacus“ = spevavý papagáj + „undulatus“- vlnkovaný).

Tento rod austrálskych papagájov je najmenším zástupcom ploskochvostých papagájov (Platycercini). Je asi 18 cm veľký a váži asi 30 – 40 gramov. Rod Melopsittacus je prechodom medzi rodmi Neophema a Pezoporus.[1][2]

Tento papagáj spolu s korelou chocholatou patrí medzi najrozšírenejší druh, ktorý je chovaný v domácnostiach ako rodinný miláčik.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Papagájec vlnkovaný má štíhlu postavu. Zobák má formovaný skôr do výšky. Jeho horná polovica je kolmo zahnutá do špicata a z vnútornej strany má dva zárezy. Nad zobákom sú výrazne vystupujúce nosové otvory. Tento papagáj má zašpicatené krídla, stredné dve chvostové pierka sú oproti krajným viditeľne asi o dve tretiny dlhšie. Prsty nôh papagájca vlnkovaného sú tenké a slabé.

Veľkosť[upraviť | upraviť zdroj]

Papagájce dosahujú dĺžku asi 18 centimetrov (Forshaw dokonca udáva dĺžku 198 mm) a hmotnosť medzi 30 – 40 gramami. Krídlo papagájca má v priemere dĺžku 99,4 mm, chvost má priemernú dĺžku 101 mm.

Sfarbenie[upraviť | upraviť zdroj]

U divo žijúceho papagájca vlnkovaného dominuje zelená a žltá farba, ktorá je zvýraznená čiernymi vlnkami a niekoľkými modro sfarbenými pierkami.

Zadnú časť temena hlavy a hornú časť chrbta a krídel má tento papagáj hnedú s čiernymi a žltými pruhmi (vlnky), ktoré sú na hlave hustejšie. Na chrbte a krídlach je toto lemovanie redšie. Spodok chrbta, kostrč, vrchné chvostové pierka a spodok tela sú výrazne zelené.

Pierka na spodku krídel sú zelené. Letky na krídlach sú žlté a svetlomodré.

Čelo papagájca, uzdička okolo olivovo sivého zobáku, hrdlo sú jasnožlté. Nozdry samčeka majú svetlomodré sfarbenie, nozdry samičky sú svetlejšie, v dobe hniezdenia a plodnosti sú slabohnedé. Dúhovka očí je biela. Žlté pierka na lícach sú zdobené modrou farbou. Na stranách krku má tento papagáj série troch čiernych škvrniek. Nohy papagájca vlnkovaného sú sivomodré.

Farebné mutácie[upraviť | upraviť zdroj]

U papagájcov vlnkovaných sa v zajatí podarilo vyšľachtiť mnoho farebných mutácií. Všeobecne by sa dali tieto mutácie zhrnúť do štyroch základných princípov:

  • Albinizmus: telo je kompletne bez farbiva (melanínu)
  • Leucizmus: typ čiastočného albinizmu, keď je u papagája perie na celom tele, alebo na niektorých jeho častiach bez farbiva. Pigment sa ale vyskytuje v koži, v dúhovke.
  • Dilúcia (zriedenie): farbivo v perí (melanín) je čiastočne redukované.
  • Melanizmus: zvýšený obsah niektorého farbiva (melanínu) v perí.

Na základe týchto pravidiel sa vyskytujú farebné mutácie, v ktorých dominujú nektoré farby (hlavne modrá, žltá, zelená), niekedy iba niektoré farby chýbajú, prípadne ide o bieleho (leucitického), či dokonca až albionitického farebného mutanta papagájca vlnkovaného.

Životné prostredie[upraviť | upraviť zdroj]

Papagájce vlnkované sú rozšírené prakticky po celom území Austrálie. V skupinkách, niekedy aj v obrovských kŕdloch migruje hlavne v jej vnútrozemí, nevyskytuje sa na juhozápadnom výbežku a na väčšine východného pobrežia. Hlavnou podmienkou ich výskytu je dostatok potravy a prítomnosť vodnej plochy. Obývajú dreviny, ktoré lemujú vodné toky, trávnaté plochy s menším množstvom drevnatého porastu, či otvorené pláne, na ktorých rastú rôzne kríky. Zriaďovanie pastvín, stavby vodných hrádzí rybníkov, či závlahových kanálov, budovanie areálov parkov ľuďmi pripravilo nielen pre tohto austrálskeho papagája nové životné prostredie, ktoré ho s nimi viacej zblížilo.

Papagájce sa živia semenami tráv, niektorými semenami rastlín nižšieho vzrastu, niekedy sa kŕmia aj na lánoch dozrievajúcej pšenice.[3]

Papagájce hniezdia na juhu Austrálie od augusta do januára a na severe Austrálie od júna do septembra. Po dažďoch zahniezdia kedykoľvek. Párik papagájcov môže hniezdiť aj niekoľkokrát za sebou, no v nepriaznivých podmienkach nehniezdia aj niekoľko rokov. Znáška vajíčok môže byť od 3 do 13 vajíčok (priemer 5 – 6 ks). Inkubačná doba je 17 – 18 dní. Marshall a Serventy zistili, že mladí samčekovia tohto papagája môžu produkovať spermie už po 60 dňoch od opustenia hniezda. Rýchla reprodukčná schopnosť umožňuje týmto vtákom prežitie v drsných austrálskych podmienkach.

Papagájce vlnkované dosť intenzívne dbajú o čistotu peria, ktorá je pre ne dôležitá pri lietaní. Radi sa kúpu vo vode, niekedy po daždi aj na mokrých listoch eukalyptov a vzájomne si ich preberajú. Na eukalyptových stromoch obžierajú kôru a listy. Olej z eukalyptových listov na ne pôsobí ako stimulátor pre posilnenie ich imunitného systému a ako preventívny liek proti ochoreniam.

Chov papagájca vlnkovaného[upraviť | upraviť zdroj]

Papagájec vlnkovaný bol prvýkrát do Európy (Anglicka) dovezený v roku 1840. Od tejto doby až do roku 1894, keď austrálska vláda vydala úplný zákaz vývozu vtáctva z kontinentu sa z tohto druhu doviezlo státisíce exemplárov, ktoré boli výhodným obchodným artiklom. Prvé poznatky o úspešnom odchove papagájca boli publikované v roku 1850. Koncom 19. storočia vznikli vo Francúzsku, Holandsku a Belgicku farmy na ktorých boli odchovy týchto vtákov. Ich cena bola spočiatku vysoká a záujem o ne ešte stúpol po tom, ako sa objavili ich ďalšie farebné mutácie.

Chov[upraviť | upraviť zdroj]

Papagájec vlnkovaný je nenáročný odolný vták, ktorého chov je vhodný aj pre začiatočníkov. Na hniezdenie mu stačí aj klietka 40×40×100nbsp;cm. Je spoločenský, skôr začne hniezdiť, keď sú v klietke aspoň dva páry. Hniezdnych búdok v klietke by malo byť viac, ako je párov, aby pri ich obsadzovaní nedošlo k teritoriálnym sporom. Keď začne samček kŕmiť samičku a tá popri tom chodí do búdky, je to znamenie, že sa čoskoro začnú páriť.

Domáci miláčikovia[upraviť | upraviť zdroj]

Papagájce vlnkované vďaka svojej milej, hravej povahe, nenáročnosti a peknému sfarbeniu patria medzi najobľúbenejšie chované papagáje. Sú tiež zaraďované medzi päticu najnadanejších papagájov v imitácii zvukov a teda aj ľudskej reči. Svetový rekord v počte reprodukovaných slov má na konte samček papagájca menom Puck († 1994), ktorého vlastnila Camille Jordan z USA. Jeho rekord s 1 728 slovami bol publikovaný vo vydaní Guinnessovej knihy rekordov z roku 1995.[4][5]

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Papagájce kŕmime zmesami suchého, či naklíčeného prosa, ovsom, zeleným krmivom (púpava, pastierska kapsička), mrkvou a nedozretým obilím, ku krmivu potrebujú jemný riečny piesok a nejaký zdroj vápnika (sépiovú kosť, alebo kúsky omietky, či vajcové škrupiny). Vodu im treba dávať denne čerstvú, kúpu sa v mokrej zelenej potrave, v daždi, či jemnom postreku, priamo vo vode len výnimočne.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Knihy o papagájcoch vlkovaných[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zdeněk Veger: Andulka a její chov, 1973, Státní zemědělské nakladatelství, 07-015-73, ilustrácie: Jana Rožánková.
  • Zdeněk Veger: Chováme andulky, 1979, Státní zemědělské nakladatelství, 07-110-79, ilustrácie: Jana Rožánková - 1973, Petr Podpěra - 1978.
  • Bystrík Ambruš: Chováme papagájce vlnkované, 1984, Príroda, edícia: Chováme.
  • Zdeněk Veger: Andulky, 1988, Státní zemědělské nakladatelství, ilustrácie: Jana Rožánková, diafotografie: Theo Vins.
  • Bystrík Ambruš: Chováme papagájce vlnkované (andulky), 1990, Príroda, edícia: Chováme.
  • Helena Piersová: Býva s nami andulka, 1998, Fragment, Havlíčkuv Brod, ISBN 80-85768-76-3, EAN 9 788085 768763, podtitul: Sprievodca Heleny Piersovej pre mladých chovateľov, originál: Looking after your Budgerigar, edícia: Býva s nami.
  • Horst Bielfeld: Všetko o andulkách, 1999, Art area, ISBN 80-88879-57-4, EAN 9 788088 879572.
  • Kurt Kolar: Andulky, 2000, Ottovo nakladatelství - Cesty, ISBN 80-7181-372-9, EAN 9 788071 813729, edícia: Zvieratá u nás doma.
  • Annette Wolterová a kolektív: Papoušek vlnkovaný Andulka , 2001, Vašut, ISBN 80-7236-005-1, EAN 9 788072 360055, edícia: Jak na to.
  • Helena Piersová: Býva s nami andulka, 2005, Fragment, Bratislava, ISBN 80-89210-19-8, EAN 9 788089 210190, podtitul: Sprievodca Heleny Piersovej pre mladých chovateľov, originál: Looking after your Budgerigar, edícia: Býva s nami.
  • Kurt Kolar: Andulka, 2006, Grada, ISBN 80-247-1500-7, EAN 9 788024 715001, podtitul: živá, zvědavá, chytrá, edícia: Domácí mazlíček.
  • Ellen Uittenbogaard: Andulky, 2006, Rebo Productions, ISBN 80-7234-434-X, EAN 9 788072 344345, edícia: Příručka začínajícího chovatele.
  • Annette Wolterová, Uwe Anders: Naše andulka, 2007, Vašut, ISBN 80-7236-457-X, EAN 9 788072 364572, edícia: Naše zvířatko.
  • Hildegard Niemann: Andulka, 2008, Vašut, ISBN 978-80-7236-597-5, EAN 9 788072 365975, originál: Wellensittiche, edícia: Jak na to.
  • Immanuel Birmelin: Moja andulka a ja, 2008, Vašut, ISBN 978-80-7236-492-3, EAN 9 788072 364923, podtitul: S prílohami na rozkladacích stránkach, edícia: Máme radi zvieratá.
  • Bernhard Größle: Andulky, 2008, Beta - Dobrovský, ISBN 978-80-7306-347-4, EAN 9 7880730 63474, podtitul: chov & péče, porozumění & zabavení, edícia: Extra: plán péče ve zkratce.
  • Václav Podpěra: Andulka, 2010, Robi maus, ISBN 978-80-87293-19-5, EAN 9 788087 293195, edícia: Abeceda chovatele.
  • Immanuel Birmelin: Vaše andulka, 2012, Vašut, ISBN 978-80-7236-800-6, EAN 9 788085 768190.

Exotické vtáky a papagájce vlnkované[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mol. Biol. Evol. 15(5):544–551. (1998)
  2. Forshaw, p. 273
  3. The Wild Budgerigar.
  4. Claire Folkard (ed.) Guinness World Records 2004. Guinness World Records Limited, p. 54. ISBN 085112-180-2.
  5. The Bird with the Largest Vocabulary in the World. prístup: 2007-01-06.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Budgerigar na anglickej Wikipédii a Andulka vlnkovaná na českej Wikipédii.