Parížska komúna (1871)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Barikády v uliciach Paríža, 18. marec 1871

Parížska komúna bola socialistická vláda, ktorá vládla Parížu od 18. marca (formálnejšie od 26. marca) do 28. mája 1871.

Parížska komúna bola len lokálna vláda („commune“ po francúzsky znamená obec, čiže najmenšiu správnu jednotku, alebo obecnú radu), ktorá mala v Paríži moc dva mesiace na jar v roku 1871. Ale podmienky za ktorých vznikala, jej kontroverzné dekréty a tragický koniec z nej urobili známu a dôležitú politickú epizódu.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

V prusko-francúzskej vojne bol porazený cisár Napoleon III., preto bol zvrhnutý a 4. septembra 1870 bola vyhlásená Tretia republika. Vojna však pokračovala. Nová tzv. Vláda národnej obrany na čele s Adolphom Thiersom bola nepopulárna, lebo kapitulovala Nemcom vo Versailles 28. januára 1871, zastavila výplatu žoldu Národnej garde (ľudové milície vytvorené počas fr. revolúcie, potom rozpustené a naposledy vytvorené roku 1831), znova zaviedla exekúcie nájomného, zrušila odklad platieb splatných záväzkov a podobne. Paríž bol navyše v tom čase baštou rôznych revolučne naladených politických skupín, od anarchistov, ranných marxistov až po tzv. neojakobínov a čoraz častejšie sa ozývali hlasy na radikálne sociálne reformy. Napr. známy novinár Jules Vallès už na začiatku januára 1871 vydal vyhlásenie, v ktorom otvorene vyzýval na utvorenie komúny.

Komúna[upraviť | upraviť zdroj]

Napätá situácia sa vyostrila 18. marca, keď sa vládne jednotky pokúsili zmocniť delostrelectva Národnej gardy. Národná garda sa však vzbúrila a za podpory veľkej časti občanov Paríža zatlačila vládne vojská do Versailles, kde sa spolu s nimi premiestnila aj Thiersova vláda. V Paríži moc prevzal Ústredný výbor Národnej gardy. Obdobné vlády v tom čase vznikali aj v iných francúzskych mestách, ako napr. v Lyone či Grenobli, ale boli rýchlo potlačené.

26. marca sa konali voľby do tzv. Rady Komúny (zákonodarného a výkonného orgánu) a po nich bola 28. marca Parížska komúna definitívne vyhlásená. Podporovala ju aj parížska sekcia Prvej internacionály, odbory a osobitný ženský zväz na obranu Paríža. Rada Komúny mala celkovo 85 členov a skladala sa predovšetkým z robotníkov a maloburžoázie. Medzi jej hlavných predstaviteľov patrili napr. právnik Théophile Ferré, novinár Louis Charles Delescluze či bývalý plukovník francúzskej armády Louis Rossel. Medzi ďalších významných komunardov patrili napr. aj maliar Gustave Courbet, známe feministické aktivistky Nathalia Lemelová a Louise Michelová, či geograf Élisée Reclus.

Hlavné opatrenia vyhlásené Radou Komúny boli:

Mapka znázorňujúca postupné dobýjanie Parížskej Komúny
  • zrušenie stálej armády a polície a zavedenie všeobecného ozbrojenia ľudu (29.marca) tak proti Nemcom stojacim pred bránami Paríža, ako aj proti francúzskym „kontrarevolučným“ silám
  • odovzdanie podnikov opustených majiteľmi robotníckym družstvám
  • zákaz nočnej práce
  • odpustenie nájomného na 9 mesiacov
  • bezúročné predĺženie obchodných zmeniek na tri roky
  • odlúčenie štátu od cirkvi
  • zavedenie bezplatnej školskej dochádzky, založenie prvých odborných škôl vo Francúzsku
Ulice Paríža po páde Komúny, 28. máj 1871

Thiersova vláda sa spojila s nemeckými vojskami, nahuckala časť roľníkov a vidieckej maloburžoázie proti Parížskej komúne a s ich pomocou sa rozhodla Paríž dobyť späť. Už na začiatku apríla sa vládnemu vojsku podarilo obsadiť niektoré okrajové štvrte Paríža a po dlhom obliehaní sa im 21. mája podarilo vstúpiť do západnej časti mesta, ktorú pomerne rýchlo obsadili. Vo východných, prevažne chudobných robotníckych štvrtiach mesta však narazili na urputný odpor komunardov. Začal sa tzv. Krvavý týždeň (francúzsky La semaine sanglante), počas ktorého dochádzalo k ťažkým pouličným bojom, ktoré sa skončili až podvečer 28. mája, keď vojaci dobyli poslednú barikádu na ulici Rue Ramponeau v štvrti Belleville. Počas dobýjania mesta dochádzalo k mnohým násilnostiam, armáda hromadne a bez súdu zajatých komunardov popravovala. V zúfalej situácii, keď Thiers odmietol akékoľvek ponuky na vyjednávanie, dal 24. mája Théophile Ferré popraviť arcibiskupa Georgesa Darboya a ďalších piatich vysokopostavených predstaviteľov mesta, ktorých dovtedy komunardi držali ako rukojemníkov. Nakoniec bol Ferré spolu s mnohými ďalšími predstaviteľmi Komúny zajatý a popravený, mnohí ďalší zahynuli na barikádach pri obrane mesta (napr.L. Ch. Delescluze). Celkovo bolo počas bojov a po nich zavraždených vyše 30 000 komunardov, desaťtisíce ďalších bolo deportovaných alebo uväznených. V tejto súvislosti sa stala známa aj tzv. Stena komunardov (fr. Mur des Fédérés) na Cimetière du Père-Lachaise, pri ktorej bolo 28. mája popravených 147 posledných obrancov komúny.

Aj keď vtedajšia Prvá internacionála v Parížskej komúne videla prvý revolučný pokus, pri ktorom prevzala moc pracujúca trieda, nečinia anarchisti a autoritársky komunisti (vtedy spolu tvorili internacionálu) rovnaké závery. Anarchisti ju vykladajú ako pokus o uvedenie anarchistických zásad do praxe[1]. Naopak komunisti Karl Marx, Friedrich Engels a Lenin sa komúne ako podľa nich „prvej diktatúre proletariátu“ výdatne venovali vo svojich dielach.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. FABER, Claude. Anarchizmus – Příběh revolty, Nakladatelství Levné knihy, 2006.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]