Pararula
| Pararula | |
| premenené horniny | |
 Pararula z oblasti Bystrej v Nízkych Tatrách |
|
| Hlavné minerály | kremeň, sľudy (prevláda biotit), živce (hlavne plagioklas) |
| Akcesórie | granáty, staurolit, andaluzit |
| Textúra | pásková |
| Farba (y) | sivá, hnedá |
| Pozri aj portál Vedy o Zemi | |
Pararula je premenená hornina, typ ruly, ktorá vznikla vysokostupňovou premenou sedimentov.
Termín pararula (paragneiss) zaviedol roku 1891 H. von Rosenbusch.
Obsah |
[upraviť] Vznik
Pararula vznikla premenou sedimentárnych, najmä pelitických a drobových hornín v amfibolitovej fácii[1]. Patria k najrozšírenejšim regionálne premeneným horninám.
[upraviť] Zloženie a vlastnosti
Hlavnými minerálmi pararúl sú kremeň, živce, s vysokým podielom plagiklasu a sľudy, z ktorých zvyčajne prevláda biotit[1], pri vyššom stupni premeny môže obsahovať aj značný podiel aluminosilikátov ako je kyanit, andaluzit a sillimanit, tiež cordierit, staurolit a granáty. Podľa obsahu ďalších minerálov sa rozlišuje svorová pararula (s nízkym obsahom živcov), pararula grafitová, dvojsľudnádná, amfibolov-biotitová atď. Kinzigit je granátovo-grafitická pararula[2].
[upraviť] Výskyt
V Českom masíve tvoria pararuly hlavnú masu hornín moldanubika. Vyskytujú sa v Alpách, Schwarzwalde a inde. V Západných Karpatoch sú súčasťou veporického i tatrického kryštalinika, kde ide zväčša o pararuly s obsahom sillimanitu a granátu. Sú známe z Považského Inovca, Malej Fatry, vo Vysokých a Nízkych Tatrách, rovnako vystupujú v kryštaliniku Zemplínskeho ostrova. Plagioklasové pararuly vystupujú predovšetkým v Slovenskom rudohorí[3].
[upraviť] Použitie
Nemajú žiadne významné praktické použitie ani väčší ekonomický význam. Môžu sa využívať ako kamenná drvina a stavebný kameň.
[upraviť] Referencie
- ↑ a b Putiš, M.; Petrografia metamorfovanýh hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 2004, 131 s.
- ↑ ttp://www.geologie.estranky.cz prístup: 28.8.2008
- ↑ Vladár, J., 1981; Encyklopédia Slovenska V. zväzok R - Š. Veda, Bratislava, s. 173
