Partizánska republika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Partizánska republika bola rozsiahla oblasť dlhodobo kontrolovaná partizánmi v oblasti Nízkych Tatier a v juhovýchodnej časti Veľkej Fatry, Starohorských vrchoch a v oblasti severovýchodne od Banskej Bystrice, ktorá vznikla po potlačení Slovenského národného povstania.

Rozsah a sila partizánskych jednotiek[upraviť | upraviť zdroj]

Chaos, ktorý nastal na povstaleckom území po 28. októbri 1944 sa pomaly skončil v polovici novembra. Priestor pod kontrolou partizánov v Nízkych Tatrách a v juhovýchodnej časti Veľkej Fatry a Starohorských vrchoch ohraničovali podhorské osady Rudlová (dnes časť Banskej Bystrice), Selce, Sásová (dnes časť Banskej Bystrice), Priechod, Špania Dolina, Uľanka, Turecká, Richtárová, Staré Hory, Donovaly, Moštenica, Korytnica-kúpele, Hiadeľ, Podkonice a Slovenská Ľupča. Baláže a Kalište boli centrom oblasti. Operovali tu početné partizánske jednotky ako bola brigáda Smrť fašizmu pod vedením majora N. V. Volkova, brigáda Pomstiteľ pod vedením majora S. G. Morozova, partizánsky oddiel Vpred podplukovníka M. P. Morského-Osipova, oddiel Stalin na čele s majorom A. A. Martynovom a oddiel Pobeda kapitána A. J. Makarenka. Na území, kam celé mesiace nevkročili okupačné jednotky sa rozvinula spolupráca medzi partizánmi a civilným obyvateľstvom. Existovali tu ilegálne tlačiarne, ktoré tlačili noviny i agitačné letáky vo viacerých jazykoch. Tie boli potom pomocou civilného obyvateľstva rozširované medzi nemeckými a maďarskými jednotkami v okolí. Výsledkom bol napríklad prechod stovky maďarských vojakov aj s výzbrojou na stranu partizánov.

Civilné obyvateľstvo tak ako v mnohých iných oblastiach dodávalo partizánom potraviny, lieky, šatstvo, obuv a iný materiál. Mnohí iní civilisti ukrývali a liečili ranených partizánov, či poskytovali partizánskym štábom dôležité spravodajské informácie o pohybe a sile nepriateľa. Veľa tamojších obyvateľov sa priamo zapojilo do obrany partizánskej oblasti. Neskôr za túto pomoc čakali osady kruté perzekúcie.

V nasledujúcom období si partizáni vybudovali pre lepšie spojenie a koordináciu obrany Partizánskej republiky priame telefonické spojenie medzi jednotlivými osadami, obcami, štábmi jednotiek, opornými bodmi, stanovišťami, obrannými postaveniami a pozorovateľňami. V prípade útoku na jeden úsek hraníc boli potom schopní telefonicky privolať pomoc či posily zo záloh alebo neohrozenej oblasti.

Činnosť partizánov[upraviť | upraviť zdroj]

Činnosť partizánov v oblasti sa okrem zaistenia a bezpečnosti územia sústreďovala aj na narúšanie vojenskej dopravy nepriateľa. Svoju diverznú činnosť pri tom zamerali najmä na železničné trate Banská Bystrica – Diviaky a Banská Bystrica – Brezno – Červená Skala. Len do decembra 1944 do januára 1945 úsek železničnej trate z Banskej Bystrice do Brezna poškodili alebo prerušili 22 krát. Trať Banská Bystrica – Diviaky bola partizánmi poškodená 8-krát. Rovnako ako narúšanie prepravy po železnici podnikali partizáni i útoky a prepady cestných komunikácií, kde ohrozovali alebo celkom zastavili prepravu cez priesmyky Malý a Veľký Šturec. Najmä v období bojov o Liptovský Mikuláš blokovanie cesty cez Veľký Šturec, ktorá spájala Ružomberok s Banskou Bystricou, sťažovalo zásobovanie nemeckých jednotiek na fronte. Partizáni cestu celkom zablokovali viacerými zátarasmi, ktorých účinok zmnohonásobil sneh.

Ďalšiu činnosť partizánskych jednotiek predstavovali nečakané útoky a prepady nemeckých posádok, strážnych oddielov a postavení nemeckých vojsk v oblasti. V januári 1945 brigády Pomstiteľ a Smrť fašizmu uskutočnili 16 takýchto útokov v okolitých obciach. Tieto akcie podnecovali nemecké velenie k realizácii trestných výprav a vyčisťovacích akcií.

18. marca 1945 začali partizáni opúšťať územie Partizánskej republiky, aby sa spojili s postupujúcimi sovietskymi a rumunskými vojskami. Ani po tom sa však nepodarilo nemeckým vojskám odstrániť prekážky na strategicky dôležitej ceste cez Veľký Šturec. Pri ústupe boli pre to Nemci nútení zanechať ťažké zbrane a bojovú techniku pod Veľkým Šturcom a ustupovať v hlbokom snehu ťažkým horským terénom cez hrebeň Veľkej Fatry do Turca.

Odvetné akcie[upraviť | upraviť zdroj]

V novembri a decembri podnikli nacistické jednotky za podpory kolaborantov prvé pokusy dobyť partizánmi kontrolovanú oblasť. Útoky boli vedené zo smeru Banská Bystrica – Staré Hory, Donovaly – Banská Bystrica – Špania Dolina, Ružomberok – Liptovská Osada – Donovaly, Slovenská Ľupča – Podkonice – Moštenica, či z obcí Selce, Priechod a Hiadeľ. K najťažším bojom došlo pri prieniku okupačných jednotiek do bezprostrednej blízkosti obce Kalište začiatkom decembra 1944, kde v boji padlo 11 partizánov alebo útok z 28. decembra 1944, ktorý podnikol početný oddiel SS spolu s oddielom vlasovcov, z Ružomberka na Donovaly, Bully a Polianku.

Prakticky nepretržité boje medzi partizánmi trvali od začiatku februára do 18. marca 1945. Nemecké oddiely sa usilovali nielen uvoľniť komunikáciu cez Veľký Šturec, ale postupne obsadiť všetky partizánmi kontrolované obce a spacifikovať celú partizánsku oblasť v tejto časti Nízkych Tatier, Veľkej Fatry a Starohorských vrchov. Niekoľko intenzívnych ozbrojených stretov sa odohralo od 2. do 16. februára prakticky po celej partizánskej oblasti. Táto intenzívna bojová činnosť mala za následok aj vyčerpanie neveľkých partizánskych zásob streliva a proviantu. Partizánske brigády čeliace neustálym nemeckým útokom už nedokázali dlhšie udržať oblasť pod kontrolou a boli preto nútené ustúpiť a spojiť sa so sovietskymi jednotkami, ktoré už bojovali v Podtatranskej kotline. Partizáni preto začali 18. marca opúšťať svoje postavenia a stiahli sa na Magurku a do oblasti Prašivej, kde vystúpili na hrebeň Nízkych Tatier a 22.23. marca sa postupne spájali so sovietskymi jednotkami v okolí Bystrej a v Jasenianskej doline.

Po odchode partizánov nemecké jednotky vtrhli do väčšiny osád predtým kontrolovaných partizánmi a kruto sa pomstili miestnemu obyvateľstvu za pomoc partizánom. V osadách Bully a Polianka zastrelili alebo upálili 30 ľudí. V Priechode16. februára vypálili 166 domov a priľahlých stavieb. Kalište po ústupe partizánov prakticky celé zrovnali so zemou. Obec už nikdy nebola znovu obnovená ako iné celkom, či iba čiastočne vypálené dediny stredného Slovenska. Kruté represálie v oblasti ukončil až vynútený ústup nacistov v dôsledku postupu sovietskych, rumunských a česko-slovenských jednotiek, ktoré oblasť do konca marca postupne oslobodili.