Passacaglia a fúga c mol

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Passacaglia a fúga c mol (BWV 582) je organová skladba od Johanna Sebastiana Bacha. Pravdepodobne bola skomponovaná na počiatku Bachovej kariery. Je jedným z jeho najdôležitejších a najznámejších diel. Mala veľký vplyv na passacaglie v 19. a 20. storočie storočí.[1] Robert Schumann opísal variácie passacaglie ako prepletajúce sa tak dômyselne, že nikdy neprestanú byť úžasné.[2]

Všeobecné informácie[upraviť | upraviť zdroj]

Vlastnoručný manuskript BWV 582 je v súčasnej dobe považovaný za stratený. Toto dielo, ako je typické pre Bacha a súdobých skladateľov je známe iba z kopií. Existujú niektoré dôkazy, že originál bol zapísaný v organovej tabulatúre.[3] Nie je presne známe kedy Bach skomponoval toto dielo, ale dostupné zdroje hovoria o intervale od roku 1706 do 1713, iný zdroj udáva roky 1708-1712.[4] Je možné, že Bach BWV 582 skomponoval v Arnstadte po svojom návrate z Lübecku[3][5] (kde študoval Buxtehudove ostinátne diela).

Prvá polovica ostináta v passacaglii (variácie nad ostinátnym basom), ktorá tiež slúži ako hlavná téma fúgy bola veľmi pravdepodobne prevzatá z krátkeho diela od francúzskeho skladateľa André Raisona, Christe: Trio en passacaille from Messe du deuxieme ton of the Premier livre d'orgue.[6][7] Je možné, že druhá polovica ostinata bola tiež prevzatá od Raisona, basová linka skladby Christe: Trio en chaconne of Messe du sixieme ton je veľmi podobná.[6] Pozri príklad 1 pre Bachove a Raisoneho témy.

príklad 1. Ostinato Bachovej passacaglie je v strede, zodpovedajúca téma z Raisonového diela je nad ňou (Christe: Trio en passacaille) a dole (Christe: Trio en chaconne). Hoci Trio en chaconne nie je zhodná s Bachovou témou, zdieľa s ňou podobnú konštrukciu.

Avšak, niektorí odborníci spochybňujú Raisonov vplyv. Bachove diela majú niektoré črty spoločné s severonemeckými ostinátnymi dielami, najviac s Buxtehudovymi dvoma chaconne (BuxWV 159–160) a passacaglia (BuxWV 161) a tu je zreteľný vplyv Pachelbelovej chaconne v niekoľkých variáciach a celkovej štruktúre.[8]

Hoci BWV 582 je teraz najbežnejšie hrávaná na organe, nie je jasné či bola skomponovaná pre organ alebo dvojmanuálové čembalo prípadne klavichord, originálne manuskripty nemali pedál cues.[9]

Analýza[upraviť | upraviť zdroj]

prvé tóny BWV 582

BWV 528/1: Passacaglia[upraviť | upraviť zdroj]

Passacaglia je skomponovaná v 3/4 takte typickom pre túto hudobnú formu. Bachovo ostináto pozostáva z ôsmich taktov, čo je nezvyčajné, nie však ojedinelé: ostináto rovnakej dĺžky použil v passacaglii napríklad Johann Krieger. O niečo nezvyklejšie je otvorenie skladby, ktoré tvorí ostináto v pedáloch bez sprievodu manuálov, hoci tento nápad sa objavuje aj v iných dielach, a je možné že ho využil dokonca Buxtehude.[10]

Passacaglia BWB 582/1 pozostáva z 20 variácií. Prvá z nich začína typickým "afektom" v c mol (Spitta ho nazval “bolestnou túžbou”), podobným začiatku Buxtehudovej Chaconny c-mol (BuxWV 159).[11] Boli učinené mnohé pokusy zanalyzovať oblúkovú symetrickú štruktúru diela, avšak vedci sa ešte nezhodli na jednotnej interpretácií. Zvlášť významné sú názory Christopha Wolffa a Siegfrieda Vogelsändera.[12] Niektorí odborníci špekulujú o tom, že štruktúra diela má symbolický význam, napríklad Martin Radulescu tvrdí, že BWV 582/1 je “vo forme kríža”.[13]

Väčšina odborníkov sa zhoduje na tom, že passacaglia graduje do jej vyvrcholenia v dvanástej variácií. Za ňou nasledujú tri tiché variácie tvoriace krátke intermezzo a následne päť zostávajúcich variácií dielo uzatvára.

Marie-Claire Alain, bádateľka a interpretka Bacha, upozorňuje na to, že 21 variácií je rozdelených do siedmich skupín po troch podobných variáciách, pričom každá skupina začína citáciou z luteránskeho chorálu, podobne ako v rovnakej dobe skomponovaná Orgelbüchlein:[14]

  • takty 8-12, vrchný hlas pripomína úvodné tóny chorálu "Nun komm' der Heiden Heiland"
  • takty 24-48, kantiléna pripomína chorál Von Gott will ich nicht lassen"
  • takty 49-72, behy po klaviatúre poukazujú na "Vom Himmel kam der Engel Schar"
  • takty 72-96, zdobená figúra je podobná tej z chorálu "Christ lag in Todesbanden", kde doprevádza sopránovú tému a následne ju efektívne predáva altu a basu
  • takty 144-168 vzostupné basové intervaly evokujú veľkonočný chorál "Erstanden ist der heil'ge Christ"

Alain tiež poukazuje na to, že čísla v skladbe (21 passacagliových repetícií a 12 prevedení tém fúgy) sú vzájomnou inverziou.

BWV 582/2: Fúga[upraviť | upraviť zdroj]

Po passacaglii bez pauzy nasleduje dvojitá fúga. Prvá polovica passacagliového ostinata je použitá ako prvá téma, transformovaná druhá polovica ako druhá téma. Na začiatku zaznievajú obe témy súčasne. Ihneď nato sa objavuje téma s kontramelódiou, ktorá zaznieva v priebehu celej skladby. Keď sa tri témy objavujú súčasne, nikdy to nie je v rovnakej kombinácií hlasov, ide teda o využitie tzv. permutačnej techniky, pravdepodobne inšpirovanej dielami Johanna Adama Reinckena.[15]

V priebehu fúgy Bach moduluje do durových tónin (Es a B) a čas medzi prevedeniami sa postupne predlžuje od 1-3 taktov až po 7-13 taktov. Toto rozpínanie kulminuje v neapolskom sextakorde, ktorý vedie k 18 taktovej kóde.

Transkripcia[upraviť | upraviť zdroj]

Passacaglia bola prepísaná pre orchester Leopoldom Stokowským a tiež pre klavír viacerými skladateľmi a klaviristami napr. Eugene d'Albert, Georgy Catoire, Max Reger (2 verzie) a Awadagin Pratt. Existuje tiež verzia pre brass kvintet od Neila Balma s ktorou vystupovalo The Canadian Brass.

V populárnej kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

  • časť zo začiatku passacaglie sa dvakrát objavuje vo filme Krstný otec, spoločne s inými organovými skladbami a s ukončením prelúdia BWV 532
  • orchestrálna verzia passacaglie hrá počas úvodnej scény filmu Biele noci z roku 1985 v ktorej Michail Baryšnikov tancuje balet Le Jeune Homme Et La Mort
  • úryvok z transkripcie pre klavír hrá vo filme Život pod vodou, hrá Angela Hewitt (autor transkripcie Eugene d'Albert)
  • jazzové podanie BWV 582 bolo nahraté v roku 1973 flautistom Hubertom Lawsom na album Carnegie Hall, štúdiová verzia je z albumu Afro-Classic z roku 1970.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Silbiger, Grove.
  2. Hans Theodore David, Arthur Mendel, Christoph Wolff. The New Bach Reader: A Life of Johann Sebastian Bach in Letters and Documents, 503. W.W. Norton, 1998. ISBN 0-393-31956-3
  3. a b Williams, 182.
  4. "Passacaglia and Fugue, for organ in C minor, BWV 582 (BC J79)" na allmusic.com(po anglicky)
  5. Wolff, 94.
  6. a b Williams, 183.
  7. Butler, Grove.
  8. Williams, 184–5.
  9. Williams, 182–3.
  10. Williams, 184.
  11. Williams, 185; includes the Spitta quotation and reference.
  12. Kobayashe, 62–3.
  13. Martin Radulescu. On the form of Johann Sebastian Bach's Passacaglia in c minor, The Organ Yearbook 1980: 95–103.
  14. Alain, 1993.
  15. Wolff, 97–8.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Peter F. Williams. The Organ Music of J. S. Bach. Cambridge University Press, 2003. ISBN 0-521-81416-2
  • Christoph Wolff. Johann Sebastian Bach: The Learned Musician. Oxford University Press, 2000. ISBN 0-19-924884-2
  • Yoshitaki Kobayashe. The variation principle in J. S. Bach's Passacaglia in C minor BWV 582, in: Daniel R. Melamed (ed.) Bach Studies 2. Cambridge University Press, 1995. ISBN 0-521-47067-6
  • Marie-Claire Alain - sleeve notes for CD recording Bach: Complete Organ Works vol.14. Erato, 1993. Cat. 4509-96747-2, (originally in French, translated by Stewart Spencer)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Passacaglia and Fugue in C minor, BWV 582 na anglickej Wikipédii.