Patrice Lumumba

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Patrice Lumumba
Patrice Lumumba
politik Konga (býv. Zairu)

Narodenie 2. júl 1925
Onalua, Belgické Kongo (dnes Konžská demokratická republika
Úmrtie 17. január 1961 (35 rokov)

Patrice Émery Lumumba (* 2. júl 1925, Onalua, Belgické Kongo, dnes Konžská demokratická republika – † 17. január, 1961) bol africký protikoloniálny vodca a prvý legálne zvolený predseda vlády Republiky Kongo (neskôr nazývané Zair, dnes Konžská demokratická republika).

Detstvo a vzdelávanie[upraviť | upraviť zdroj]

Lumumba sa narodil v Onalua, región Katakokombe, provincia Kasai) vo vtedajšom Belgickom Kongu ako príslušník kmeňa Tetela. Základné vzdelanie získal v protestantskej misionárskej škole, pokračoval v katolíckej, a napokon absolvoval (s vyznamenaním) ročný špeciálny kurz štátnych poštových úradníkov.

Politická činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Povolaniu poštového úradníka sa venoval v Leopoldville (dnes Kinshasa) a neskôr v Stanleyville (dnes Kisangani). V roku 1955 vstúpil do Liberálnej strany Belgicka, kde sa podieľal na vydávaní a distribúcii straníckej literatúry. Uskutočnil i trojtýždňový študijný výlet do Belgicka. Ešte v tom istom roku bol však zatknutý za spreneveru poštových peňazí. Niektoré zdroje uvádzajú, že skutočným dôvodom boli jeho aktivity proti rasovej segregácii, resp. presadzovanie protikoloniálnych ideí.[1][2] Dvojročné väzenie mu bolo skrátené na polovicu po tom, ako jeho belgický právnik Jules Chrome potvrdil, že Lumumba uhradil škodu a v júli 1956 bol prepustený na slobodu. O dva roky neskôr stál pri zrode hnutia Konžský národný kongres (Mouvement National Congolais - MNC), následne sa stal jeho prezidentom. Reprezentoval ho na Konferencii afrických národov v ghanskej Akkre v decembri 1958. Na tomto podujatí bol osobným hosťom prezidenta krajiny Kwameho Nkrumaha, známeho svojimi panafrickými názormi, ktorý ho značne ovplyvnil.

V októbri 1959 bol Lumumba znovu zadržaný, tentoraz pre organizovanie protibelgických demonštrácií v Stanleyville, kde zahynulo 30 ľudí, za čo bol odsúdený na polročné väzenie. Napriek uväzneniu svojho lídra (alebo čiastočne práve preto) politická strana MNC zvíťazila v decembrových lokálnych voľbách. Súd sa začal 18. januára 1960, čo bol i deň, keď v Bruseli otvorili konferenciu o budúcnosti Belgického Konga. Na naliehanie tamojších delegátov bol Lumumba prepustený a dokonca dostal oficiálnu pozvánku na konferenciu. Tá vyvrcholila 27. januára, deklaráciou o vytvorení nezávislého štátu.

Vo funkcii premiéra[upraviť | upraviť zdroj]

O niekoľko mesiacov sa v krajine konali voľby, 31. mája sa potvrdilo, že Lumumba a jeho MNC vyhrali a získali právo zostaviť vládu. Stalo sa tak 23. júna, 35-ročný Lumumba sa stal prvým premiérom v histórii krajiny. Prezidentom sa stal Joseph Kasa-Vubu. V súlade s ústavou, 24. júna došlo k hlasovaniu o dôvere v snemovni i senáte, ktoré bolo úspešné.

Nezávislosť od Belgicka bola potvrdená 30. júna 1960. Počas tohto dňa sa Lumumba zúčastnil na slávnostnej ceremónii, kde bolo prítomných množstvo novinárov, cirkevných hodnostárov a dokonca aj belgický kráľ Baudouin, ktorého Lumumba priviedol do rozpakov, keď predniesol reč, ktorá obsahovala vyjadrenie o "vyslobodení z belgického otroctva", ako aj formuláciu: "Už nebudeme viac vaše opice".

Krajina síce získala formálnu samostatnosť, ale v štátnej správe, ako aj armáde patrili najvyššie funkcie Európanom, najmä Belgičanom, čo sa stretávalo s nevôľou u domorodého obyvateľstva. 5. júla 1960 vypukla vzbura vojakov blízko Leopoldvillu, bezhlavo útočili na všetky európske ciele. Táto situácia vážne otriasla kredibilitou nového štátu. Belgicko aj napriek ostrému nesúhlasu prezidenta Kasa-Vubuho i premiéra Lumumbu vojensky zasiahlo, aby oslobodilo rukojemníkov.

Lumumbova vláda navyše vyhlásila tzv. afrikanizáciu armády, čím v podstate dodatočne legalizovala násilnú vzburu, premenovala ozbrojené zložky z Force publique na Armée Nationale Congolaise. Zvrhnutie dôstojníkov malo za následok vznik po zuby ozbrojeného vojska 25 000 mužov bez akejkoľvek kontroly.

Vzápätí chaos využil Moise Tshombe, vodca politickej strany CONACAF a vyhlásil nezávislosť provincie Katanga, s vojenskou podporou 6000 belgických vojakov, zámienkou bola ochrana tamojších Belgičanov. Katanga bola jednou z najbohatších oblastí krajiny, ťažila sa tu meď, kobalt, urán a zlato. Napokon sa rozštiepila aj samotná Katanga, keď na jej severe (oblasť osídlená etnikom Luba) vzniklo de facto samostatné územie. V južnej časti Lumumbovej rodnej provincie Kasai zasa vyhlásil Albert Kalonji Banský štát Južný Kasai a neskôr sa nechal korunovať za jeho panovníka, tzv. mulopweho.

14. júla 1960 na Lumumbovu žiadosť zasadala Bezpečnostná rada OSN a prijala rezolúciu 143. Tá obsahovala požiadavku na stiahnutie belgických vojsk a poskytnutie vojenskej pomoci konžskej armáde. Lumumba bol netrpezlivý a žiadal, aby Belgičania okamžite opustili krajinu.

OSN vyslala svoje mierové vojska - do konca júla prišlo 11 500 tzv. modrých prilieb z Ghany, Tuniska, Maroka, Etiópie, Indonézie, Indie, Kolumbie, Švédska a Írska. Mierové sily však nemali dosť silný mandát na to, aby dokázali ukončiť vojnový konflikt, prakticky kontrolovali len hlavné mesto.

Ich úlohu navyše ZSSR a neskôr i samotný Lumumba spochybňovali a obviňovali ich z nečinnosti, či dokonca so spojenectva s Belgičanmi, resp. separatistami z Katangy.

Lumumba medzitým odletel do USA so žiadosťou o finančnú pôžičku. Na spiatočnej ceste sa zastavil v Británii a v niekoľkých afrických štátoch. So svojím dávnym priateľom, ghanským prezidentom Nkrumahom uzatvoril nikdy nerealizovanú tajnú dohodu o vytvorení Zväzu afrických štátov. Jeho cesta na západ však nepriniesla očakávanú finančnú, ani vojenskú pomoc a tak sa začal "vyhrážať", že sa obráti na Sovietsky zväz, čo bolo jeho veľkou taktickou chybou, západné mocnosti ho totiž začali považovať za potencionálneho komunistu a akékoľvek úvahy o možnej pomoci zavrhli, existujú dokonca názory, že vtedajší americký prezident Dwight Eisenhower plánoval Lumumbovu likvidáciu.[3]

Zvrhnutie[upraviť | upraviť zdroj]

Lumumbova bezmocnosť nad situáciou vyvrcholila 67 dní po nástupe do funkcie a bol odvolaný z postu premiéra prezidentom Kasa-Vubom. Lumumba síce na oplátku odvolal Kasa-Vubuho z prezidentského úradu formou rozhlasového prejavu, avšak jeho pokus bol len symbolický. Prezident vymenoval nového predsedu vlády, ktorým sa stal Joseph Ileo.

14. septembra bol uskutočnený štátny prevrat, ktorý viedol Lumumbov niekdajší blízky priateľ a osobný tajomník, poručík Joseph Mobutu (neskôr známy ako diktátor Mobutu Sese Seko), s neoficiálnou podporou Kasa-Vubuho. Lumumbovi bolo nariadené domáce väzenie v jeho vile.

Keď jeho prívrženci zistili, že proti nim stojí oficiálna armáda, uchýlila sa prevažná časť z nich do Východnej provincie, kde ich podporovala drvivá väčšina miestneho obyvateľstva. Bývalý podpredseda konžskej vlády Antoine Gizenga potom v správnom stredisku tejto provincie Stanleyville vyhlásil vytvorenie novej "jedine legálnej" konžskej vlády. I po niekoľkých Mobutuho vojenských pokusoch o zvrat situácie zostávala Východná provincia verná Lumumbovi.

Rozdelenie krajiny v čase krízy, územie pod kontrolou novej vlády žlté, Východná provincia verná Lumumbovi červená, Kalonjiho "Banský štát Južný Kasai" modrý a Katanga zelená

Vo svojom domácom väzení sa skľúčený Lumumba rozhodol pre útek do "jeho" Východnej provincie, čo bolo osudnou chybou. Bol chytený po dramatickej automobilovej naháňačke vo Port Francqui ozbrojencami plukovníka Mobutuho. Žiadal vojakov OSN, ktorí sa na tomto mieste nachádzali, aby ho oslobodili, tí to však odmietli s odôvodnením, že svojvoľne opustil svoju rezidenciu a tým sa vyňal spod ich ochrany.

V putách bol lietadlom prevezený do Leopoldville. Mobutu oznámil, že Lumumba bude postavený pred súd za iniciovanie vzbury a ďalšie kriminálne činy. Generálny tajomník OSN Dag Hammarskjöld apeloval na Kasa-Vubuho, aby bol Lumumba súdený v súlade s právom. ZSSR obvinil Hammarskjölda a západné mocnosti zo zodpovednosti za Lumumbovo zatknutie a požadoval jeho okamžité prepustenie.

Zhromaždenie Bezpečnostnej rady OSN bolo zvolané na 7. decembra a malo prerokovať sovietske požiadavky, ktorými boli prepustenie Lumumbu, jeho návrat do funkcie a odzbrojenie Mobutuho vojenských síl, ako aj odchod Belgičanov z krajiny.

Kríza v OSN sa zvýšila po tom, ako sa pre stiahnutie svojich modrých prilieb z krajiny rozhodli Juhoslávia, Zjednotená arabská republika, Cejlón), Indonézia, Maroko a Guinea.

Potom ako OSN zverejnila správu o Lumumbovom týraní jeho väzniteľmi, sa 9. decembra začali jeho prívrženci začali vyhrážať, že ak nebude Lumumba prepustený do 48 hodín, uväznia všetkých Belgičanov a "začnú im stínať hlavy (alebo ich časti)".

Sovietsky návrh rezolúcie OSN bol 14. decembra porazený pomerom hlasom 8:2. Rovnaký deň bola vetovaná idea západných krajín, podľa ktorej mali byť posilnené zložky OSN v krajine.

Poprava[upraviť | upraviť zdroj]

Predpokladá sa, že rozsudok smrti bol vynesený na novembrovej schôdzke Tshombeho, Kasa-Vubuho a nového premiéra Adoulu v Brazzaville. Ani jeden zo zainteresovaných si však nechcel pošpiniť ruky Lumumbovou vraždou. Pôvodný zámer bol vydať ho do rúk jedného z jeho úhlavných nepriateľov Alberta Kalonjiho. Krátko pred pristátim lietadla v juhokasaiskom meste Bakwanze si však posádka všimla, že na území provincie sú rozmiestnené modré prilby OSN. Napriek tomu, že sa ich postoj k Lumumbovi v minulosti dal sotva označiť ako priateľský, veliteľ transportu, komisár obrany Bernard Kazadi nariadil, aby lietadlo pokračovalo ďalej. Konečným cieľom sa tak stalo Elisabethville v Katange. Lumumba, ako aj ďalší dvaja zatknutí politici - Mpolo a Okito, boli na palube lietadla podrobení krutému mučeniu. Jednotky OSN sa napokon nachádzali aj v Elisabethville (dokonca priamo na letisku) - avšak vôbec nezasiahli. Po krachu pôvodného plánu tak Lumumbova smrť "pripadla" Moshemu Tshombemu. Expremiér a jeho dvaja spoluväzni boli prevezení do mesta Villa Brouwe, následne do neďalekého bušu. Auto zastalo a všetkých troch postavili k širokému stromu. Na poprave sa zúčastnili aj oficiálni predstavitelia Katangy, vrátane Tshombeho. Dnes je sporné, či Lumumbu zastrelili príslušníci katanžského vojska alebo Belgičania (či už z oficiálnej armády alebo Tshombeho najatí žoldnieri). Poprava sa s najväčšou pravdepodobnosťou udiala 17. januára 1961 medzi 21:40 a 21:43 (podľa belgických zdrojov). Neskôr bola jeho mŕtvola rozleptaná v kyseline sírovej. Zachovalo sa len niekoľko zubov a časť lebky. V roku 2002 Belgicko oficiálne priznalo účasť na jeho vražde, podľa neho však štyria belgickí dôstojníci zúčastnení na poprave patrili pod velenie katanžských ozbrojencov.[4]

Hoci sa chýr o vražde expremiéra rýchlo rozšíril, jeho smrť bola oficiálne oznámená až o tri týždne katanžským ministerstvom vnútra, pričom sa vo vyhlásení uviedlo, že ušiel z väzenia v Kolatey na západe Katangy a bol zabitý obyvateľmi neďalekej dediny, ktorí sa ho pokúsili zajať.

Lumumbovej pamiatky sa pohotovo ujal ZSSR, v Moskve vznikla Univerzita priateľstva národov Patricea Lumumbu, určená pre študentov z krajín tretieho sveta. O päť rokov bol Lumumba uctievaný ako národný hrdina a mučeník i v rodnej krajine, čo paradoxne inicioval Mobutu Sese Seko, ktorý mal na jeho vražde nesporný podiel.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Lumumba bol ženatý a s manželkou Pauline mal päť detí, Françoisa, Patricea, Julienne, Rolanda a Guy-Patricea. Otec im i manželke v čase krízy sprostredkoval odchod do Egypta. Najstarší François neskôr študoval v Maďarsku. V roku 1990 sa vrátil do vlasti a participoval na rebélii proti diktátorovi Mobutu Sese Sekovi. V roku 1992 sa stal lídrom hnutia, ktoré založil jeho otec, s mierne pozmeneným názvom - Mouvement National Congolais Lumumba (MNC-L). Lumumbov najmladší syn Guy-Patrice, ktorý sa narodil šesť mesiacov po otcovej smrti sa tiež vrátil do rodnej krajiny a v roku 2006 kandidoval na post prezidenta ako nezávislý kandidát, ale získal menej ako percento hlasov.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Je po ňom pomenované jedno z najväčších námestí v Bamaku (Mali), jeho meno nesú aj ulice v mestách Bata a Malabo (Rovníková Guinea), Teherán (Irán), Alžír (Alžírsko), Santiago de Cuba (Kuba), Kyjev (Ukrajina) a Rabat (Maroko), počas obdobia socializmu aj v bratislavskej Petržalke (dnešná Lachova), Košiciach (dnešné Kasárenské námestie) a Budapešti.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Reflex, 2/2001
  2. Pravda, 8.4.2006
  3. Guardian Unlimited, 10.8.2000
  4. BBC News 16.11.2001

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]