Paul Éluard

	Eugène Émile Paul Grindel
Osobné informácie
Pseudonym	Paul Éluard
Narodenie	14. december 1895
	Saint-Denis, Francúzsko
Úmrtie	18. november 1952 (56 rokov)
	Charenton-le-Pont, Francúzsko
Národnosť	francúzska
Zamestnanie	básnik
Manželka	1. Gala – Jelena Ivanovna Diakonova, 2. Maria Benz – Nusch, 3. Dominique Lemorová
Deti	dcéra Cécile
Dielo
Žánre	poézia
Literárne hnutie	dada, surrealizmus
Debut	„Básně pro mír“ – prvotina, antimilitaristická zbierka (1918)
Podpis
Odkazy
	Paul Éluard na eluard.org
	Paul Éluard; (multimediálne súbory na commons)
	Literárny portál; Biografický portál

Paul Éluard, vlastným menom Eugène Émile Paul Grindel, (* 14. december 1895, Saint-Denis, Francúzsko – † 18. november 1952, Charenton-le-Pont, Francúzsko) bol francúzsky básnik. Meno Paul Éluard si vybral v roku 1917, keď mal devätnásť. Zdedil ho po svojej starej matke Félicie. V mladosti sa pripojil k dadaizmu a stal sa jedným z pilierov surrealizmu otvoriac si tak cestu k umeleckej angažovanosti. Bol známy aj pod pseudonymami „Didier Desroches“ a „de Brun“. Bol zakladateľom surrealistického hnutia s Louisom Aragonom, André Bretonom a Philippe Soupaultom.

Od roku 1926 bol členom Komunistickej strany Francúzska. Mal hlboký priateľský vzťah s Bretonom až do roku 1938, keď sa tento stretol s Trockým v Mexiku a oznámil vytvorenie „Fédération internationale de l'art révolutionnaire indépendant“ („FIARI“), nezávislej od „PCF“ (Komunistickej strany Francúzska).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Gala a zrodenie surrealizmu (1917 – 1930)[upraviť | upraviť zdroj]

Otec Éluarda, Clément Eugène Grindel, potom ako splodil syna Paula, si otvoril v roku 1900 agentúru s realitami. Pôvodne bol účtovníkom. Jeho matka, Jeanne-Marie Cousin, bola krajčírka. Okolo 1908 sa rodina usadila v Paríži na ulici Louis-Blanc. Éluard navštevoval obecnú školu v Saint-Denis, tiež v Aulnay-sous-Bois, potom ako štipendista na Colbertovej strednej škole. V roku 1912 dostal vysvedčenie, ale jeho zdravie sa čoskoro zhoršilo. Odcestoval s matkou do Švajčiarska do mesta Glion. Jeho kríza spojená s chrlením krvi spôsobila predĺženie pobytu a v 16-tich rokoch musel prerušiť školu. Bol chorý na tuberkulózu. Hospitalizovaný bol do februára 1914 v sanatóriu Clavadel pri Davose. Stretol tam mladé ruské dievča menom Jelena Ivanovna Diakonova prezývané Gala. Silná osobnosť, jej ohnivosť, rozhodnosť a vysoká kultivovanosť urobili silný dojem na mladého Eluarda, ktorý pod dojmom tohoto stretnutia začal písať zamilovanú poéziu a s elánom pokračoval v tvorbe. Ona nakreslila jeho profil a on dopísal rukou: „Som váš žiak (Je suis votre disciple.)“ Spolu čítali poémy od Gérarda de Nerval, Charlesa Baudelaira, Lautréamonta a Guillauma Apollinaira. Keď sa stal dospelým, 14. decembra 1916, oženil sa s Galou 21. januára 1917.

11. mája 1918 napísal jednému z priateľov: "Asistoval som pri príchode na svet, veľmi jednoducho, jednému peknému malému dievčatku, Cécile, mojej dcérke."

V roku 1918 na konci vojny, Éluard sa začal zaoberať problémami sveta. Jean Paulhan ho zoznámil s Bretonom a dadaistami. Zapojený do hnutia Dada, zaoberal sa absurditou, bláznovstvom a nonsensom. Surrealizmu dal tiež jeho obsah. Bolo to obdobie, keď dadaisti vyvolali škandál. Éluard, blízky priateľ André Bretona, zúčastnil sa všetkých manifestácií dadaizmu. Založil vlastnú literárnu revue "Proverbe", v ktorej sa ukázal ako Jean Paulhan posadnutý problémami lingvistiky. Obaja chceli skúmať otázky krásy-škaredosti, ale odmietali to používať ako „prostriedok ničenia“.

V roku 1922 navrhol Bretonovi zničiť literatúru a nič neprodukovať. 24. marca 1924 sa nalodil v Marseille na cestu okolo sveta. Na druhý deň vyšla zbierka básní s názvom „Mourir de ne pas mourir“, ktorá mala venovanie: „Aby som to zjednodušil, venujem moju poslednú knihu Andrému Bretonovi“. Na konci októbra toho istého roku sa vrátil do Paríža, ako by sa nič nebolo stalo. Breton povedal o tom: „Teda, venoval mi slovko, že ma bude čakať dnes (v kaviarni.) Cyrano, nič viac, nič menej. Je dobré nepochybovať o tom. Prázdniny, nie!“ Éluard sa celkom prirodzene zúčastnil hneď na tvorbe pamfletu „Un cadavre“ (mrcina), napísanom surrealistami ako reakcia na celonárodný pompézny pohreb Anatolea Francea.

Celý život sa stotožňoval so surrealizmom. Zároveň dosiahol dobrú reputáciu a bol prijatý ako spisovateľ tradicionalistickou kritikou. Éluard sa klaňal surrealistickému pravidlu zhrnutému v tejto vete Lautréamonta: "Poézia musí byť pre všetkých, nielen pre jedného." S Benjaminom Péretom napísal 152 prísloví podľa surrealistického vkusu. S Bretonom „Au défaut du silence“ a „L'Immaculée Conception“. S Bretonom a René Charom napísal „Ralentir travaux“.

V roku 1925 podporoval vzburu Maročanov a v januári 1927 sa pripojil ku komunistickej strane spolu s Louisom Aragonom, Benjaminom Péretom a Pierrom Unikom. Spísali spoločný traktát pod názvom „Au grand jour“.

V tomto období publikoval dve výberové zbierky poézie: „Capitale de la douleur“ (1926) a „L'Amour la poésie“ (1929).

V roku 1928 bol opäť chorý a odišiel do sanatória spolu s Galou, kde strávili svoju spoločnú poslednú zimu. V tomto období Gala opustila Éluarda, pretože už bola metresou maliara Maxa Ernsta a tiež stretla Salvadora Dalího. Paul Eluard povedal Gali: "Ta chevelure glisse dans l'abîme qui justifie notre éloignement." (Tvoje vlasy sa lesknú v skaze, ktorá potvrdzuje naše vzdialenie.) Trochu neskôr po tejto zmene sa zoznámil s Mariou Benz, umelkyňou z music-hallu francúzsko-nemeckého pôvodu prezývanou Nusch. Robievala modelku jeho priateľovi Picassovi a bola známa medzi dadaistami a surrealistami.

Nusch a boj za slobodu (1931 – 1946)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1931 sa vzbúril proti „Koloniálnej výstave“ organizovanej v Paríži a podpísal svoju publikáciu, v ktorej napísal: „Ak chcete mier, pripravujte občiansku vojnu“ (Si vous voulez la paix, préparez la guerre civile).

Vylúčený z Komunistickej strany Francúzska ďalej pokračoval v boji za revolúciu, za všetky revolúcie. V úlohe ambasádora surrealizmu, cestoval po celej Európe podrobenej fašistickými režimami. V marci 1935 pricestoval spolu s André Bretonom do Česko-Slovenska. Praha, ktorá bola vtedy hlavným mestom jednej z posledných demokracií na kontinente, ho prijala srdečne. Orgán Komunistickej strany Maďarska ich predstavil ako dvoch básnikov najväčších vo vtedajšom Francúzsku. Keď bol v Španielsku v roku 1936, dozvedel sa o frankistickom povstaní, proti ktorému sa postavil.

Nasledujúci rok bol rokom bombardovania Guerniky a Éluard napísal na jej motívy poému „Victoire de Guernica“. Počas dvoch zlých rokov pre Španielsko boli Éluard a Pablo Picasso permanentne spolu. Básnik hovoril maliarovi: „Držíš medzi prstami plameň a horíš ako požiar (Tu tiens la flamme entre tes doigts et tu peins comme un incendie).“

Élurard bol mobilizovaný v septembri 1939 do intendantúry (správa, administratíva) francúzskej armády. Ubytoval sa spolu s Nusch v Paríži po prímerí, ktoré bolo podpísané 22. júna 1940. V januári 1942 sa ubytoval u svojich priateľov Christiana a Yvonne Zervosových pri Vézelay v blízkosti makisardov (partizánov). Éluard požiadal o utajené znovuzapísanie do Komunistickej strany Francúzska. V tom období napísal poému „Les vingt et une strophes de Liberté sont parachutées par les avions anglais à des milliers d'exemplaires au-dessus de la France“ – túto poému zhudobnil v roku 1944 Francis Poulenc.

V roku 1943 spolu s Pierre Seghersom a Jean Lescureom zbieral texty mnohých básnikov činných v odboji a vydal antológiu s názvom „L'Honneur des poètes“. Zoči-voči násiliu spievali básnici jednohlasne o nádeji a slobode. Toto je prvá Éluardova antológia. Počas „Résistance“ používal krycie pseudonymy „Jean du Haut“ a „Maurice Hervent“. Taktiež pod nimi publikoval v spomenutej antológii. Po oslobodení Francúzska bol oslavovaný spolu s Louisom Aragonom ako veľký básnik francúzskeho odboja. S Nusch absolvoval mnohé turné a konferencie. 28. novembra 1946 však prijal vo Švajčiarsku telefonát, v ktorom mu oznámili smrť Nusch, dostala mozgovú príhodu. Otrasený z jej smrti napísal:

“Vingt huit novembre mil neuf cent quarante-six

Nous ne vieillirons pas ensemble.

Voici le jour

En trop: le temps déborde.

Mon amour si léger prend le poids d'un supplice.”

Niekoľko blízkych priateľov mu vrátilo postupne želanie vydržať a znovu nájsť svoje sily do lásky k ľuďom. Jeho práca „De l'horizon d'un homme à l'horizon de tous“ sa týka jeho putovania od utrpenia k znovuzískanej nádeji.

Jeho láska k Nusch a jeho boj s Nusch pokračoval i po jej smrti:

„Il y a les maquis couleur de sang d'Espagne

Il y a les maquis couleur du ciel de Grèce

Le Pain le sang le ciel et le droit à l'espoir

Toi que j'aime à jamais toi qui m'as inventé

Tu chantais en rêvant le bonheur sur la terre

Tu rêvais d'être libre et je te continue“

Dominique a angažovanie za mier (1947 – 1952)[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1948 Éluard a Picasso boli pozvaní na mierový kongres vo Wroclawi. V júni Éluard publikoval poémy „Poèmes politiques“ s predhovorom Louisa Aragona. V nasledujúcom roku v apríli bol delegovaný na „Svetový mierový kongres“. Zúčastňoval sa na prácach kongresu v sále „Pleyel“ v Paríži. V júni strávil niekoľko dní pri gréckych partizánoch na vrchu Grammos tvárou v tvár vojakom gréckej vlády. Potom sa vrátil do Budapešti na spomienkovú slávnosť storočnice smrti Sándora Petőfiho. Stretol sa s Pablom Nerudom. V septembri bol v Mexiku na ďalšom mierovom kongrese. Stretol Dominique Lemorovú, s ktorou sa vrátil do Francúzska. Zosobášili sa v roku 1951. V tomto roku publikoval zbierku „Le Phénix“, ktorá oslavovala znovunájdenú radosť. Spolu s Dominikou sa zúčastnil v Prahe na výstave venovanej Majakovskému a ako delegát Francúzsko-ruskej spoločnosti v Moskve na oslavách 1. mája.

Vo februári 1952 bol v Ženeve na konferencii na tému príležitostná poézia. 25. februára reprezentoval „francúzsky národ“ v Moskve pri príležitosti 150. výročia narodenia Victora Huga.

18. novembra 1952 Éluard podľahol srdcovému infarktu o deviatej ráno vo svojom dome na 52 avenue de Gravelle v Charenton-le-Pont. Pohreb sa konal 22. novembra na Père-Lachaise. Vláda odmietla usporiadať štátny pohreb. Nakoniec pohreb zorganizovala komunistická strana Francúzska v Charenton-le-Port. Spisovateľ Robert Sabatier vyhlásil: V tento deň všetci smútime.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Éluardova poézia je predovšetkým vypätie citov a túžob. V diele „Capitale de la douleur“ (1926) ukazuje svet choroby, samoty a smrti, je stále ohrozovaný, ale práve preto lepšie vníma cenu šťastia. V zbierkach „La Vie immédiate“ (1932) a „Les Yeux fertiles“ (1936) oslavuje lásku zdieľanú s Nusch.

U Éluarda morálne požiadavky očisťujú slovo bez toho, aby sa nevyhýbali znepokojeniu a logika lásky ich podporuje. "Pre neho, láska je veľká revolučná sila", zdôraznil Jacques Gaucheron. V jeho veršoch je možno postihnúť túžbu po erotike. Láska ako vnútorná potreba dáva vidieť, žiť, dáva vôľu chcieť svet. Éluard hovorí: „Il ne faut pas de tout pour faire un monde. Il faut du bonheur et rien d’autre“. Hľadá asociácie so slovami, obrazy, ktoré presahujú logiku. Pretože „la terre est bleue comme une orange“ (zem je modrá ako pomaranč) v diele „L'Amour, la poésie“, všetko je možné pre básnika, ak „vie vidieť“. Prekročením hraníc poézie odkrýva absolútnu poetiku.

Angažovaná poézia[upraviť | upraviť zdroj]

Bojujúc proti smrti a hrôzam vojny získava chuť žiť, o čom píše v zbierkach: Cours naturel, Facile proie, 1938, Le Livre ouvert, 1941, Poésie et vérité, 1942, Poèmes politiques, 1948. Jacques Gaucheron, autor biografie „Paul Éluard ou la fidélité à la vie“ stretol básnika po vojne v „Národnej komisii spisovateľov“, stali sa priateľmi a spolu publikovali dielo „Les Maquis de France“. Povedal: „Paul Éluard vstúpil do histórie literatúry, pretože píše neprerušovanú poéziu, to nie je prázdne slovo.“

Éluardova hĺbka invencie, to je nielen spôsob reči ale aj spôsob bytia. Často sa o ňom rozmýšľa ako o básnikovi Odboja. Počas okupácie nacistami nerezignoval a neprijal tento stav. Vrchol sa dosahuje slobodou, ktorá bude rozšírená do celého sveta – Paul Éluard bol nositeľom nádeje pre všetkých. Písal aj proti svetovému poriadku. „Jeho boj bol neprerušovaný tak, ako jeho poézia. Poézia je podľa neho porušenie rádu, pravidel. Poézia sa stáva umením reči, umením života, nástrojom morálky.“ citácia Jacques Gaucheron

Iný pohľad na Éluarda môžeme získať, ak si prečítame o jeho obdive k Stalinovi v jeho politických článkoch a jeho oslavnú ódu na Stalina.

Milan Kundera vyhlásil, že bol šokovaný Éluardovými verejnými kladnými komentármi rozsudku nad jeho priateľom Závišom Kalandrom v procese s Miladou Horákovou v roku 1950.

Anglický spisovateľ Aldous Huxley označil Éluarda ako „A man without talent“.(Muž bez talentu.)

Éluard v iných dielach[upraviť | upraviť zdroj]

Eugène Grindel je meno, ktoré dal Frédéric H. Fajardie hrdinovi svojho románu „Clause de style“ sfilmovanému pod názvom „Ne réveillez pas un flic“ s hercami Alain Delon a Michel Serrault.

„Cena Paula Éluarda“ bola založená na jeho počesť „Spoločnosťou francúzskych básnikov“.

Zoznam zbierok[upraviť | upraviť zdroj]

Premiers poèmes, 1913
Le Devoir, 1916
Le Devoir et l'Inquiétude, 1917, ilustrované-rytina v dreve od André Deslignères
Pour vivre ici, 1918
Les Animaux et leurs hommes, les hommes et leurs animaux, 1920
La courbe de tes yeux, 1924
Mourir de ne pas mourir, 1924
Au défaut du silence, 1925
Capitale de la douleur, 1926, surrealizmus
La courbe de tes yeux,
Les Dessous d'une vie ou la Pyramide humaine, 1926
L'Amour la Poésie, 1929, surrealizmus
Ralentir travaux, 1930, v spolupráci s André Breton a René Char
À toute épreuve, 1930
L'immaculée conception, 1930
Défense de savoir, 1932
La Vie immédiate, 1932, surrealizmus
La Rose publique, 1935, Verejná ruža, surrealizmus
Facile, 1935
Les Yeux fertiles, 1936
Quelques-uns des mots qui jusqu'ici m'étaient mystérieusement interdits, GLM, 1937
La victoire de Guernica, 1938
Donner à voir, 1939
Poésie et vérité 1942, Poézia a pravda, zbierka, humanizmus;
Liberté, 1942
Avis, 1943
Courage,1943
Les Sept poèmes d'amour en guerre, 1943
Au rendez-vous allemand, 1944
Poésie ininterrompue, 1946, Trudná túžba trvať, zbierka básní, humanizmus ^[1]
Le Cinquième Poème visible, 1947
Notre vie, 1947
À l'intérieur de la vue, 1947
La Courbe de tes yeux, 1947
Le temps déborde, 1947, Čas prekypuje, zbierka básní, humanizmus^[2]
Le Phénix, 1951, Fénix, zbierka básní, humanizmus^[3]

Zoznam angažovanej poézie[upraviť | upraviť zdroj]

Ode à Staline, 1950,(Óda na Stalina)
Cours naturel, 1938
Facile proie, 1938
Le Livre ouvert, 1941
Poèmes politiques, 1948

Iné[upraviť | upraviť zdroj]

Picasso, dessins, 1952
Le Poète et son ombre, Seghers, 2008, texty pochádzajúce z tiráží, katalógov, limitovaných publikácií a revuí, (Básnik a jeho tieň)
L'Honneur des poètes, antológia básnikov Odboja, rok 1943, autor antológie Paul Éluard

Korešpondencia[upraviť | upraviť zdroj]

„Lettres à Gala“, Listy Gali, 1924-1948, Paris, Gallimard, 1984, 522 p. (ISBN 2-07-070230-8)
„Paul Éluard & Jean Paulhan“, Correspondance 1919-1944, edícia založená Odile Felgine a Claude-Pierre Pérez, Éditions Claire Paulhan, MMIII [2003], 208 p. ISBN 2-912222-20-6

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Louis Parrot, Paul Éluard, coll. Poètes d'aujourd'hui n° 1, éd. Pierre Seghers, 1945 ; nouvelle édition augmentée, postface de Jean Marcenac, 1960.
Paul Éluard, dans Europe, juillet-août 1953 (textes de René Lacôte, André Spire, Georges Sadoul, Jean Lescure, Yves Farge, Gaston Bachelard, Vercors, Lucien Scheler, Léon Moussinac, Jean Cocteau, George Besson, Jean Varloot).Revue „Europe“
Paul Éluard, dans Europe6, n° 403-404, nov.-déc. 1962. Revue „Europe“
Louis Perche, Paul Éluard, Éditions universitaires, 1963.
Luc Decaunes, Paul Éluard : biographie pour une approche, Rodez, Subervie, 1964.
Raymond Jean, Paul Éluard par lui-même, Écrivains de toujours n° 79, Éditions du Seuil, 1968.
Paul Éluard: l'amour, la révolte, le rêve, Balland, 1982.
Jean-Charles Gateau, Paul Éluard ou le frère voyant, Robert Laffont, 1988.
Chantal Vieuille, Nusch, portrait d'une muse du Surréalisme, Artelittera, Paris, 2010 (ISBN 9782953624908).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ Éluard, Paul: Posledné ľúbostné básne, preložil Vladimír Reisel, slovensky, vyd. Slovenský spisovateľ, rok 1969, zväzok 36, pre členov Kruh milovníkov poézie, ilustrácie Marc Chagall, Man Ray, Dora Maarová, Valentine Hugová, 1.vydanie, čís. publikácie 1392, str. 13 – 45
↑ Éluard, Paul: Posledné ľúbostné básne, preložil Vladimír Reisel, slovensky, vyd. Slovenský spisovateľ, rok 1969, zväzok 36, pre členov Kruh milovníkov poézie, ilustrácie Marc Chagall, Man Ray, Dora Maarová, Valentine Hugová, 1.vydanie, čís. publikácie 1392, str. 51 – 74
↑ Éluard, Paul: Posledné ľúbostné básne, preložil Vladimír Reisel, slovensky, vyd. Slovenský spisovateľ, rok 1969, zväzok 36, pre členov Kruh milovníkov poézie, ilustrácie Marc Chagall, Man Ray, Dora Maarová, Valentine Hugová, 1.vydanie, čís. publikácie 1392, str.101 – 140