Pavol VI.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pavol VI.
Paulus VI
262. rímsky biskup
Pavol VI.
Erb Pavol VI.
In nomine Domini
V mene Pánovom
Pavol VI. - podpis
Funkcie a tituly
Pontifikát
21. jún 1963 – 6. august 1978
Predchodca sv. Ján XXIII. Ján Pavol I. Nástupca
Arcibiskup milánsky
4. január 1955 – 21. jún 1963
Predchodca bl. Alfredo Ildefonso Schuster Giovanni Umberto Colombo Nástupca
Biografické údaje
Občianske menoGiovanni Battista Montini
Narodenie26. september 1897
Concesio, Taliansko
Úmrtie6. august 1978 (80 rokov)
Castel Gandolfo, Vatikán
PochovanýBazilika svätého Petra
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka29. máj 1920 (22 rokov)
Giacinto Gaggia
biskup brešský
InkardináciaBrešská diecéza
Biskup
Menovanie1. november 1954 (57 rokov)
Pius XII.
Konsekrácia12. december 1954 (57 rokov)
SvätiteľEugène-Gabriel-Gervais-Laurent Tisserant
dekan Kolégia kardinálov
SpolusvätiteliaGiacinto Tredici
biskup brešský
Domenico Bernareggi
pomocný biskup milánsky
Kardinál
Menovanie15. december 1958 (61 rokov)
Ján XXIII.
Stupeňkardinál-kňaz
Titulárny kostolSanti Silvestro e Martino ai Monti
Pápež
Voľba21. jún 1963 (65 rokov)
Intronizácia30. jún 1963 (65 rokov)
Svätec
Blahorečenie19. október 2014
Námestie sv. Petra, Vatikán
František
Kanonizácia14. október 2018
Vatikán
Sviatok29. máj
Odkazy
Spolupracuj na Commons Pavol VI.
Kompletný zoznam pápežov

Svätý Pavol VI., lat. Paulus PP. VI, vlastným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini[1] (* 26. september 1897 Concesio, Taliansko – † 6. august 1978, Castel Gandolfo, Vatikán) bol 262. pápež v období 21. jún 1963 – 6. august 1978.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v dedine Concesio pri Brescii, ako druhý syn v rodine váženého advokáta, obchodníka, vydavateľa a šéfredaktora katolíckeho denníka Il cittadino di Brescia.[2] Pápežova matka bola hlboko veriaca žena, ktorá chodila každý deň na sväté prijímanie.

Takmer celé detstvo prežil na vidieku. Začal študovať na jezuitskom gymnáziu v Brescii, ktoré však musel pre chorobu opustiť. Ďalšie vyučovanie absolvoval súkromne, maturitu zložil v roku 1916 na prísnom gymnáziu Arnaldo da Brescia.[3] Aj v kňazskom seminári v Brescii začal študovať ako externista. Býval v rodičovskom dome.[4]

Kňaz[upraviť | upraviť zdroj]

Za kňaza bol vysvätený 29. mája 1920.[1] Primície mal na ďalší deň v kostole Santa Maria delle Grazie v Brescii.[4] Hneď po vysviacke ho diecézny biskup poslal študovať do Ríma na pápežskú univerzitu Gregoriana.[4] Súčasne študoval aj na štátnej univerzite. Po čase ho prijali do pápežskej akadémie pre diplomatov, ktorá sa vtedy volala Accademia dei Nobili ecclesiastici (Akadémia cirkevných šľachticov).[4] Po skončení štúdia ho vyslali ako nunciovho tajomníka do Varšavy. Z obavy o jeho zdravie ho po šiestich mesiacoch povolali späť do Ríma.[4]

Od roku 1922 pôsobil v pápežskom štátnom sekretariáte, 13. decembra 1937 sa stal asistentom štátneho tajomníka a v novembri 1954 bol vymenovaný za štátneho podtajomníka.

Biskup[upraviť | upraviť zdroj]

1. novembra 1954 ho vymenovali za milánskeho arcibiskupa.[1] Do úradu nastúpil 4. januára 1955[1] a tak účinkoval, že sa, ako sám povedal, cítil ako „arcibiskup robotníkov“.[5] Jeho sťahovanie „sprevádzalo povestných deväťdesiat debien kníh“.[6] O štyri roky neskôr, 8. decembra 1958 ho pápež Ján XXIII., po svojom nástupe ako prvého, vymenoval za kardinála.[1]

Pontifikát[upraviť | upraviť zdroj]

Za pápeža bol zvolený, ako umiernený pokrokár,[7] 21. júna 1963,[1] po jednom z najkratších konkláve v dejinách cirkvi. Už v roku 1964 vykonal ako pápež prvú pútnickú cestu do Svätej zeme, kde sa 5. januára stretol s carihradským ekumenickým patriarchom Athenagorasom I., čo bolo historicky veľmi dôležité stretnutie z pohľadu ekumenizmu. V záujme ekumenizmu usporiadal tiež stretnutie s arcibiskupom canterburským Michaelom Ramseyom v Ríme 24. marca 1966, opätovne s ekumenickým patriarchom Athenagorasom I. najprv 25. júla 1967 v Istanbule a potom 26. októbra 1967 v Ríme.[8]

Pavol VI. okrem cesty do Svätej zeme absolvoval aj iné pastoračné cesty. Navštívil Filipíny, Austráliu, Indonéziu, Samou, Hongkong, Irán a Srí Lanku. Jeho neobyčajné cesty do Indie, do OSN v New Yorku vzbudili pozornosť svetovej verejnosti.[9] Medzi novinármi ho nazývali Flying Paul (Lietajúci Pavol).

Pavol VI. zrušil index zakázaných kníh a názov Svätého ofícia zmenil na Kongregáciu pre náuku viery. (Sväté ofícium bolo následníkom stredovekej inštitúcie pre inkvizíciu.)[8]

V zahraničnej politike bol pokračovateľom mierovej koexistencie Jána XXIII. Rozhodol sa pokračovať v Druhom vatikánskom koncile, ktorý prerušila smrť Jána XXIII.[10] Aj keď s veľkou opatrnosťou, ale chcel pokračovať v zbližovaní sa s východným blokom v intenciách svojho predchodcu.[11]

Menovania nových slovenských biskupov[upraviť | upraviť zdroj]

Proces kanonizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Blahorečenie[upraviť | upraviť zdroj]

Pápež František v piatok 9. mája 2014 rozhodol o blahorečení Pavla VI., ktoré sa uskutočnilo v nedeľu 19. októbra 2014.[12][13][14] Jeho pozostatky neexhumovali,[15] ako relikvia slúžili stopy krvi na odeve Pavla VI., ktoré na ňom ostali po pokuse o atentát na pápeža v Manile 27. novembra 1970.[13][14] Počas blahorečenia mal pápež František oblečené zlaté rúcho, ktoré dostal Pavol VI. k osemdesiatym narodeninám a použil aj jeho biskupskú palicu a kalich.[13][14] Jeho spomienka sa v Katolíckej cirkvi slávi 26. septembra.[13]

Kanonizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 13. decembra 2017 komisia teológov potvrdila ďalší zázrak na príhovor Pavla VI. Zázrak sa týkal narodenia zdravého dieťaťa v 26. týždni tehotenstva aj napriek prasknutiu placenty v 13. týždni tehotenstva a veľmi rizikovému tehotenstvu. Matka sa rozhodla dieťa donosiť a svoje tehotenstvo zverila príhovoru Pavla VI.[16][17]

Členovia Kongregácie pre kauzy svätých na zasadnutí 6. februára 2018 tento zázrak potvrdili.[16]

Pápež František 6. marca 2018 podpísal dekrét o svätorečení Pavla VI., ktorým zázrak uznal. Jeho kanonizácia bola v nedeľu 14. októbra 2018 vo Vatikáne.[18]

Zasadania Druhého vatikánskeho koncilu za Pavla VI.[upraviť | upraviť zdroj]

Dokumenty vydané Pavlom VI.[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam encyklík Pavla VI.
  • Konštitúcia o liturgii (4. decembra 1963)
  • Dekrét o masmédiách (4. decembra 1963)
  • Konštitúcia o Cirkvi (21. novembra 1964)
  • Dekrét o ekumenizme
  • Dekrét o východných katolíckych cirkvách
  • Mysterium fidei (3. septembra 1965) – podnet pre liturgickú reformu
  • Populorum progressio (26. marca 1967) – požaduje sociálnu spravodlivosť
  • Sacerdotalis coelibatus (24. júna 1967) – nástojí na dodržiavaní kňazského celibátu
  • Humanae vitae (25. júla 1968) – odsudzuje umelé metódy pri obmedzovaní pôrodnosti
  • Matrimonia mixta (31. marca 1970) – umiernenejšie nariadenia o zmiešaných manželstvách

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Malého Giovanniho rodičia po narodení zverili dojke, tridsaťročnej sedliačke, ktorá ho spolu s vlastným štvrtým dieťaťom dojčila 14 mesiacov.
  • Na primíciách mal mladý kňaz Montini oblečené omšové rúcho, ktoré mu matka ušila zo svojich svadobných šiat.
  • Študentskí priatelia Montiniho volali „Džibiemme“ (G.B.M.- iniciály jeho mena).
  • Pápež Pavol VI. sa sám pokladal za antifašistu. V portréte, ktorý o ňom uverejnili v L’Osservatore Romano 28. januára 1974 sa píše, že Montini bol nielen odporca fašizmu, ale na rozdiel od Pia XII. nepociťoval ani sympatie k Nemcom.
  • 13. novembra 1964 položil pápežskú tiaru na oltár Baziliky svätého Petra, ako dar chudobným.
  • Zrušil používanie prenosného trónu (sedia gestatoria).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f CHENEY, David M.. Pope Paul VI [online]. catholic-hierarchy.org, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online. (angl.)
  2. Mondin 2001, s. 731
  3. Mondin 2001, s. 731 – 732
  4. a b c d e Mondin 2001, s. 732
  5. Mondin 2001, s. 734
  6. PAVOL VI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 262 – 264.
  7. Mondin 2001, s. 736
  8. a b Mondin 2001, s. 746
  9. Mondin 2001, s. 749
  10. Mondin 2001, s. 740
  11. Mondin 2001, s. 749 – 750
  12. GAZDA, Imrich. František ocenil ďalšieho koncilového pápeža. Pavol VI. bude blahorečený. Denník Postoj (Bratislava: Postoy), 2014-05-11. Dostupné online [cit. 2018-02-14]. ISSN 1336-720X.
  13. a b c d Pápež Pavol VI. je blahoslavený, dňom slávenia je 26. september [online]. Radio Vaticana, 2014-10-21, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
  14. a b c Pápež Pavol VI. je blahoslavený, dňom slávenia je 26. september [online]. Bratislava: TK KBS, 2014-10-19, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
  15. Pozostatky Pavla VI. zostanú po blahorečení vo Vatikánskych hrobkách [online]. Bratislava: TK KBS, 2014-10-18, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
  16. a b Bude Pavel VI. brzy svatým? Kardinálové potvrdili zázrak [online]. Česká biskupská konference, 2018-02-12, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online. (čes.)
  17. Teológovia uznali druhý zázrak pripisovaný pápežovi Pavlovi VI.. Denník N (Bratislava: N Press), 2017-12-22. Dostupné online [cit. 2018-02-14]. ISSN 1339-844X.
  18. Cirkev dekrétom uznala mučeníctvo Božej služobníčky laičky Anny Kolesárovej [online]. Radio Vaticana, 2018-03-07, [cit. 2018-03-07]. Dostupné online.
  19. Mondin 2001, s. 740 – 746

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pavol VI.
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pavol VI.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Predchodca:
Ján XXIII.
Pápežský znak Pápež
Pavol VI.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Ján Pavol I.