Peter Solan

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Peter Solan
slovenský režisér a scenárista

Narodenie 25. apríl 1929
Banská Bystrica, Slovensko
Úmrtie 21. september 2013 (84 rokov)
Bratislava, Slovensko

Peter Solan (* 25. apríl 1929, Banská Bystrica – † 21. september 2013, Bratislava[1]) bol slovenský režisér a scenárista.

Štúdium a začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Peter Solan (Absolvoval gymnázium v Banskej Bystrici a následne štúdium filmovej réžie na FAMU v Prahe, kde patril medzi prvých absolventov. Tu nakrútil svoj prvý krátkometrážny film pre deti Vianočný dar (1953). Po škole začínal v štúdiu dokumentárnych filmov, ako čerstvý absolvent nakrútil dva dokumenty:

V roku 1956 prešiel do štúdia hraných filmov.

Čert nespí[upraviť | upraviť zdroj]

Solanovým hraným debutom sa stal satirický poviedkový film Čert nespí (1956). Ide o poviedkový film scenáristov Maximiliána Nitru, Jozefa A. Tallu a Františka Žáčka, podľa poviedok Imricha Karvaša. Spolu so Solanom sa na filme režijne podieľal František Žáček. Tri poviedky „rámcuje ironicky podaný priebeh zasadnutia fiktívnej komisie, ktorá napokon predložený film zamietne s odôvodnením, že je málo kritický.[2]

Muž ktorý sa nevrátil[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým samostatným celovečerným hraným filmom Petra Solana a zároveň prvou slovenskou detektívkou je film Muž, ktorý sa nevrátil z roku 1959. Scenár príbehu vyšetrovania zlodeja dôležitých dokumentov, o ktoré by mohli mať záujem za železnou oponou napísal Jozef A. Tall.

60. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Boxer a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Film Boxer a smrť (1962) patrí k Solanovým najlepším a najznámejším filmom. Film zobrazuje praktiky, spôsob života a správanie sa ľudí práve na tomto mieste. Jedná sa vlastne o prvú slovenskú psychologickú drámu, odohrávajúcu sa v prostredí koncentračného tábora. Celá situácia, ktorá tu nastáva tým, že veliteľ Kraft si vyberie ako tréningového partnera väzňa a navyše takého, ktorý chcel utiecť, dostáva absurdný nádych. Komínek (Štefan Kvietik) bojuje s Kraftom o to najcennejšie a posledné, čo mu ostalo – holý život. Predlohou Solanovi bola poviedka poľského spisovateľa Jozefa Hena a na scenári spolupracoval aj Tibor Vichta. Film získal zvláštnu cenu Carla Foremana na 7. MFF v San Francisku. Čestné uznanie za modernú filmovú reč a štýl dostal i na filmovom festivale v Ústí nad Labem (1963).

Prípad Barnabáš Kos[upraviť | upraviť zdroj]

Na filme Prípad Branabáš Kos Solan spolupracoval s Petrom Karvašom, autorom poviedok k Solanovmu debutu Čert nespí. Satirický príbeh rozpráva o netalentovanom členovi orchestra (Josef Kemr), hrajúcom na triangel, ktorý to svojou ctižiadostivosťou nakoniec dotiahne až na riaditeľa celého orchestra. „Je třeba dodat, že tento film se taky neobešel bez potíží. Ředitelství Slovenské filharmonie se snažilo tento film přímo bojkotovat a to zákazem členů hudebního souboru v tom účinkovat nebo se podílet na tvorbě tohoto filmu. Vedení zřejmě nepochopilo záměr režiséra. Přesto film natočil, i když věděl, že jsou se satirou u filmu problémy.[3]

Kým sa skončí táto noc[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1965 sa Solan nakrútil film Kým sa skončí táto noc, príbeh, odohrávajúci sa v nočnom bare tatranského hotela v priebehu jednej noci. Scenár Tibora Vichtu, nadväzujúci na jeho pôvodnú poviedku Prv než sa skončí tento deň, bol v podstate iba dej bez konkrétnych dialógov. Situácie boli len načrtnuté a odimprovizované mali byť samotnými hercami. Solan do hlavných úloh obsadil čerstvých absolventov VŠMU Dančiaka a Labudu, mladé, neopozerané české herečky Gýrovú a Zelenohorskú, ktorým sekundovali herci ako Pántik, Polónyi alebo Durdík.

Dialóg 20/40/60[upraviť | upraviť zdroj]

Film Dialóg 20/40/60 je znova poviedkovým filmom, podobne ako Solanov hraný debut Čert nespí. Peter Solan sa podieľal na prostrednej poviedke, poľský režisér Jerzy Skolimowski na prvej a český tvorca Zbyněk Brynych na poslednej. Experimentálny film trojice režisérov, v ktorom sa v každej poviedke opakujú dialógy, menia sa len postavy muža a ženy – starnú. Film je vlastne istou analýzou lásky a manželstva u tých, ktorí do života vstupujú, ktorí sú na jeho vrchole i tých, ktorí už sa so svojim životom pomaly blížia ku koncu.

70. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Pán si neželal nič[upraviť | upraviť zdroj]

Poviedka z Karvašovej zbierky poviedok. Ide o krátky absurdný a ironický príbeh o sluhovi, ktorí sa snaží zachrániť jedného hosťa pred samovraždou. Film sa hneď po dokončení dostal do trezoru. Následne bol Peter Solan z politických dôvodov preradený do Štúdia krátkych filmov, kde sa venoval tvorbe dokumentov ako Nemecká, Rozhovor o jednom centimetri nádeje, Len lístok poľnej pošty, Architekt Dušan Kuzma, Balkón plný plienok. K hranému filmu sa vrátil až na konci sedemdesiatych rokov filmom A pobežím na kraj sveta (1979).

A pobežím až na kraj sveta[upraviť | upraviť zdroj]

Film je pohľadom dvanásťročného dievčatka s telesnou chybou. Narúša zaužívané postupy tvorby pre deti vo viacerých aspektoch ako napríklad stavba samotného príbehu, vizuálnej a výtvarnej stránke filmu, využitím vzťahov medzi jednotlivými generáciami či samotnou režijnou prácou s detskými predstaviteľmi.

80. roky až súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po filme A pobežím na kraj sveta natočil Solan už iba dva hrané filmy a to - Tušenie (1982) a poviedkový film O sláve a tráve (1985). V rokoch 1990-1994 a 1998-2001 bol predseda filmovej komisie pre kinematografiu a video, štátneho fondu kultúry Pro Slovakia, ktorý schvaľuje financie pre nové filmové projekty.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1994 – Igric za celoživotné dielo
  • 2004 – Cena ministra kultúry SR za mimoriadny tvorivý prínos k rozvoju slovenskej kinematografie

Filmografia[3][upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://kultura.sme.sk/c/6943084/zomrel-reziser-peter-solan.htm
  2. [MACEK V., PAŠTÉKOVÁ J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997. s. 166]
  3. a b www.csfd.cz

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]