Piata križiacka výprava

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Križiacke výpravy
Prvá križiacka výprava · Výprava chudoby · Nemecká križiacka výprava (1096) · Križiacka výprava v roku 1101 · Druhá križiacka výprava · Tretia križiacka výprava · Štvrtá križiacka výprava · Križiacka výprava proti albigéncom · Detská križiacka výprava · Piata križiacka výprava · Šiesta križiacka výprava · Siedma križiacka výprava · Výprava sedliackych vzbúrencov · Ôsma križiacka výprava · Deviata križiacka výprava · Severné križiacke výpravy · Križiacke výpravy proti husitom

Piata križiacka výprava bola vyhlásená v roku 1213 pápežom Inocentom III. a trvala od roku 1217 do roku 1221. Jej cieľom bolo zaútočiť na mocenské centrum dynastie Ajjúbovcov Egypt a oslobodiť nimi obsadenú Svätú zem a Jeruzalem.

Zvolanie výpravy[upraviť | upraviť zdroj]

Pápež Inocent III.

Na jar v roku 1213 vydal pápež Inocent III. bulu Quia maior, ktorá zvolávala všetko kresťanstvo na novú križiacku výpravu.[1] Európski panovníci však boli plne zamestnaní bojom medzi sebou a Inocent III. ich pomoc nežiadal, pretože druhá križiacka výprava, ktorú viedli králi skončila fiaskom. Rozhodol sa preto pre svoju vec získal prostý ľud, nižšiu šľachtu a rytierov a nariadil náboženské sprievody, kázania a modlitby.

Francúzsko[upraviť | upraviť zdroj]

Správu o novej križiackej výprave vo Francúzsku kázal Róbert z Courçonu, ale na rozdiel od ostatných križiackych výprav nemala táto výprava vo Francúzsku veľký ohlas a k výprave sa veľa francúzskych rytierov, ktorí mali aj tak plné ruky práce s výpravou proti heretickým katarom nepripojilo. V roku 1215 pápež zvolal 4. lateránsky koncil, kde spolu s jeruzalemským patriarchom Raoulom de Mérencourtom medzi ostatnými cirkevnými záležitosťami preberali aj znovuobnovenie kresťanského panstva v Svätej zemi. Inocent III. chcel, aby nová výprava bola pod plným dohľadom pápeža, rovnako ako prvá križiacka výprava, a aby sa nevymkla kontrole ako štvrtá križiacka výprava, ktorú zneužili Benátčania k dobytiu Konštantinopola. Pápež pre križiakov v roku 1216 naplánoval stretnutie v Brindisi a zakázal obchod s muslimami na zaistenie ochrany križiackych lodí a zbraní. Každý križiak mohol prijať odpustok, ten ale mohol prijať aj človek, ktorý križiakom finančne alebo inak vypomohol, hoci sám sa výpravy nezúčastnil.

Nemecko a Uhorsko[upraviť | upraviť zdroj]

Správu o novochystanej križiackej výprave priniesol do nemeckých oblastí Oliver z Kolína. Cisár Fridrich II. Hohenstaufský sa k výprave pokúsil v roku 1215 pripojiť, Štaufovci však boli najposlednejšími monarchami, s ktorým by sa chcel pápež spojiť, ako sa Inocent III. sám vyjadril. V roku 1216 Inocent III. zomrel a jeho nástupca Honorius III. Fridricha II. z účasti vyškrtol a miesto neho začal vyjednávať s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. a uhorským kráľom Ondrejom II.

Priebeh výpravy[upraviť | upraviť zdroj]

Chronologický postup piatej križiackej výpravy, modré A označuje kresťanské, križiacke územia, oranžové B sú ajjúbovské panstvá, žlté C je Rumský sultanát, 1. Akko; 2. Jeruzalem; 3. Damietta; 4. Káhira.

V roku 1217 opustila európska armáda hlavné mesto Jeruzalemského kráľovstva Akko a spojila sa s vojskami cyperského kráľa Huga I., jeruzalemského kráľa Jána z Brienne a antiochijského kniežaťa Bohemunda IV., aby zahájili útok na Ajjúbovcov v Sýrii.

Jeruzalem[upraviť | upraviť zdroj]

V Jeruzaleme obrancovia preventívne rozobrali múry a opevnenie mesta, aby križiaci po jeho obsadení neboli schopní mesto ubrániť. Muslimovia potom z mesta zo strachu z opakovania masakra, ktorý sa tu odohral po dobytí mesta križiakmi pri prvej križiackej výprave v roku 1099 utiekli. Ajjúbovci sa o boj nezaujímali, a keď žiadna ofenzíva neprichádzala, Ondrej II.,[2][3] Bohemund IV. a Hugo I. sa v roku 1218 vrátili domov.[3]

Spojenectvo s Ikonijským sultanátom[upraviť | upraviť zdroj]

August 1219, František z Assisi pred sultánom Al-Kámilom

Neskôr v roku 1218 dorazili do Svätej zeme Oliver z Cologne s nemeckou armádou a gróf Viliam I. s holandskými, flámskymi a frízskymi posilami. Spolu s Leopoldom VI. a Jánom z Brienne naplánovali útok na egyptskú Damiettu. Aby mal plán väčšiu nádej na úspech, tak sa križiaci spojili s ikonijským sultánom Kaj Kávusom I., ktorý zaútočil na Ajjúbovcov v Sýrii, a uvoľnil tak križiakom cestu k útoku na Damiettu.[4][5][6][7]

Egypt[upraviť | upraviť zdroj]

V júni 1218 začali križiaci s obliehaním Damietty a napriek odporu nepripraveného sultána al-Ádila I. veža, ktorá stála vonku za mestom 25. augusta padla. Dobyť samotné mesto už bolo zložitejšie, pretože choroby spôsobili križiakom citeľné straty, medzi mŕtvymi bol i Robert z Courçonu. al-Ádil I. medzitým tiež zomrel a jeho miesto zaujal al-Kámil a pápež Honorius III. zase ako nového vodcu výpravy v roku 1219 vyslal Pelagia Galvaniho. Al-Kámil sa pokúšal s križiakmi vyjednávať o mieri. Navrhol, že im prenechá Jeruzalem ak upustia od obliehania Damietty, ale Pelagio jeho ponuku neprijal. Po tejto ponuke gróf Viliam I. so svojimi bojovníkmi križiacky tábor opustil a odplával domov. V auguste alebo septembri prišiel do križiackeho tábora František z Assisi a prešiel kázať k Al-Kámilovi. V novembri križiaci oslabili sultánove sily a mohli tak konečne obsadiť prístav.

Okamžite po dobytí mesta začali o kontrolu nad ním medzi sebou bojovať pápežské a svetské záujmové skupiny. Novým pánom mesta sa v roku 1220 prehlásil Ján z Brienne. Pelagio Galvani to neprijal a Ján sa po roku vrátil do Akkonu. Pelagio dúfal, že rímsky cisár Fridrich II. Hohenstaufský pritiahne s čerstvými posilami, čo sa však nestalo. Namiesto toho, sa po roku nečinnosti a nezáujmu o situáciu v Oriente Ján z Brienne vrátil do Damietty, a križiaci v júli 1221 vytiahli smerom na Káhiru.[8]

V tejto dobe bol už Al-Kámil schopný spojiť sa so sýrskymi Ajjúbovcami, na ktorých neustále útočil sultán Kaj Kávus I. Križiacky pochod na Káhiru bol katastrofálny; rieka Níl sa vyliala z brehov a zastavila tak ich postup a suchý kanál, ktorý križiaci predtým prekonali, bol teraz zaplavený a odrezal armáde ústupovú cestu. Zásobovanie viazlo a križiaci boli nútení zahájiť ústup. Vrcholom bol nočný útok Al-Kámilových vojakov, ktorý mal za následok obrovské straty medzi križiakmi, a tak veliteľ Pelagio Galvani nakoniec kapituloval.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Útok na Damiettu

Podmienky tejto kapitulácie stanovovali, že sa Damietta vydá do rúk Al-Kámilovi výmenou za prepustenie zajatých križiackych bojovníkov. Al-Kámil súhlasil s osemročným mierom, ktorý mu Európania ponúkli, a tiež s navrátením kusu pravého kríža (ktorý ako sa neskôr ukázalo, Al-Kámil nevlastnil).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SMITH, Thomas W.. How to craft a crusade call: Pope Innocent III and Quia maior (1213). Historical Research, 2019, s. 2 – 23. ISSN 1468-2281. DOI10.1111/1468-2281.12258. (po anglicky)
  2. (Jean Richard: The Crusades, c 1071-c. 1291) page 298.
  3. a b Jonathan Howard. The Crusades: A History of One of the Most Epic Military Campaigns of All Time. [s.l.] : BookCaps Study Guides [for Kindle; Golgotha Press for paperback], 2011. Dostupné online. ISBN 9781610428040.
  4. CONTE, Joseph J.. The 14th and Final Crusade to the Middle East: Crusades from the 11th Century to the 21st Century. [s.l.] : [s.n.], 4 December 2008. Dostupné online. ISBN 9781452055466.
  5. RAWSON, Andrew. A Clash of Thrones: The Power-crazed Medieval Kings, Popes and Emperors of Europe. [s.l.] : [s.n.], 10 December 2015. Dostupné online. ISBN 9780750966788.
  6. HADI, Hamdi. Afghanistan's Experiences: The History of the Most Horrifying Events Involving Politics, Religion, and Terrorism. [s.l.] : [s.n.], 31 March 2016. Dostupné online. ISBN 9781524600068.
  7. AVNER, Falk. Franks and Saracens: Reality and Fantasy in the Crusades and Terrorism. [s.l.] : [s.n.], 2010. Dostupné online. ISBN 9781855757332.
  8. Christopher Eric Taylor, Waiting for Prester John: The Legend, the Fifth Crusade, and Medieval Christian Holy War, 2011, University of Texas at Austin.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pátá křížová výprava na českej Wikipédii.