Piata križiacka výprava
Piata križiacka výprava bola vyhlásená v roku 1213 pápežom Inocentom III. a trvala od roku 1217 do roku 1221. Jej cieľom bolo zaútočiť na mocenské centrum dynastie Ajjúbovcov Egypt a oslobodiť nimi obsadenú Svätú zem a Jeruzalem.
Obsah |
Zvolanie výpravy [upraviť]
Na jar roku 1213 vydal pápež Inocent III. bulu, Quia maior, ktorá zvolávala všetko kresťanstvo na novú križiacku výpravu. Európski panovníci však boli plne zamestnaní bojom medzi sebou. V tej dobe však Inocent III. ich pomoc nežiadal, pretože predošlá križiacka výprava, ktorú viedli králi (Druhá križiacka výprava), skončila fiaskom. Pápež nariadil začať s náboženskými sprievodmi, kázaním a modlitbami, aby pre svoju vec získal prostý ľud, nižšiu šľachtu a rytierov.
Francúzsko [upraviť]
Správu o novej križiackej výprave vo Francúzsku kázal Róbert z Courçonu, ale na rozdiel od ostatných križiackych výprav nemala táto informácia vo Francúzsku veľký ohlas a k výprave sa veľa francúzskych rytierov, ktorí mali aj tak plné ruky práce s výpravou proti heretickým katarom, nepripojilo. V roku 1215 pápež zvolal 4. lateránsky koncil, kde spolu s jeruzalemským patriarchom Raoulom de Mérencourtom medzi ostatnými cirkevnými záležitosťami preberali aj znovuobnovenie kresťanského panstva v Svätej zemi. Inocent III. chcel, aby nová výprava bola pod plným dohľadom pápeža, rovnako ako prvá križiacka výprava, a aby sa nevymkla kontrole ako štvrtá križiacka výprava, kedy ju zneužili Benátčania k dobytiu Konštantinopola. Pápež v roku 1216 pre križiakov naplánoval stretnutie v Brindisi a zakázal obchod s muslimami na zaistenie ochrany križiackych lodí a zbraní. Každý križiak mohol prijať odpustok, ten ale mohol prijať aj človek, ktorý križiakom finančne alebo inak vypomohol, ale sám sa výpravy nezúčastnil.
Nemecko a Uhorsko [upraviť]
Správu o novochystanej križiackej výprave priniesol do nemeckých oblastí Oliver z Kolína. Cisár Fridrich II. Hohenstaufský sa s ním pokúsil spojiť v roku 1215. Fridrich II. bol však ten posledný monarcha, s ktorým by sa chcel Inocent III. spojiť, ako sa pápež vyjadril. V roku 1216 Inocent III. zomrel a jeho nástupca Honorius III. Fridricha II. z účasti vyškrtol a miesto neho začal vyjednávať s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. a uhorským kráľom Ondrejom II.
Priebeh výpravy [upraviť]
V roku 1217 opustila európska armáda hlavné mesto Jeruzalemského kráľovstva Akko a spojila sa s vojskami cyperského kráľa Huga I., jeruzalemského kráľa Jána z Brienne a antiochijským kniežaťom Bohemundom IV., aby zahájili útok na Ajjúbovcov v Sýrii.
Jeruzalem [upraviť]
V Jeruzaleme obrancovia preventívne rozobrali múry a opevnenie mesta, aby križiaci po jeho obsadení neboli schopní Jeruzalem ubrániť. Muslimovia potom utiekli z mesta zo strachu z opakovania masakra, ktorý sa tu odohral po dobytí mesta križiakmi pri prvej križiackej výprave v roku 1099. Ajjúbovci sa o boj nezaujímali a keď žiadna ofenzíva neprichádzala, Ondrej II., Bohemund IV. a Hugo I. sa v roku 1218 vrátili domov.
Spojenectvo s Ikonyjským sultanátom [upraviť]
.jpg)
Neskôr v roku 1218 dorazil Oliver z Cologne spoločne s novou nemeckou armádou a gróf Viliam I. s holandskými, vlámskymi a frízskymi posilami. S Leopoldom VI. a Jánom z Brienne naplánovali útok na egyptskú Damiettu. Aby mal plán väčšiu nadej na úspech, tak sa križiaci spojili s ikonyjským sultánom Keykavem I. Ten zaútočil na Ajjúbovcov v Sýrii a uvoľnil tak križiakom cestu k útoku na Damiettu.
Egypt [upraviť]
V júni 1218 začali križiaci s obliehaním Damietty a napriek odporu nepripraveného sultána Al-Adila veža, ktorá stála vonku za mestom, padla 25. augusta. Dobyť samotné mesto už bolo zložitejšie, pretože choroby spôsobili križiakom citeľné straty, medzi mŕtvymi bol i Robert z Courçonu. Al-Adil medzitým tiež zomrel a jeho miesto zaujal Al-Kamil. Medzitým Honorius III. vyslal v roku 1219 Pelagia Galvaniho ako nového vodcu výpravy. Al-Kamil sa pokúšal s križiakmi vyjednávať o mieri. Navrhol, že im prenechá Jeruzalem ak upustia od obliehania Damietty, ale Pelagio jeho ponuku neprijal. Po tejto ponuke gróf Viliam I. opustil so svojimi bojovníkmi križiacky tábor a odplával domov. V auguste alebo septembri prišiel do križiackeho tábora František z Assisi a prešiel kázať k Al-Kamilovi. V novembri križiaci oslabili sultánove sily a mohli tak konečne obsadiť prístav.
Okamžite po dobytí mesta začali o kontrolu nad ním medzi sebou bojovať pápežské a svetské záujmové skupiny. Novým pánom mesta sa v roku 1220 prehlásil Ján z Brienne. Pelagio Galvani to neprijal a Ján sa po roku vrátil do Akko. Pelagio dúfal, že rímsky cisár Fridrich II. Hohenstaufský pritiahne s čerstvými posilami, ten to však nikdy neurobil. Namiesto toho, po roku nečinnosti a nezáujmu o situáciu v Sýrii i Egypte, sa Ján z Brienne do Damietty vrátil, a križiaci v júli 1221 vytiahli smerom na Káhiru.
V tejto dobe bol už Al-Kamil schopný spojiť sa so sýrskymi Ajjúbovcami, na ktorých neustále útočil sultán Keykavus I. Križiacky pochod na Káhiru bol katastrofálny; rieka Níl sa vyliala z brehov a zastavila tak ich postup. Suchý kanál, ktorý križiaci predtým prekonali, bol teraz zaplavený a odrezal armáde ústupovú cestu. Zásobovanie viazlo a križiaci boli nútení zahájiť ústup. Vrcholom bol nočný útok Al-Kamilových vojakov, ktorý mal za následok obrovské straty medzi križiakmi, a tak veliteľ Pelagio Galvani nakoniec kapituloval.
Dôsledky [upraviť]
Podmienky tejto kapitulácie stanovovali, že sa Damietta vydá do rúk Al-Kamilovi výmenou za prepustenie zajatých križiackych bojovníkov. Al-Kamil súhlasil s osemročným mierom, ktorý mu Európania ponúkli, a tiež s navrátením kusu pravého kríža (ktorý ako sa neskôr ukázalo, Al-Kamil nevlastnil).
Pozri aj [upraviť]
Iné projekty [upraviť]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Piata križiacka výprava
Zdroje [upraviť]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pátá křížová výprava na českej Wikipédii.
