Piemontsko-ligurský oceán

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Geológia Álp
Alpy
Tektonické superjednotky
Helvétska zóna
Penninická zóna
Austroalpínska zóna
Južné Alpy
Petrografia

Bündnerské bridlice · flyš · molasa

Geologické jednotky

Periadriatická línia · Masív Aar-Gotthard · troska Dent Blanche · Engadinské okno · Flyšová zóna · Giudicárska línia · Grauwackenzone · okno Veľkých Taur · Molasová panva · Penninický násun · Ivreská zóna · Lepontinské anitiklinóruim · Rechnitzké okno · Rhônsko-simplonská línia

Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Briançonnaiský mikrokontinent
Piemontsko-ligurský oceán
Apulská platňa
Pozri aj Geovedný portál

Piemontsko-ligurský oceán tiež Južný Peninický oceán alebo Váhický oceán bol oceanický segment zemskej kôry, západná časť tethýdy, existujúca spolu s ďalšími podobnými sedimentačnými panvami v druhohorách dnešnej Európy a Severnej Afriky.

Bol definovaný spočiatku v Alpách. Označenie Váhický oceán (resp. váhikum[1]) je podľa dnes prijímanej koncepcie M. Maheľa jeho označenie v Západných Karpatoch, kde by mal tvoriť subdukované podložie Pieninského bradlového pásma.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Začal vznikať počas jury, kedy sa pričinil spolu s ďalšími tethýdnymi oceanickými oblasťami vznikajúcimi v poludníkovom smere o rozpad Pangey na severnú Lauráziu s južnú Gondwanu. Počas kriedy oceán oddeľoval územia dnešnej Európy a menšej Iberskej mikroplatne na severe od Apulskej mikroplatne na juhu.

Po tom, čo koncom kriedy začal piemontsko-ligurský oceán v štádiu svojej najväčšej šírky kolabovať, došlo k subdukcii pod Apulskú platňu. V paleocéne piemontsko-ligurský oceán celkom zmizol. Nasledovala kontinentálna kolízia medzi okrajom európskej platformy a Apulskou platňou, ktorá mala za následok alpínsku orogenézu. Vznik Álp, Apenín, Západných Karpát a ďalších pohorí v terciéri.

Pozostatky[upraviť | upraviť zdroj]

Fragmenty piemontsko-ligurského oceánu sa zachovali v exhumovaných kusoch ako pozostatky ofiolitových komplexov v piemontskej jednotke penninických príkrovov Západných Álp a toskánskych príkrovoch Apenín. Sú to pôvodne subdukované bloky, ktoré dosiahli plášťových hĺbok, predtým než boli exhumované a opäť sa dostali na zemský povrch. V dôsledku vysokých tlakov a teplôt v plášťových oblastiach prekonali významnú minerálnu premenu a dosiahli fácie modrých bridlíc alebo eklogitov. Vo Východných Alpách pozostatky Piemontsko-ligurského oceánu prekryli spodné austroalpínske príkrovy - tzv. unterostalpin[2]. Ich pozostatky spod austroalpínskych jednotiek vystupujú v troch tektonických oknách pri Engadine, Vysokých Taurách a v rechnitzskom okne[3].

Pozostatkami Váhického oceánu v Západných Karpatoch sú pravdepodobne belická jednotka v Považskom Inovci alebo iňačovsko-kričevská jednotka v podloží neogénnych hornín Východoslovenskej panvy.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Maheľ, M., 1986, Geologická stavba československých Karpát / Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
  2. Schuster, R., Kurz, W., 2005; Eclogites in the Eastern Alps: High-Pressure Metamorphism in the contect of the Alpine orogeny Mitt.Österr.Miner.Ges. 150
  3. Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984. Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]