Pink Floyd

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pink Floyd
Roger Waters, David Gilmour,Nick Mason, Richard Wright
Základné informácie
Pôvod Flag of the United Kingdom.svg Flag of England.svg
Cambridge, Anglicko
Žáner(-re) art rock,
psychedelický rock,
progresívny rock,
hard rock
Pôsobenie 19651995, 2005, 2014
Vydavateľstvá Tower (USA: 1967 – 69)
Harvest
(USA: 1969 – 73; Európa: 1969 – 84)
Columbia (USA: 1974 – 2000)
Capitol (USA: 2001 – súčasnosť)
Webstránka www.pinkfloyd.co.uk
Členovia skupiny:
David Gilmour (1968 – súčasnosť),
Nick Mason (1965 – súčasnosť),
Bývalí členovia
Roger Waters (1965 – 85)
Syd Barrett (1965 – 68; † 2006)
Bob Klose (1964 – 65)
Richard Wright (1965 – 1981; 1987 – † 2008),

Pink Floyd je britská skupina považovaná za priekopníka psychedelického, neskôr progresívneho rocku známa svojimi experimentami so zvukom, koncepčne ladenými hudobnými projektami, zaujímavými obalmi albumov a pompéznymi živými vystúpeniami.

Skupina Pink Floyd ovplyvnila rockovú hudobnú tvorbu hudobníkov 70. rokov ako sú David Bowie[1], Genesis a Yes[2]; a aj mnohých súčasných skupín ako sú Dream Theater[3][4], Tool[5], Radiohead[6], Porcupine Tree[7], The Orb[8], Anathema[9] a Nine Inch Nails[10].

História skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik zoskupenia[upraviť | upraviť zdroj]

Členovia kapely pochádzajú z Cambridge. Niektoré skladby z ich tvorby sú ovplyvnené atmosférou krajiny ich detstva stráveného v okolí Grantchester Meadows. Počas štúdia na Regent Street Polytechnic v Londýne založil Clive Metcalfe spolu s manažérom Metcalfovým spolužiakom, Kenom Chapmanom, a ďalšími vrstovníkmi, ktorými boli Roger Waters, Richard Wright, a Nick Mason skupinu Sigma 6. V tomto období boli ovplyvnení hudbou v štýle R&B a prichádzajúcou rockovou érou v populárnej hudbe, ktorej významným predstaviteľom bol gitarový zvuk hudby skupiny The Rolling Stones. Sigma 6 postupne upadala a Ken Chapman sa ju snažil udržať personálnymi zmenami, či zmenami názvu skupiny na Megadeath, Architectural Abdabs, Screaming Abdabs a zjednodušene na The Abdabs. V základnej zostave tejto skupiny vtedy boli:

Niekedy v nej spievala aj Keithova sestra Sheila, striedavo sa k nej pridávali iní hudobníci, najčastejšie gitaristi a tak sa podľa potreby menilo obsadenie hudobných nástrojov aj u stálejších členov. Táto skupina hrala hudbu v štýle Rhytm & Blues. Okrem coververzií vtedajších známych piesní skupina hrala skladby, ktoré napísal Ken Chapman.[11] Juliette sa neskôr vydala za Ricka Wrighta, potom ona, Noble a Metcalf z kapely odišli.

Po ich odchode Waters do skupiny priviedol gitaristov Boba Kloseho, Syda Barretta a sólového speváka Chrisa Dennisa. Bob Klose bol kvalitný hlavne jazzový gitarista, Chris Denis, ktorý pracoval ako zubný technik na základni Royal Air Force v Northolte a mal skúsenosti s vystupovaním so známejšími skupinami vtedajšej hudobnej scény v Cambridge. Po odchode Metcalfa Roger Waters začal hrať v skupine na basovú gitaru. Skupina si v tomto čase dala nový názov Tea Set, alebo aj skrátene T-Set.

V Londýnskom priváte mal Roger domáceho Mikea Leonarda. Leonard mal vtedy okolo 35 rokov a bol lektorom v Hornsey Art College. Okrem architektúry sa zaujímal o umelecké prepojenie rytmu svetla a hudbou pochádzajúcou hlavne afrických z prekusných hudobných nástrojov. Doma v byte na Stanhope Gardens v Highgate mal ateliér, kde konštruoval a skúšal svetelné prístroje najčastejšie zložené z perforovaných diskov poháňaných elektormotormi. Cez disky prechádzalo svetlo, ktoré na stenách vytváralo rôzne efektné obrazce. Aj vďaka tomuto nadšencovi mala kapela k dispozícii hudobnú skúšobňu, kde mohla aj ona experimentovať so svojimi nápadmi. Mike Leonard si v tomto čase kúpil elektrický organ Farfisa Duo, na ktorom skupinu príležitostne aj sprevádzal.[11]

Underground a prvé kroky k popularite[upraviť | upraviť zdroj]

Neskôr bol Chris Dennis prevelený do cudziny. Niekoľko mesiacov potom opustil skupinu aj jej vtedajší líder, viacej džezovo orientovaný Bob Klose a stal sa fotografom.[12] V skupine sa ako jeho nástupca takmer ihneď presadil v bohémskych pomeroch vychovávaný Syd Barrett. Jeho rodičia, otec Arthur a matka, Winfred, ho už od detstva podporovali v tom aby sa venoval hudbe. Došlo to vtedy tak ďaleko, že Sydove prvé hudobné skupiny mohli skúšať priamo v obývačke ich domu v Cambridge. Syd študoval výtvarné umenie na umeleckej škole Cambridgeshire High School, odkiaľ tesne po otcovej smrti prestúpil na štúdium výtvarného umenia na Cambridge Tech. Na tejto škole sa venoval štúdiu jazykov iný jeho dávny známy, David Gilmour.[11] Syd v tomto období postupne prepadal ľahkým drogám a v spojení s obdivom ku východným vieram, či mystickým, rozprávkovým témam sa táto kombinácia prepájala do jeho predstavivosti a komponovaných diel.

V októbri 1965 hrala skupina Tea Set v High Pines (Esher, Surrey) na oslave narodením dvojičiek Libby a Rosie Januaryových. Libby bola priateľkou Rogerovho a Sydovho spolužiaka z gymnázia, Storma Thorgersona, neskoršieho autora dizajnu vizuálneho stvárnenia albumov u väčšiny projetkov skupiny Pink Floyd. Bola to pompézna oslava, na ktorej okrem Tea Set a iných umelcov vystupoval vtedy mladý pesničkár Paul Simon, či skupina Jokers Wild (s Davidom Gilmourom). V roku 1965 sa v anglických mestách začali presadzovať hudobné kluby, v ktorých sa prezentovalo undergroundové umelecké hnutie. V hudobnej sfére bol underground polovice 60. rokov charakteristický psychedelickou hudbou. Okrem predĺžených improvizáciií hudobných sól, či zvukovými efektami bola pódiová prezentácia muzikantov zvýrazňovaná rôznymi svetelnými efektami, ako bolo premietanie olejových diapozitívov, niekedy šlo dokonca iba o domáce bodové svetlá, ktoré sa prepínali ručne. Efekt olejového diapozitívu a filmovej projekcii použila skupina na jednom vystúpení na Essexskej univerzite. Krátko po tomto vystúpení dostala skupina ponuku prvýkrát vystúpiť v undergroundovom klube s názvom Marquee.[11]

Koncom roku 1965 sa skupina premenovala na „The Pink Floyd Sound“, t. j. Zvuk Pinka a Floyda Mená Pink a Floyd pochádzajú z albumov dvoch bluesových umelcov z Karolíny v USA: Pinka Andersona a Floyda Councila, ktoré mal vo svojej zbierke Syd Barrett. Tento názov začala skupina Tea Set používať ako alternatívu už v lete toho istého roku, po tom ako Syd objavil na jednom z vystúpení na základni RAF v Northolte medzi účinkujúcimi skupinu s identickýcm menom. Neskôr si tento názov skrátili na „The Pink Floyd“.

V polovici roku 1966 sa skupina prezentovala v undergroundových kluboch ako UFO a Marquee Clubs štýlom spontánneho undergroundu. Bolo to v období keď ich hudobný štýl prechádzal od hrania psychedelickej hudby R&B coververzií po ich vlastnú tvorbu, takmer výlučne tvorenú Sydom Barretom.

Toto obdobie je charakterizované slovami: „Floydi boli tá najhlučnejšia skupina, akú mohli ľudia v tom období počuť. Boli tiež najpodivnejší. Bola to pravá undergroundová kapela."

V marci 1967 vydali Floydi singel „Arnold Layne“. Týmto singlom prešli z undergroundu do rebríčkov popularity. Pieseň dosiahla v britských hitparádach 20. miesto a stala sa hranou v národných rádiách. Po nej nasledoval singel „See Emily Play“, ktorý v rebríčkoch zostal na 6. mieste počas siedmich týždňov.

Prvý album skupiny Pink Floyd The Piper at the Gates of Dawn sa tiež udržal na 6. mieste rebríčkov popularity počas 7 týždňov. Úspech týchto dvoch singlov a albumu bol už asi priveľkým sústom pre Barretta. Naplno podľahol drogám. Tlak z neúspechu jeho tretieho pokusu o hit („Apples and Oranges“) a zároveň slepé zbožňovanie od fanúšikov, drogy a iné faktory spôsobili jeho neschopnosť hrania na vystúpeniach a v štúdiu. Ostatní členovia skupiny sa preto rozhodli priviesť ďalšieho sólového gitaristu ako náhradu Sydových výpadkov. Oslovili Davida Gilmoura. Rozhodovalo sa aj o Jeffovi Beckovi (vtedy The Yardbirds), ale skupina sa (vraj) obávala, že Beck by si mohol zapýtať priveľké peniaze. Gilmour bol známy a mal dobrú povesť ako gitarista a spevák skupiny The Jokers Wild.

Bez Barretta[upraviť | upraviť zdroj]

Po vstupe Gilmoura a po Sydovom úpadku sa veľmi rýchlo skupina rozhodla, že dokáže existovať aj bez neho a tak ho jednu noc jednoducho nezobrali so sebou na vystúpenie. V priebehu natáčania druhého albumu A Saucerful of Secrets, odišiel v roku 1968 chorý Barrett zo skupiny. Potom ešte nahral dva sólové albumy (na ktorých spolupracovali aj členovia skupiny) no nedosiahol s nimi nikdy taký úspech a popularitu ako so skladbami pre skupinu The Pink Floyd.

Pink Floyd (už bez The) začali produkovať albumy A Saucerful of Secrets, Ummagumma, Atom Heart Mother, k barretovskej ére sa vrátili výberovkou Relics, a niekoľko soundtrackov k filmom (More, Obscured by Clouds, Zabriskie Point...).

Roger Waters sa stal umeleckým šéfom skupiny. Väčšina skladieb a koncepcia vydaných albumov vznikala podľa jeho nápadov.

Album Meddle bol priamym predchodcom albumu Dark Side Of The Moon. Na celej jednej strane platne bola jedna kompozícia nazvaná „Echoes“. Z tohoto albumu je známa aj skladba „One of These Days“, ktorá sa na koncertoch skupiny Pink Floyd hráva dodnes.

Odvrátená strana mesiaca[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dark Side of the Moon
RWHollywoodBowl1-cover.JPG

V januári 1972 mal v The Dome v Brightone, Pink Floyd premiéru s novým plánovaným albumom, ktorý mal pracovný názov Eclipse. Na tomto projekte pracoval Roger Waters tri mesiace.

Dostal dobrý, ale trochu šialený nápad, ako vytvoriť nový album. Rozhodol sa, že rozbehne koncertnú šnúru s rozpracovanými skladbami. Prekvapil tým fanúšikov, žurnalistov a kritikov. Živým hraním a neustálym vylepšovaním, dopĺňaním zvuku, sledovaním reakcií publika a kritík sa zdokonaľovala základná myšlienka a vzťah ostatných členov kapely k novému albumu.

Každodenný tlak moderného života nás môže dohnať k šialenstvu“, bola jeho hlavná myšlienka.

Album bol na prelome rokov 1972/ 73 nahraný v EMI Abbey Road štúdiu. Počas nahrávania Roger rozdal rôznym ľuďom, ktorý sa vtedy v blízkosti štúdia nachádzali kartičky s rôznymi otázkami typu:

Kedy ste boli naposledy násilní?“, alebo „Kedy ste v poslednom čase niekoho zbili?“.

Časti odpovedí možno počuť na pozadí niektorých skladieb. Na albume môžeme počuť okrem nich napríklad aj maniacky rehot Rogera the Hata, manažéra inej skupiny, či slová vrátnika štúdia na Abbey Road Jerryho Driscolla ("There is no dark side of the moon, really. Matter of fact, it's all dark..."), no nebola napríklad použitá nahrávka odpovede Paula McCartneyho.

Názov albumu z Eclipse na Dark Side of the Moon bol zmenený preto, lebo v tomto období mala skupina Medicine Head vydaný album s týmto názvom. Názov Eclipse sa teda použil aspoň pri poslednej skomponovanej skladbe albumu.

Album Dark Side of the Moon bol prvým albumom skupiny, ktorý sa prebojoval aj na prvé miesta rebríčkov hudobného trhu v USA. V U. S. Billboard sa držal v top 200 počas 15 rokov, t. j. spolu 724 týždňov, kým z neho nevypadol dňa 23. júla, 1988. Tento výsledok nie je oficiálne uznaný. Oficiálne (podľa pravidiel Billboardu) je uznaná jeho pozícia od 18. decembra, 1976 do 23. apríla, 1988, čo znamená 591 týždňov.

Je to štvrtý najúspešnejší album sveta po Jacksonovom albume Thriller, soundtracku k filmu Horúčka sobotňajšej noci a albumu skupiny Fleetwood Mac Rumours. Paradoxne album získal iba jednu zlatú platňu za pol milióna predaných nosičov, pretože vznikol pred 1. januárom, 1976, t. j. pred pridaním ocenení platinovou platňou za milión predaných nosičov.

Prajeme si, aby si bol tu[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Wish You Were Here

Nasledovať tento úspech bolo pre členov skupiny veľmi ťažké. Mali vlastne dosiahnuté to, čo bolo cieľom každej rockovej skupiny a teraz mali pocit bezmocnosti. V tom čase začali s experimentovaním so všetkými možnými nástrojmi. Od nástrojov prešli k veciam všedného života. Skúšali hrať na fľaše, pracie dosky (rumple) atď. Po niekoľkých experimentoch s nimi tento nápad skupina zavrhla a začala pracovať na albume Wish You Were Here.

Kritika síce tento album na začiatku rozobrala na drobné, ale album Wish You Were Here mal rozmer ktorý bol v súlade s očakávaním. Najjednoduchšie by bolo prerobiť inú verziu projektu Dark Side Of The Moon, ale Roger bol príliš veľký perfekcionista a tak dotlačil skupinu za ich vtedajšie predstavy. Roger si vytvoril reputáciu textára, poslucháči albumov skupiny sa mohli popri počúvaní hudby sústrediť aj na zmysel textov. Vzťahy medzi členmi skupiny boli ovplyvnené aj tým, že uzavreli manželstvá, ich záujmy sa týmto rozptýlili mimo hudobného smeru. Takisto sa rozdelili títo štyria ľudia do dvoch skupín. Roger mal bližšie k Nickovi a David bol viac zadobre s Rickom.

O tomto období sa Roger vyjadruje, že počas stretnutí skupina nebola reálne tam (to be there) v súlade s názvom albumu. Album Wish You Were Here bol viac zameraný na spoločenskú objednávku, očakávania hudobného priemyslu. Bol vydaný 15. septembra 1975, no po jeho vydaní nenasledovalo dlhšie koncertné turné.

Členovia skupiny radi prenechávali Rogerovi písanie textov a a udržanie ucelených konceptov pre albumy pokiaľ oni participovali na hudobných nápadoch. Gilmour aj v období ich najväčších sporov opisuje Watersa ako výborného motivátora a skvelého básnika. Niektoré z najpopulárnejších skladieb skupiny Pink Floyd („Echoes, „Time“, „Us and Them“, „Wish You Were Here“, „Shine on You Crazy Diamond“...) predstavujú obrovskú silu Watersovho inštinktu textára kombinovaného s Gilmourovým melodickým talentom, citlivo predcíznym bubeníckym umením Nicka Masona na atmosférickom podklade klávesov Ricka Wrighta. Napríklad skladba „Us and Them“ začína sladko melodickými Wrightovými klávesmi a spája sa do ostrého kontrastu s Watersovým protivojnovým textom.

Zvieratá[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Animals (album)
Maketa nafukovacieho prasaťa (známeho aj ako Algie[11]) na koncerte Rogera Watersa v Holandsku.

Rok 1976 bol prvým rokom, kedy skupina nemala žiadnu koncertnú šnúru od začiatku ich profesionálnej kariéry v roku 1967. Počas tejto prestávky Roger prepracoval dva songy („Raving and Drooling“ a „You Gotta Be Crazy“), ktoré boli naživo hrané roku 1975 počas krátkeho Wish You Were Here tour. Tieto dve pesničky sa objavili v ich ďalšom projekte, albume Animals pod názvom „Dogs“ a „Sheep“. Tento album bol orwelovským konceptom zobrazujúcim ľudstvo ako prasce, psov a ovce. Bol vydaný 23. januára 1977. V tom období vzhľadom na dopyt vznikla potreba spustiť koncertnú šnúru po futbalových štadiónoch. Boli využité kvadrofonické efekty, nafukovacie figuríny a špeciálne efekty pre zvýšenie zážitku z koncertov.

Animals tour sa podľa Rogerových opisov zmenil na nočnú moru. Počas vystúpenia sa polovica návštevníkov koncertu zabávala po svojom. Ohňostroje a výbuchy prehlušovali hudbu. V júli už bolo z jeho prejavu cítiť, že nespieva s oduševnením, cítil sa odcudzený a znechutený. Na poslednom vystúpení v Montreale v Kanade, počas hrania videl na pletive oproti pódia, kde vystupovali zavesených fanúšikov, ktorí vlastne ani nevnímali hudbu, len nepríčetne kričali. Roger v tej chvíli pristúpil k jednému z nich, privolal si ho bližšie a napľul mu do tváre...

Ďalšia tehla do múru[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Wall

Táto historka sa uvádza ako jeden z dôvodov, impulzov pre vznik ďalšieho Rogerovho projektu, ktorý sa zapísal do rockovej histórie, albumu The Wall. Roger mal vtedy rozpracovaný aj album The Pros And Cons Of Hitch Hiking. Tieto dve diela priniesol ostatným členom skupiny. Mal zámer jeden použiť pre vlastný album a druhý nahrať so skupinou. Skupina považovala tému albumu The Pros And Cons Of Hitch Hiking za príliš osobnú, tak ho vylúčila a vybrala projekt The Wall.

Album The Wall bol nahrávaný skoro rok v spolupráci s Bobom Ezrinom kreatívnym hľadaním interpretačných postupov Rogerovej témy.

Koncertná šnúra, ktorá nasledovala bola príliš drahá na to, aby mohli byť koncerty vo veľa mestách. Bolo vybratých iba niekoľko miest. V USA to bol New York a Los Angeles, v Európe Londýn a nemecký Dortmund. Tieto koncerty sú mnohými fanúšikmi skupiny považované za najlepšie, aké Pink Floyd mal kedykoľvek predtým a potom.

O rok neskôr bol podľa scenára napísaného na motíve tohoto albumu natočený režisérom Alanom Parkerom film The Wall v hlavnej úlohe s Bobom Geldofom. (Bob Geldof sa stal neskôr známy ako kľúčová osobnosť pri koncertoch Live Aid, ku ktorým patrí aj akcia z roku 2005 nazvaná Live 8, kde sa stal zázrak a došlo ku spoločnému vystúpeniu najúspešnejšej zostavy Pink Floyd.)

Neskôr sa stalo zdrojom najväčších sporov autorstvo skladieb. Napríklad Gilmour upozorňoval, že jeho podiel na skladbe „Another Brick in the Wall, Part II.“ s jeho gitarovým sólom nebýva na obaloch jeho spoluautorstvo uvedené.

Koncertná verzia albumu The Wall vyšla v roku 2000 na dvoch diskoch pod titulom Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81). V tejto edícii bola limitovaná verzia s diskami vloženými do prebalu knižky, v ktorej sa nachádzajú vyjadrenia tvorcov projektu, fotografie a ilustrácie z vystúpení a reprodukcie výkresových projektov pódia na pauzovacom papieri.

Nick Mason v životopisnej knihe Inside Out: A personal History of Pink Floyd charakterizuje Watersa v ére The Wall ako egomaniaka. Bolo to v čase, keď sa rozhodol vyhodiť zo skupiny Wrighta po jeho osobných problémoch, ktoré začali narušovať výrobu albumu. Wright zostal so skupinou ako externe platený hudobník, kým Waters viedol kompletnú zostavu skupiny v činnosti počas celej koncertnej šnúry, ktorá nasledovala. Gilmour mal postavenie hudobného dramaturga.

Album The Wall bol veľmi úspešný – podľa RIAA bol 23 krát platinový.

The Final Cut[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Final Cut

V roku 1983 vyšiel v trojčlennej zostave bez Wrighta album The Final Cut, ktorý však nebol komerčne veľmi úspešným. Keďže napätie v skupine vrcholilo, snažil sa ju Waters formálne rozpustiť a pokračovať pod pôvodným názvom s najatými hudobníkmi, s čím nesúhlasili Gilmour a Mason.

Bez Rogera Watersa[upraviť | upraviť zdroj]

Pokus o rozpad[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1984 hneď po vydaní albumu The Final Cut sa Roger Waters pustil do realizácie The Pros and Cons of Hitch Hiking a David Gilmour v tom čase pracoval na svojom novom sólovom albume About Face. Obidva albumy boli vydané v roku 1984 a obidva dosiahli 30. pozíciu v rebríčku Billboardu. V tom čase David hovoril: „existujú traja z nás, ktorí by sa mohli nazvať Pink Floyd, no nikto z nás nemá v pláne v tejto chvíli spolupracovať na žiadnom spoločnom projekte..“ (myslel tým Rogera, Davida a Nicka). Obidvaja, Gilmour a Waters sa pustili na koncertné turné, ale so slabým finančným úspechom.

David k tomuto poznamenal:

Vyrobil som album, absolvoval koncerntú šnúru aby som zistil, či je možné pokračovať bez skupiny Pink Floyd.

Roku 1985 pokračoval Roger v svojej koncertnej šnúre a David vložil svoju energiu do spolupráce s inými hudobníkmi. V polovici roku 1985 sa rozhodol Waters zrušiť spoluprácu so Stevem O’Rourkem, ktorý na neho naliehal aby sa pustil do výroby ďalšieho albumu so skupinou Pink Floyd. Od čias keď sa stal Steve manažérom skupiny a skupina nebola oficiálne rozpustená Roger mu bol zmluvne zaviazaný. Ukončenie tejto spolupráce znamenalo pre Steva mať pre projekty skupiny súhlas od Davida a Nicka. David s Nickom zrušenie spolupráce so Stevem nepotvrdili. Roger sa v tom čase rozhodol, že oficiálne odíde od skupiny Pink Floyd, mysliac, že tým vlastne neoficiálne ukončí ich existenciu. V decembri oznámil nahrávacím štúdiám svoj odchod zo skupiny Pink Floyd. Zároveň sa Nick Mason v jeseni 1985 vyjadril, že by chcel znovu koncertovať so skupinou a že by on a David mali záujem o obnovou spolupráce, „že oni nesúhlasia s definitívnym koncom“.

Roku 1986 Roger dokončil prácu na soundtracku When the Wind Blows a začal pracovať na svojom druhom sólovom albume Radio K. A. O. S.. Gilmour v tom čase začal pracovať na projekte o ktorom verejne hovoril, že by to mohol byť ďalší album skupiny Pink Floyd, alebo aj jeho sólový projekt. V strede roku 1986 sa Steve O’Rourke začal súdiť s Watersom o obnovenie jeho zmluvných nárokov. Týmto nedosiahol nič iné, iba to, že zhoršil vzťahy medzi Watersom a ostatnými členmi skupiny (s ktorými sa Steve v tom čase spojil).

Gilmour v spolupráci s Masonom, Wrightom, Bobom Ezrinom a s ďalšími sa vtedy rozhodli, že to na čom teraz pracujú bude nový album skupiny Pink Floyd. Waters vediac o rozbehnutých projektoch sa rozhodol 31. októbra 1986 dať veci na najvyšší súd.

Nastalo obdobie nazvané „vojna Floydov“, ktorá sa viedla v médiách, v súkromí aj na súde. Členovia skupiny, ktorí dovtedy medzi svojimi prioritami nemali vlastnú mediálnu publicitu, o svoju anonymitu prišli.

Waters bývalých spoluhráčov zažaloval za neoprávnené používanie názvu Pink Floyd, keďže ako autor väčšiny skladieb si tento názov nárokoval sám. Podarilo sa mu síce vyhrať prvé kolo, ale odvolací súd nakoniec priznal používanie názvu Pink Floyd Gilmourovi a Masonovi čo bolo najmä záťaž pre Watersovu sólovú kariéru. Nikto by nečakal že Pink Floyd sa postaví na nohy aj bez Watersa ale stalo sa tak.

Nakoniec vraj Waters zaplatil jednému karikaturistovi, a ten namaľoval na 100 roliek toaletného papiera na každý ústrižok jednotlivo Gilmourovu tvár.

A Momentary Lapse of Reason[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: A Momentary Lapse of Reason

Nový album A Momentary Lapse of Reason vyšiel v roku 1987, mal síce veľmi dobrú predajnosť, ale kritika mu vyčítala, že bol pripravený narýchlo, vraj iba ako odpoveď Watersovi, že skupina funguje plnohodnotne aj bez neho. Reálna spolupráca Nicka Masona a Ricka Wrighta na jeho nahrávaní bola minimálna. V skutočnosti sa skupina v novej zostave objavila až v nasledujúcom koncertnom turné, z ktorého bol vydaný živý album z tohoto obdobia Delicate Sound Of Thunder.

The Division Bell[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Division Bell

Posledný štúdiový album, ktorý Floydi vydali mal názov The Division Bell a bol vydaný roku 1994. Počas turné k tomuto albumu sa konal aj koncert 20. októbra v Londýnskom Earl's Court. Koncert vyšiel ako LIVE album pod názvom P*U*L*S*E no na DVD ako obrazový záznam koncertu ho skupina vydala iba v roku 2006. Po čase sa vzťahy aspoň čiastočne normalizovali, ale spoločné vystúpenie na koncerte Live 8 v roku 2005 bolo podľa vyhlásení Gilmoura a Watersa výmimkou.

Zostava[upraviť | upraviť zdroj]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Soundtracky[upraviť | upraviť zdroj]

Koncertné albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie[upraviť | upraviť zdroj]

Filmy, DVD[upraviť | upraviť zdroj]

  • Live at Pompeii
  • The Wall
  • Delicate Sound of Thunder
  • La Carrera Panamericana
  • London '66-'67
  • The Making of The Dark Side of the Moon
  • P*U*L*S*E
  • The Pink Floyd and Syd Barrett Story

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojej kariéry skupina Pink Floyd dosiahla viacero ocenení

  • Silver Clef (Strieborný husľový kľúč)

Skupina Pink Floyd dostala ocenenie Silver Clef (Strieborný husľový kľúč) za ich charitatívnu prácu pre The Nordoff-Robbins Music Center v roku 1980

Barret sa zo zdravotných dôvodov nezúčastnil žiadneho z týchto uvedení. Waters sa zo zdravotných dôvodov nedostavil na uvedenie roku 1996, ocenenie roku 2005 komentoval cez telemost. Gilmour a Mason boli na obidvoch akciách a Wright sa pre operáciu oka nemohol zúčastniť roku 2005.

  • Ďalšie ocenenia:
    • V roku 2002 Q magazine označil skupinu Pink Floyd ako jednu z "50 Bands To See Before You Die" (jedna z päťdesiat, ktoré by ste mali počas života vidieť).
    • O dva roky neskôr tento istý časopis umiestnil skupinu Pink Floyd medzi najväčšie skupiny všetkých čias nad skupinu The Beatles, The Rolling Stones a Led Zeppelin. Hodnotilo sa podľa komplexného systému, ktorý porovnával skupiny podľa predaja albumov, umiestnení v rebríčkoch popularity, podľa vystúpení a návštevnosti koncertov.

Literatúra o Pink Floyd[upraviť | upraviť zdroj]

  • kolektív: Pink Floyd. Ilustrovaná biografie (Svojtka & Co., 2011)
  • Mason, Nick: Pink Floyd (BB art, 2007)
  • Miles, Barry: Pink Floyd 1964 - 1974 (Volvox Globator, 2007)
  • Povey, Glenn: Echoes. Úplná historie Pink Floyd (Volvox Globator, 2009)
  • Watkinson, Mike - Anderson, Pete: Šílený démant Syd Barrett a rozbřesk Pink Floyd (Volvox Globator, 2011)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Guitar-worlds-presents-pink floyd
  2. ClassicRock Pink Floyd by Dave White
  3. Byrdtribute
  4. Scaruffi
  5. Ticketnest Tool
  6. So you'd like to... know Pink Floyd and its children Pt. 1
  7. Ministry-of-information
  8. The Orb's Adventures Beyond The Ultraworld
  9. allmusic ((( Anathema > Biography )))
  10. Trent Reznor Meets Roger Waters
  11. a b c d e Nick Mason: Pink Floyd (2007- český preklad knihy Inside Out) ISBN 978-80-7381-111-2
  12. (1995) The complete guide to the music of Pink Floyd. London: Omnibus,, 150p.. ISBN 071194301x.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Frequently Asked Question (FAQ) – Pink Floyd Internet Reference List, Version 3.6 (August 1995), Originally compiled by David Schuetz, Currently maintained by Matt Denault
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pink Floyd na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]