Piotr Alexejevič Veličko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Piotr Alexejevič Veličko
sovietsky dôstojník a partizánsky veliteľ počas SNP

Narodenie 1911
Čubar, cárske Rusko
Úmrtie 1984
 ?

Piotr Alexejevič Veličko, rus. Пётр Алексеевич Величко (* 1911, Čubar, cárske Rusko – † 1984) bol dôstojník Červenej armády, partizánsky veliteľ.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 1935 pracoval ako učiteľ. Po štúdiu na vojenskom tankovom učilišti v Ulianovsku a neskôr Vojenskej akadémie M. Frunzeho, roku 1938 pridelený k tankovým vojskám na Ďalekom východe ZSSR. Bojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne V roku 1942 pridelený k 15. výsadkovej brigáde, účastník bojov na Sevrozápadnom fronte, v ktorých bol ranený. V rokoch 1943 - 1944 bojoval v rámci partizánskeho zväzku M. Naumova ako veliteľ diverznej skupiny. Od roku 1944 veliteľ 11-člennej organizátorskej partizánskej skupiny vysadenej v noci z 25. na 26. júla 1944 pri Liptovskej Osade. Bola to prvá skupina sovietskych partizánov vyslaná Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia na Slovensko. V auguste 1944 sa premiestnil do Kantorskej doliny a nadviazal spojenie s ilegálnym odbojom a dôstojníkmi slovenskej armády a už existujúcim partizánskym oddielom Viliama Žingora, do ktorého sa včlenil. Táto jednotka mala už za niekoľko dní vyše 1000 mužov. Vo svojom štábe v Sklabini 13. augusta 1944 rokoval s Jánom Golianom o spolupráci s povstalcami a príprave povstania. O výstrojovanie tejto jednotky sa starala protifašisticky naladená posádka z Martina. Partizáni ale zatiaľ nemali proti komu bojovať, z toho bol dosť prekvapený aj sám Veličko. Bolo zrejmé, že pred vysadením prvej organizátorskej skupiny, nemal Partizánsky štáb v Kyjeve celkom jasné predstavy o dianí na Slovensku.

Jednotky pod jeho velením zišli 21. augusta 1944 z Kantorskej doliny a v Sklabini opäť vyhlásili Česko-Slovenskú republiku, a to aj napriek tomu, že ubezpečil organizátorov povstania, že nebude bez ich súhlasu podnikať žiadne akcie. Sám Veličko prisľúbil Golianovi, že so svojimi jednotkami udrží Turiec tri týždne proti dvom nemeckým divíziám. Pre to, aby izoloval Turiec, vyhodil do vzduchu strečniansky, kraľoviansky a štubniansky tunel, čo neskôr samotným povstalcom sťažilo zásobovanie. Finančne sa zásobil prepadom fabriky v Turanoch[1]. Počas SNP sa stal veliteľom 1. československej brigády M. R. Štefánika. Napriek predošlým ubezpečovaniam, nebol schopný Piatej taktickej skupine ani len zaistiť jej pravé krídlo severne od Váhu v Strečnianskej tiesňave a zaoberal sa viac súkromnými záležitosťami ako bojom na fronte. Toto jeho sabotovanie obrany pri Strečne, urýchlilo pád povstaleckej obrany v oblasti. Patril k najvýznamnejším partizánskym veliteľom v SNP a podstatnou mierou sa zaslúžil o jeho vyprovokovanie.

Po vojne pracoval v Kyjeve, v rokoch 1950 - 1958 na výstavbe železníc v severných oblastiach ZSSR. Od roku 1958 invalidný dôchodca v Charkove.

Vyznamenaný Leninovým radom, dvakrát Radom červenej zástavy, Československým vojnovým krížom 1939 (roku 1945), Radom SNP I. triedy (roku 1945) ako aj ďalšími sovietskymi a česko-slovenskými medailami. Je taktiež čestným občanom Žiliny, Martina, Ružomberka, Liptovského Mikuláša a iných menších obcí.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.druhasvetova.sk prístup: 30.8.2008