Piotr Nikolajevič Krasnov
| Piotr Nikolajevič Krasnov | |
| ruský cársky generál | |
 | |
| Narodenie | 22. september 1869 Petrohrad, Cárske Rusko |
|---|---|
| Úmrtie | 17. január 1947 (78 rokov) Moskva, ZSSR |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Piotr Nikolajevič Krasnov |
Piotr Nikolajevič Krasnov (rus. Пётр Никола́евич Красно́в) (* 22. september 1869, Petrohrad, Cárske Rusko – † 17. január 1947, Moskva, ZSSR) bol generálporučík ruskej imperiálnej armády a jeden z vodcov protiboľševického odboja počas občianskej vojny.
Po skončení občianskej vojny žil v exile. Počas druhej svetovej vojny Krasnov spolupracoval s Nemcami, ktorí mobilizovali kozácke sily do boja proti Sovietskemu zväzu. Po skončení vojny bol Krasnov repatriovaný do ZSSR a popravený.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Piotr Krasnov sa narodil v roku 1869 v Sankt Peterburgu. Jeho otcom bol generálporučík Nikolaj Krasnov a dedom generál Ivan Krasnov. V roku 1888 Krasnov ukončil štúdium na Pavlovskej vojenskej škole a neskôr slúžil v Atamanskom regimente osobnej stráže. Počas prvej svetovej vojny v období od augusta do októbra 1917 velil brigáde Kozákov a divízii 3. zboru kavalérie.
Počas októbrovej revolúcie vymenoval Alexander Kerenský Krasnova za veliteľa armády, ktorá bola vyslaná z frontu do Petrohradu, aby tam potlačila boľševické povstanie. Avšak Krasnov bol porazený a zajatý. Bol prepustený sovietskymi orgánmi pod podmienkou, že nebude viac bojovať proti revolúcii. S týmito podmienkami súhlasil, avšak neskôr od tohto sľubu upustil.
V máji 1918 bol zvolený Donskými kozákmi v Novčerkassku za vodcu Donskej repbuliky. Viedol tzv. Donskú armádu, s ktorou sa pridal k Denikinovým Ozbrojeným silám Juhu Ruska. Spolupracoval aj s vojskami Nemeckého cisárstva.[1] Tie však boli napokon v prvej svetovej vojne porazené a neskôr nútené z ruského územia odísť. Neskôr po nezhodách s Denikinom rezignoval a odišiel z Donu. Najprv do Estónska ku generálovi Judeničovi a po jeho internácii do Nemecka a neskôr do Francúzska.
Po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny v roku 1941 kontaktoval Josepha Geobelsa a pridal sa k nacistom.[1] Súhlasil s organizovaním a vedením kozáckych jednotiek z bielych emigrantov a sovietskych vojnových zajatcov, ktoré neskôr nacisti vyzbrojili. Získal funkciu náčelníka Hlavného veliteľa kozáckych vojsk Ríšskeho ministerstva pre východné okupované územia Nemecka.
Neskôr v novembri 1944 Krasnov odmietol výzvu generála Andreja Vlasova, aby sa pripojil k jeho Ruskej oslobodzovacej armáde. Krasnov opovrhoval Vlasovom ako bývalým generálom Červenej armády, ktorý po tom čo padol do zajatia v roku 1942 prebehol na stranu Nemcov a pretože ho ako oveľa mladšieho podceňoval.
Na konci vojny sa Krasnov a jeho muži dobrovoľne vzdali britským silám v Rakúsku. Bol repatriovaný do Sovietskeho zväzu. Bol väznený v Moskvskej väznici Lefotovo. Na trest smrti ho odsúdilo Vojenské kolégium Najvyššieho súdu Sovietskeho zväzu spolu s generálom Andrejom Škurom, ktorý bol ďalším bývalým generálom bieleho hnutia, Timofejom Domanovom a Helmuthom von Pannwitz. Trest smrti bol vykonaný 17. januára 1947 obesením.[2]
Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- Ludmila A. Foster. The Revolution and the Civil War in Russian Emigre Novels. Russian Review, Vol. 31, No. 2 (Apr., 1972)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Krasnov, Piotr Nikolajevič / Краснов Петр Николаевич [online]. megabook.ru, [cit. 2023-11-02]. Dostupné online.
- ↑ MUEGGENBERG, Brent. The Cossack Struggle Against Communism, 1917-1945. [s.l.] : McFarland, 2019. 351 s. ISBN 978-1-4766-7948-8.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Piotr Nikolajevič Krasnov
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pyotr Krasnov na anglickej Wikipédii.