Titus Maccius Plautus

Titus Maccius Plautus
rímsky dramatik
Narodenie	254 pred Kr. Sarsina
Úmrtie	184 pred Kr. Rím
Odkazy
Projekt Guttenberg	Titus Maccius Plautus (plné texty diel autora)
Commons	Titus Maccius Plautus
Biografický portál

Titus Maccius Plautus (254 – 184 pred Kr.), bežne nazývaný Plautus, bol rímsky autor komédií. Jeho diela sú jednými z najstarších kompletne zachovaných literárnych pamiatok latinskej literatúry.

Život

O Plautovom živote sa vie málo. Antické pramene uvádzajú, že sa narodil v meste Sarsina v Umbrii (dnes Romagna) okolo roku 254 pred Kr. Tak ako väčšina rímskych literátov tejto doby teda nepochádzal z Ríma, ale nebol podľa všetkého ani prepustenec. Morris Marples uvádza, že Plautus sa v mladosti živil ako tesár vyrábajúci divadelné kulisy, odkiaľ sa dostal aj na javisko. Prijal meno Maccius podľa postavy klauna Macca z atelánskej komédie. Cognomen Plautus môže odkazovať na ploché nohy alebo na odstávajúce uši. Podľa tradície peniaze, ktoré zarobil v divadle, investoval do námornej prepravy, ale skrachoval. Neskôr vraj pracoval ako robotník a zaoberal sa Menandrovou novou komédiou, z ktorej čerpal námety pre svoje hry napísané v rokoch 205 až 184 pred Kr.

Dielo

Plautus sa stal slávnym už počas svojho života. Jeho komédie boli aj po jeho smrti veľmi populárne, opätovne upravované, prepracovávané a dopĺňané a k Plautovmu menu boli pripájané i cudzie výtvory. Celkovo sa s jeho osobou spája asi 130 komédií. Počet pravých Plautových diel je predmetom dohadov. Už v antickej dobe Varro obmedzil Plautove diela na 21 hier, o ktorých pravosti nebolo pochýb. Dnes sú považované za základný plautovský kánon.

Postavy

Postavy Plautových komédií sú typickými predstaviteľmi niekoľkých opakujúcich sa ľudských „typov“. Ich úlohu v deji zvyčajne prezrádza už ich samotné (funkčné) meno a býva objasnená v prológu hry. Môže to byť vystatovačný vojak, zištná kurtizána, naivný mladík, parazit, chamtivec, kupliarka alebo chlipný starec. Najobľúbenejšou Plautovou postavou je ale prefíkaný otrok (servus callidus), ktorý sa objavuje v mnohých hrách (Epidicus v rovnomennej hre, Palaestrio v hre Miles gloriosus, Tranio v hre Mostellaria a obzvlášť Pseudolus v hre toho istého mena).

Zápletky

Zápletky Plautových hier nie sú nijakým spôsobom nápadité. Všetky sa objavujú už novej gréckej komédii, ktorá slúži Plautovi za vzor. V skratke ich možno zhrnúť do niekoľkých schém:

• dvaja protivníci sa usilujú o jeden predmet, zvyčajne ženu alebo peniaze, za ktoré si možno ženu získať. Víťazom je zvyčajne mladík, prehráva chlipný starec, kupliar alebo obchodník s otrokmi. Na mladíkovej strane stojí tak prefíkaný sluha, ktorý mu svojimi intrigami pomáha ako Šťastena (Fortuna).
• dochádza k zámene, ktorá je objasnená na konci hry. Najčastejšie sa týka súrodencov, ktorí nevedia, že sú súrodencami, stratených detí a slobodných žien, ktoré sú považované za otrokyne alebo hetéry. Komickosť vyplýva zo zámen a z konečného odhalenia.

Predlohy

Predlohami pre väčšinu Plautových hier sú diela gréckej novej komédie Menandra, Difila a menších dramatikov. Vzory rímskeho komika možno identifikovať, je tiež ale zrejmé, že s nimi Plautus narába voľne, na rozdiel od Terentia alebo od Livia Andronica. Všetky Plautove komédie majú latinské názvy. Aj jeho postavy, hoci predstavuje tie isté charakterové typy, aké sa objavujú u Menandra, majú mená odlišné od svojich vzorov. Zdá sa, že Plautus ich síce preberá z gréckej komédie, ale používa ich nezávisle od gréckej predlohy.

Vzťah medzi gréckymi predlohami pre dramatika a jeho dielami nie je spoľahlivo objasnený ani dnes. Chýbajú grécke komédie, ktoré by bolo možné s Plautovymi dielami porovnať a rozhodnúť, nakoľko sú jeho výtvory originálmi a nakoľko preberajú celé pasáže od svojich predchodcov. Posun v tomto ohľade predstavuje nález zlomkov Menandrovej komédie Dis expatón (Dvojnásobný podvodník), vzor pre Bacchides (Bakchantky), ktorý ukázal, že Plautus svoje pramene pomerne rozsiahle prepracovával.

Plautov štýl

Plautove komédie sú písané jazykom nižších vrstiev, z ktorých ich autor sám pochádzal a v ktorých sa odohráva ich dej. Repliky vo veľkej miere zachytávajú reč, ktorou sa hovorilo bežne na ulici, v protiklade k patetickej latinčine, ktorú používajú básnici ale napríklad aj Terentius. Plautovská latinčina sa značne líši od klasickej formy tohto jazyka a obsahuje mnohé nepravidelnosti, ktoré sú pre klasických filológov dôležitým prameňom pre skúmanie vývoja latinského jazyka a jeho nespisovných foriem.

Archaizmy

Častým prvkom plautovského jazyka sú archaizmy. V skratke ich možno zhrnúť ako:

• používanie neskrátených variantov niektorých slovies (malo, volo)
• oprava koncového –e v imperatíve singuláru
• používanie –o v koreňoch niektorých slovies, kde by bežne bolo -e
• používanie koncovky –ier v pasíve prézentu a infinitíve deponentii
• tvary slovesa byť sú často spojené s predchádzajúcim slovom
• vynechávanie koncového –s a –e pri pripojení častice ne
• nahrádzanie koncového –u koncovkou –o u niektorých podstatných mien
• používanie qu- namiesto c-, napríklad v cum (quom)
• používanie –ai ako koncovky genitívu singuláru
• pridávanie koncového –d k osobným zámenám v akuzatíve a ablatíve
• časté pridávanie koncoviek –pte, -et a –met k zámenám
• používanie koncovky –is v nominatíve plurálu

Grécizmy

Plautove postavy často používajú gréčtinu, aby dodali svojej reči „z ulice“ zdanie vyššieho štýlu – gréčtina bola jazykom vzdelancom, a tak chytrý otrok používa grécke slová, aby tým dal najavo svoju inteligenciu. Gréčtina zároveň poukazuje na to, že mnohí otroci v Ríme pochádzali z gréckeho prostredia.

Aliterácia

Štandardným umeleckým prostriedkom, ktorý používa Plautus v svojich komédiách, je aliterácia. Objavuje sa v replikách otrokov a opäť má poukazovať na ich chytrosť a ich jazykové schopnosti.

Metrum

Väčšina Plautových hier je písaná trochejským septenáriom. Je to odklon od metra gréckej komédie, ktorým je jednoduchý jambický trimeter. Metrum komédií poukazuje na to, že niektoré pasáže, tzv. cantica, mohli byť určené na spev.

Plautov ohlas

Varronovský kánon Plautových hier bol počas stredoveku opisovaný, ale k znovuobjaveniu veľkého antického komika došlo až počas renesancie. Humanistické divadlo uviedlo niektoré Plautove hry opäť na javisko, prípadne sa nimi inšpirovalo. Od 16. storočia sa Plautus, a predovšetkým ním stvorená postava chytrého sluhu, stal predlohou pre moderných dramatikov – Shakespeara, Molièra, Corneilla, Calderóna a Ruzanta.

V 20. storočí vznikli dva muzikály založené na Plautových komédiách, The Boys from Syracuse a A Funny Thing Happened on the Way to the Forum.

Plautove hry

• Amphitruo
• Asinaria (Komédia o oslovi)
• Aulularia (Komédia o hrnci)
• Bacchides (Bakchantky)
• Captivi (Zajatci)
• Casina
• Cistellaria (Komédia o skrinke)
• Curculio (druh cudzopasného hmyzu, synonymum pre Príživníka)
• Epidicus
• Menaechmi (Dvojčatá)
• Mercator (Kupec)
• Miles gloriosus (Chvastavý vojak)
• Mostellaria (Komédia o strašidle)
• Persa (Peržan)
• Poenulus (Kartáginec)
• Pseudolus
• Rudens (Lano)
• Stichus
• Trinummus (Trojgroš)
• Truculentus (Neotesanec)

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Titus Maccius Plautus
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Titus Maccius Plautus

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Plautov životopis a úryvky z hier (po slovensky)
• Plautove diela na projekte Gutenberg (po anglicky), (po latinsky)
• Plautove diela (po latinsky)

Literatúra

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
• ŠUBRT, Jiří. Římská literatura. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2005. 502 s. (Sborníky, slovníky, učební texty; zv. 26.) ISBN 80-7298-095-5.