Požiar ríšskeho snemu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Požiar ríšského snemu alebo požiar Reichstagu je požiar, ktorý zničil budovu Ríšskeho snemu v Berlíne 27. februára 1933. Stal sa jednou z najvýznamnejších udalostí éry nástupu nacistického režimu v Nemecku. Hitlerova vláda ho využila ako zámienku k masívnemu obmedzovaniu ľudských práv.

Požiar[upraviť | upraviť zdroj]

Požiar bol nahlásený o desiatej večer. Zlikvidovaný bol po 1,5 hodine a napáchal značné škody. Na miesto po krátkej dobe dorazili Hermann Göring a zo spoločnej večere Adolf Hitler, Joseph Goebbels, vicekancelár Franz von Papen a knieža Heinrich Günther von Hohenzollern. Göring požiar považoval za signál k spusteniu komunistického puču. Na druhý deň oficiálna agentúra Preussische Pressedienst (Pruská tlačová služba) napísala, že tento „čin podpaľačstva je najnestvornejším teroristickým činom vykonaným boľševizmom v Nemecku“.

Hľadanie vinníka[upraviť | upraviť zdroj]

Na mieste činu zadržala polícia Holanďana Marinusa van der Lubeho, ktorý pobehoval po chodbách budovy s horiacou fakľou v ruke. Skôr ako sa začalo vyšetrovanie vyhlásil Hitler, že požiar mal byť výzvou ku komunistickému puču a primäl svojich koaličných partnerov (nacisti mali vtedy ešte len troch ministrov) k súhlasu a prezidenta von Hindenburga k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené všetky občianske práva a slobody, zakotvené v ešte stále platnej ústave, dokonca aj právo známe ako habeas corpus - maj si telo (slobodné)- čo znamenalo, že nikoho nebolo možné bezprávne uväzniť a zároveň sa rozšíril okruh trestných činov spadajúcich pod trest smrti.

Požiar prišiel nacistom vhod, lebo necelý týždeň po ňom sa konali voľby a tieto mimoriadne nariadenia mohli na jednej strane zastrašiť voličov, na druhej prilákať rabiátov, ktorí sa vždy radi stotožňujú s najbrutálnejšou politickou silou. Hitlerovi sa napriek tomu nepodarilo získať vytúženú nadpolovičnú väčšinu hlasov. Po voľbách sa teda rozhodol v zastrašovaní obyvateľstva pokračovať, predbežne tým, že zinscenoval politický proces proti Lubemu a spoločníkom, ktorými podľa obžaloby mali byť traja bulharskí komunisti, Vasiľ Tanev, Blagoi Popov a Georgi Dimitrov, ako aj predseda parlamentnej sekcie komunistickej strany Nemecka Ernst Torgler. Týchto štyroch napokon zbavili obžaloby vďaka tomu, že proces bol verejný a Dimitrovova veľmi presvedčivá obhajoba vyvolala pozornosť v celej Európe.

Dimitrovova verzia bola logickou konštrukciou postavenou na jedinom reálnom základe, a síce na existencii podzemnej chodby medzi budovou ríšskeho snemu a sídlom jeho prezidenta, ktorým bol v tom čase Göring. Táto verzia bola do nedokázateľných podrobností rozvedená v dvoch tzv. Hnedých knihách, ktoré vyšli v roku 1933 a 1934 v Londýne.

Odsúdili len van der Lubeho, ktorý počas celého vyšetrovania trval na tom, že čin spáchal sám a nemá s ostatnými obžalovanými nič spoločné.

Dimitrovova verzia, že nacisti založili požiar sami, aby sa Nemci vystrašení možnosťou komunistického puču ľahšie zmierili s prvými nacistickými zásahmi, sa držala takmer ako jediná až do 60. rokov. Potom nemecký publicista a historik F. Tobias na základe množstva nového materiálu dospel k záveru, že požiar spôsobil naozaj van der Lube a nacisti ho len využili.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]