Centrálnokarpatský paleogén

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Podtatranská skupina)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Geológia Západných Karpát
Centrálnokarpatský paleogén
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Geologické superjednotky
a rozhrania rôzneho rádu

Oravikum · Váhikum · Peripieninský lineament · Tatrikum · Subtatranské príkrovy · Čertovická línia · Fatrikum · Veporikum · Lubenícko-margecianska línia · Gemerikum · Hronikum · Rožňavská línia · Silicikum · Meliatikum · Turnaikum · Bükkikum · Transdanubikum· Zemplinikum

Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Centrálnokarpatský paleogén (iné názvy: centrálnokarpatská paleogénna panva, vnútrokarpatský paleogén alebo podtatranská skupina, v Poľsku označované ako podhalský paleogén) sú súvrstvia paleogénnych (paleocénoligocén, miestami i spodný miocén[1]) hornín morského vývoja nasadajúce na staršie tektonické jednotky Západných Karpát. Centrálnokarpatský paleogén na severe hraničí s bradlovým a flyšovým pásmom, z ostatných strán ho obklopuje tatrikum a veporikum. Tvorí najmä Liptovskú, Žilinskú, Rajeckú, Turčiansku, Oravskú, Hornonitriansku a Hornádsku kotlinu, tiež Horehronské podolie a niektoré menšie pohoria ako Levočské vrchy, Spišská Magura, Šarišská vrchovina, Bachureň, Skorušinské vrchy a Súľovské vrchy. V Poľsku buduje oblasť Podhalia.

Sedimenty centrálnokarpatského paleogénu tvoria od spodu mladoeocénne karbonátové zlepence, numulitové vápence a nad nimi hrubé eocénno-oligocénne flyšové turbidity[2]. Najväčšiu hrúbku akumulovaných sedimentov, až okolo 2 000 - 4 000 m, dosahuje v pásme od Žiliny cez Oravu, Podhalie, Levočské vrchy až po Šarišskú vrchovinu[3]. Centrálnokarpatská paleogénna panva je považovaná za predoblúkovú panvu.

Hrúbka uloženín centrálnokarpatského paleogénu sa smerom na juh postupne zmenšuje a tvorí postupný prechod do budínskeho paleogénu[4], ktorý zasahuje do Západných Karpát z juhu.

Členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Z litostratigrafického hľadiska sa vyčleňujú tieto základné súvrstvia:

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Transgresia sedimentov Centrálnokarpatského paleogénu, konkrétne borovského súvrstvia (sivožlté pieskovce a zlepence), na triasové Wettersteinské vápence silicika.

Vznik tejto sedimentačnej panvy, bol spojený so subdukciou podložia flyšového pásma (Valaiský oceán). Transgresia do tejto oblasti prenikla z flyšového pásma (severozápadu) v lutéte[4]. Sedimenty najstaršieho borovského súvrstvia vznikali v novo zaplavovanej plytkej, epikontinentálnej oblasti. Samotnú bázu súvrstvia tvoria zlepence, tvorené pôvodnými podložnými horninami, na ne sa usadzovali numulitové vápence. V lutétepriabone[3] sa začal priestor zo severu zapĺňať distálnym flyšom hutianskeho súvrstvia, v ktorom prevládali hlbokovodné anoxické ílovce. Podľa niektorých názorov bolo náhle prehĺbenie spôsobené javom označovaným ako subkrustálna erózia, kedy subdukovaný blok odhobľoval veľký objem hornín z bloku, pod ktorý sa nasúval. Centrálnokarpatský blok v oblasti následne začal poklesávať a vytvárať panvu. Postupné hromadenie sedimentov nakoniec spôsobilo priblíženie zdrojovej oblasti a usádzanie piesčito-ílovitého zubereckého súvrstvia. V poslednej etape prevládal prínos piesčitých sedimentov bielopotockého súvrstvia natoľko veľký, že sa panva zaplnila. V priebehu oligocénu bola panva rozdrobená výzdvihom jadrových pohorí[3] (hlavne Tatier, ktoré vystúpili prakticky v jej strede). Došlo hlavne k zlomovej tektonike, takže na väčšine územia sú horniny uložené stále v pôvodnej pozícii. K zvrásneniu došlo iba na niekoľkých málo miestach, hlavne na styku s bradlovým a flyšovým pásmom.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001. Geológia Slovenska. Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
  2. Plašienka, D., Grecula, P., Putiš, M., Kováč, M. a Hovorka, D., 1997, Evolution and structure of the Western Carpathians: an overview. in Grecula, P., Hovorka, D., Putiš, M. (Eds.) Geological evolution of the Western Carpathians. Mineralia Slovaca - Monograph, Košice, s. 1 – 24
  3. a b c Veľký, J. a koletív, 1977; Encyklopédia Slovenska I. zväzok A - D. Veda, Bratislava, s. 310-311
  4. a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984. Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.