Centrálnokarpatský paleogén

Centrálnokarpatský paleogén (iné názvy: centrálnokarpatská paleogénna panva, vnútrokarpatský paleogén alebo podtatranská skupina, v Poľsku označované ako podhalský paleogén) sú súvrstvia paleogénnych (paleocén až oligocén, miestami i spodný miocén) hornín morského vývoja nasadajúce na staršie tektonické jednotky Západných Karpát. Centrálnokarpatský paleogén na severe hraničí s bradlovým a flyšovým pásmom, z ostatných strán ho obklopuje tatrikum a veporikum. Tvorí najmä Liptovskú, Žilinskú, Rajeckú, Turčiansku, Oravskú, Hornonitriansku a Hornádsku kotlinu, tiež Horehronské podolie a niektoré menšie pohoria ako Levočské vrchy, Spišská Magura, Šarišská vrchovina, Bachureň, Skorušinské vrchy a Súľovské vrchy. V Poľsku buduje oblasť Podhalia.

Sedimenty centrálnokarpatského paleogénu tvoria od spodu mladoeocénne karbonátové zlepence, numulitové vápence a nad nimi hrubé eocénno-oligocénne flyšové turbidity. Najväčšiu hrúbku akumulovaných sedimentov, až okolo 2 000 - 4 000 m, dosahuje v pásme od Žiliny cez Oravu, Podhalie, Levočské vrchy až po Šarišskú vrchovinu. Centrálnokarpatská paleogénna panva je považovaná za predoblúkovú panvu.

Hrúbka uloženín centrálnokarpatského paleogénu sa smerom na juh postupne zmenšuje a tvorí postupný prechod do budínskeho paleogénu, ktorý zasahuje do Západných Karpát z juhu.

Členenie

Z litostratigrafického hľadiska sa vyčleňujú tieto základné súvrstvia:

• borovské súvrstvie, predtým tiež súľovské súvrstvie, s bazálnymi zlepencami, brekciami a pieskovcami, obsahuje numulitové vápence
• hutianske súvrstvie, tiež zakopianske súvrstvie, obsahuje najmä ílovce, často čierne - anoxické.
• zuberecké súvrstvie, tiež chocholovské súvrstvie, obsahuje horniny flyšovej povahy - striedanie ílovcov a pieskovcov.
• bielopotocké súvrstvie obsahuje najmä pieskovce, postupne prechádza do molasy.
• pucovské zlepence, tiež pucovské vrstvy, jednotka nižšieho rádu, tvorená intraformačnými telesami zlepencov v rôznych častiach všetkých súvrství. Vyskytujú sa hlavne na Považí. Niekedy sú priraďované k pribradlovému paleogénu.

Vývoj

Transgresia sedimentov Centrálnokarpatského paleogénu, konkrétne borovského súvrstvia (sivožlté pieskovce a zlepence), na triasové Wettersteinské vápence silicika.

Vznik tejto sedimentačnej panvy, bol spojený so subdukciou podložia flyšového pásma (Valaiský oceán). Transgresia do tejto oblasti prenikla z flyšového pásma (severozápadu) v lutéte. Sedimenty najstaršieho borovského súvrstvia vznikali v novo zaplavovanej plytkej, epikontinentálnej oblasti. Samotnú bázu súvrstvia tvoria zlepence, tvorené pôvodnými podložnými horninami, na ne sa usadzovali numulitové vápence. V lutéte až priabone sa začal priestor zo severu zapĺňať distálnym flyšom hutianskeho súvrstvia, v ktorom prevládali hlbokovodné anoxické ílovce. Podľa niektorých názorov bolo náhle prehĺbenie spôsobené javom označovaným ako subkrustálna erózia, kedy subdukovaný blok odhobľoval veľký objem hornín z bloku, pod ktorý sa nasúval. Centrálnokarpatský blok v oblasti následne začal poklesávať a vytvárať panvu. Postupné hromadenie sedimentov nakoniec spôsobilo priblíženie zdrojovej oblasti a usádzanie piesčito-ílovitého zubereckého súvrstvia. V poslednej etape prevládal prínos piesčitých sedimentov bielopotockého súvrstvia natoľko veľký, že sa panva zaplnila. V priebehu oligocénu bola panva rozdrobená výzdvihom jadrových pohorí (hlavne Tatier, ktoré vystúpili prakticky v jej strede). Došlo hlavne k zlomovej tektonike, takže na väčšine územia sú horniny uložené stále v pôvodnej pozícii. K zvrásneniu došlo iba na niekoľkých málo miestach, hlavne na styku s bradlovým a flyšovým pásmom.