Poistenie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Poistenie je efektívna forma tvorby a prerozdelenia peňažných fondov, ktorú vykonáva poisťovňa na základe tzv. poistných vzťahov. Poistenie je prostriedok, ktorým sa straty niekoľkých poistených rozložia na všetkých poistených. Poisťovňa a poistník uzatvárajú poistnú zmluvu, pričom poisťovňa preberá riziko a poistník platí poistné.

Vznik a vývoj poistenia vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudia sa poisťujú už približne 4000 rokov. Prvé záznamy o poistení sú zachované približne z roku 2500 pred Kr. zo starovekého Egypta, kde sa poisťovali stavitelia pyramíd a kamenári s cieľom pokryť náklady na pohreb v prípade smrti. V okolí roku 2000 pred Kr. sa v Babylone poisťovali majitelia karaván. Poistenie fungovalo len v rámci tejto komunity – išlo o vzájomné krytie škôd. Na Ázijskom kontinente sa ako prví začali poisťovať starí Indovia, kde si takto chcela kasta obchodníkov poistiť úvery. Napriek tomu, že Čína bola veľmi rozvinutá krajina a tamojší úradníci viedli záznamy o rôznych sférach ľudského života, poistné záznamy sa nezachovali, preto nevieme, ako sa táto oblasť v Číne rozvíjala. V prímorských krajinách pri Stredomorí, ako bola Fenícia alebo Grécko, sa v 10. storočí pred Kr. vyskytovali najmä námorné pôžičky, v ktorých poistenie fungovalo ako odmena za prepravu – ak loď do cieľa nedošla, obchodník nemusel poplatok za poistenie zaplatiť. V Aténach sa správy o poisťovaní začínajú približne v roku 400 pred Kr.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

S rozvojom obchodu v 11.12. storočí najmä v Dánsku, Porýnsku a Slezvicku začali vznikať bratstvá (gildy), ktoré združovali kupcov, a cechy, ktoré združovali obchodníkov. V rámci nich sa navzájom kryli škody. V 14. storočí bola v Pise podpísaná prvá poistná zmluva, ktorá mala písomný charakter. V tom istom storočí sa v Taliansku a Anglicku začalo rozvíjať zaistenie. V 15. storočí v Holandsku vzniklo dôchodkové poistenie, do Anglicka sa dostalo o jedno storočie neskôr. V 17. storočí taliansky bankár Lorenzo de Tonti zaviedol poistenie závislé od priemernej dĺžky života. V rámci toho zaviedol pojem pravdepodobná dĺžka ľudského života, tiež označobané tontiny.

Všetky poistenia ponúkané do tohto obdobia boli dobrovoľné a týkali sa len niektorých pracovných odvetví.

Vznik a vývoj poistenia na Slovensku do roku 1989[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie Rakúsko - Uhorska[upraviť | upraviť zdroj]

V 14. storočí vznikajú postupne aj na našom území bratstvá, cechy a gildy. Mali svoju vlastnú pokladnicu a členstvo v nich bolo na báze dobrovoľnosti. Vykonávali najmä charitatívnu činnosť a odškodňovali najmä škody spôsobené požiarom a prírodnými živlami. V 16. storočí vznikol tzv. Ríšsky policajný poriadok, ktorý sa zaoberal sociálnou pomocou. Pre získanie odškodnenia bole dôležité trvalé bydlisko.

Obdobie vlády Márie Terézie a Jozefa II.[upraviť | upraviť zdroj]

Mária Terézia zaviedla tzv. Penzijné normály – bol to vlastne dôchodok, ktorý sa týkal štátnych zamestnancov. Vydala tiež Dekrét o mimoriadnych penziách a odmenách pre obľúbených radcov, dvorné dámy a úradníkov a ich rodinných príslušníkov. Financovala to zo svojho súkromného fondu. Tento dekrét neskôr jej syn, Jozef II., zmenil – mimoriadne penzie a odmeny boli vyplácané pri správnom vykonávaní povinností a za vernosť. Tieto financie vyplácala Dvorská komora. Jozef II. postupne zrušil mnohé cirkevné inštitúcie a z ich zhabaných majetkov vytvoril fondy, z ktorých boli vyplácané penzie učiteľom a duchovným. Neskôr rozšíril tento zoznam pomocou Dekrétu o dôchodkovom zabezpečení vojakov aj o vyslúžilých vojakov, invalidných vojakov a sirotách po vojakoch. Dekrét podobne zabezpečoval aj cirkevných predtaviteľov a učiteľov. Tí, a tiež ich rodinný príslušníci, mali nárok na starobný dôchodok a invalidný dôchodok.

Baníci a priemyselní robotníci[upraviť | upraviť zdroj]

Od 16. storočia existovala v banských mestách tzv. bratská pokladnica, kam baníci prispievali určitou čiastkou zo svojho platu. Renta im bola vyplácaná v prípade choroby, úrazu, invalidity a v prípade smrti bola vyplácaná ich rodinným príslušníkom. Príspevok do pokladnice však bol dobrovoľný. To sa zmenilo v 19. storočí, kedy Banský zákon nariaďoval zriadiť takúto pokladnicu v každom banskom podniku a členstvo bolo povinné.

V 19. storočí sa po vzoru banských pokladníc začalo rozvíjať svojpomocné sociálne poistenie pre priemyselných robotníkov pre prípad choroby, úrazu, invalidity. Po desiatich rokoch existencie sa tiež stalo povinné. Od roku 1907 sa povinné úrazové poistenie rozšírilo aj na poľnohospodársku oblasť.

Obdobie od roku 1918 do začiatku 2. svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1918 bol prijatý Nostrifikačný zákon, ktorý prikazoval premiestniť vedenie podniku, ktorý chcel na našom území pôsobiť, na územie ČSR. Hoci už v roku 1914 pôsobilo na Slovensku 85 poisťovní, tak až v roku 1919 vznikla 1. Slovenská poisťovňa. Tá bola o tri roky premenovaná na Slovenskú poisťovňu. Ďalší prijatý zákon, Slovenský poistný regulatív z roku 1922, sa zameral na preberanie zákonov z Rakúsko-Uhorska.

V tomto období sa začalo deliť sociálne poistenie na dve hľadiská:

Obdobie hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch[upraviť | upraviť zdroj]

V dôsledku hospodárskej krízy, a tým súviacim poklesom miezd, sa znížil počet prispevateľov do sociálneho systému. Následne vznikali obrovské schodky v hospodárstve. Východisko pre túto situáciu bola Novela zákona o sociálnom poistení z roku 1934, v rámci ktorej sa napríklad zmenil vek odchodu do dôchodku (zo 65 rokov na 60 rokov) a znížili sa dávky v prvých dňoch liečenia. V tom istom roku vyšiel aj zákon o štátnom dozore nad poisťovňami a zákon o poistnej zmluve, kde sa zjednotili právne úpravy ČSR kvôli zahraničným poisťovniam.

Obdobie Slovenského štátu[upraviť | upraviť zdroj]

Počas Slovenského štátu, teda od roku 1939 boli všetky české poisťovne prevedené pod nútenú správu a zlúčené do jednej poisťovne TATRA. Toto obdobie malo pre slovenský poistný trh veľký prínos – začala sa rozvíjať poistná veda, vznikali prvé učebnice poistnej matematiky. Vplyvom 2. svetovej vojny sa rozvíjalo aj zaistenie, čo je vlastne poistenie poistenia.

Obdobie rokov 1945 až 1989[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1947 bol schválený Dekrét o znárodnení súkromného poisťovníctva, dôsledkom čoho bolo zriadených päť poisťovní národných podnikov. Zákon o národnom poistení z roku 1948 prijal na základe britského modelu trojpilierové financovanie dôchodkového poistenia (trojpilierové sa v tomto prípade chápe ako poistenci, štát a zamestnávatelia). Postupne sa začína znárodňovanie aj týchto piatich poisťovní. A tak o rok neskôr, v roku 1949, vzniká monopolistická Česko-Slovenská poisťovňa. Fondy zo znárodnených poisťovní sa využili na financovanie národnej poisťovne. Tieto fondy boli najskôr garantované štátom, ale časom sa stali súčasťou štátneho rozpočtu. Poistné sa stalo súčasťou dane zo mzdy. Celá sociálna sféra bola pod absolútnou kontrolou vlády. Na poistnom trhu tak približne na 40 rokov zanikla konkurencia.

V roku 1956 vyšiel Zákon o sociálnom zabezpečení, ktorý rozdelil pracujúcich obyvateľov do troch skupín:

  • do 1. kategórie boli zaradené zamestnania pod zemou, vo vzduchu a v extrémnych podmienkach;
  • do 2. kategórie boli zaradené fyzicky náročné práce, práce v sťažených podmienkach, chemické profesie a žeriavnici;
  • do 3. kategórie boli zaradené všetky ostetné zamestnania.

Ľudí, patriacich do 1. a 2. kategórie, bolo približne 10%. Tieto dve skupiny boli finančne zvýhodnené – okrem vyššieho platu bol aj ich dôchodok dvakrát vyšší ako dôchod ľudí z tretej kategórie. Priemerný dôchodok v tomto období bolo 46% z priemernej mzdy.

V roku 1968 sa monopolistická česko-slovenská poisťovňa rozdelila na Slovenskú štátnu poisťovňu a Českú štátnu poisťovňu. Rozdelenie fungovalo na základe trvalého bydliska.

Po roku 1989[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1989 nastáva demonopolizácia poistného trhu, zanikol monopol, obnovila sa konkurencia na poistnom trhu. Nastal výrazný rozvoj poistných vied.

Základné členenie poistenia[upraviť | upraviť zdroj]

Poistenie sa delí na povinné a dobrovoľné poistenie. Medzi povinné poistenie patrí:

Všetky poisťovne na slovenskom poistnom trhu zastupuje Slovenská asociácia poisťovní (SLASPO). Ako kontrolný orgán vystupuje Národná banka Slovenska (NBS).

Zdravotné poistenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zdravotné poistenie

Legislatívne ho ošetruje Zákon o zdravotnom poistení. Zdravotné poistenie sprostredkúvajú zdravotné poisťovne, ktoré kontroluje kontrolný úrad, a to Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Zdravotné poisťovne, vykonávajúce svoju činnosť na území Slovenskej republiky, sú:

Sociálne poistenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sociálne poistenie

Legislatívne ho ošetruje Zákon o sociálnom poistení. Inštitúcia, ktorá vykonáva a sprostredkúva sociálne poistenie, je Sociálna poisťovňa.

Dôchodkové poistenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dôchodkové poistenie

Legislatívne ho ošetrujú dva zákony, a to Zákon o starobnom dôchodkovom sporení a Zákon o doplnkovom dôchodkovom sporení. Dôchodké poistenie vykonávajú Dôchodkové správcovské spoločnosti (tzv. DSS – II. pilier) a Doplnkové dôchodkové spoločnosti (sú to zahraničné penzijné fondy, DDS, III. pilier). Medzi Dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS), ktoré majú oprávnenie vykonávať svoju činnosť na území Slovenskej republiky, patria:

Všetky tieto spoločnosti sú členmi Asociácie dôchodkových správcovských spoločnosti, ktorá ich zastupuje vo vzťahu k štátu a zahraničným organizáciam.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.