Polarografia

Polarografia je elektrochemická analytická metóda, ktorá slúži na určovanie prítomnosti (kvality) a koncentrácie (kvantity) redukovateľných alebo oxidovateľných neznámych látok v roztoku. Princíp spočíva vo vyhodnocovaní závislosti elektrického prúdu na napätí na dvojici elektród ponorených do roztoku, v ktorom prebieha elektrolýza. Závislosti majú tvar vĺn, ktorých poloha charakterizuje jednotlivé druhy látok. Z veľkosti nárastu prúdu je možné stanoviť koncentráciu látky.
Za jej objav dostal Čech Jaroslav Heyrovský v roku 1959 Nobelovu cenu za chémiu.

Ako pracovná elektróda slúži ortuťová kvapkajúca elektróda. Na povrchu kvapky ortuti sa vytvorí elektrická dvojvrstva. Pri zvyšovaní potenciálu medzi anódou a katódou dôjde k vylúčeniu príslušných iónov na katóde a tým k nárastu prúdu. Prúd je obmedzený množstvom iónov v roztoku. Hneď ako sa množstvo vylučujúcich sa iónov rovná počtu prichádzajúcich iónov z roztoku, prúd prestane rásť. Hodnota stredu nárastu polarizačnej krivky je pre danú látku charakteristická. Do roztoku sa pridáva základný (indiferentný) elektrolyt, napríklad kyselina, aby sa zvýšila jeho vodivosť. Ďalej sa pridáva povrchovo aktívna látka – typicky želatína, ktorej úlohou je zabrániť vzniku maxima na začiatku polarografickej vlny. Dôležité je aj prebublávanie vzorky v polarografickej nádobke inertným plynom kvôli odstráneniu kyslíka, ktorý vytvára na polarograme pretiahnuté vlny a znehodnocuje záznam.

Prístroj založený na polarografickej metóde sa nazýva polarograf. Jeho tri základné časti tvoria zdroj, zapisovač a ovládač ortuťovej kvapkajúcej elektródy.