Politický systém Holandska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Holandsko je konštitučná monarchia a parlamentná demokracia. Má dvojkomorový parlament volený v demokratických voľbách. Podľa ústavy je hlavou štátu kráľovná, ktorá hrá vedúcu rolu pri zostavovaní vlády a má kompetencie aj v tvorbe legislatívy.

Volebný systém[upraviť | upraviť zdroj]

Holandsko je parlamentnou demokraciou od roku 1848. Pred rokom 1917 tam používali väčšinový first-past-the-post system, s jednomandátovými obvodmi. Platil cenzus, že voliť smeli len majetok vlastniaci muži. V roku 1917 sa systém zmenil na pomerný ako ho poznáme dnes, s volebným právom pre všetkých dospelých mužov. Od roku 1919 mohli voliť aj ženy.

V Holandsku je zavedený silne proporcionálny volebný systém, poslancovi stačí aby získal 0,67 % zo všetkých hlasov a dostáva sa do parlamentu. Tento počet korešponduje s počtom hlasov na jedno kreslo v 150 člennom zastupiteľskom zbore. Majú jediný volebný obvod. Do parlamentu sa tak dostane veľké množstvo, aj malých parlamentných strán s rôznorodými záujmami. Mediátora medzi stranami vykonáva informátor menovaný kráľovnou. Je to nezávislý orgán, ktorý nezávisle od seba vypočuje vodcov politických strán a následne navrhne vládu, ktorá má k sebe najbližšie. Tento návrh je verejný, kráľovná si ho preto musí vedieť obhájiť pred verejnosťou, t. j. nepôjde proti spoločnosti…

Vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Vláda sa skladá s kráľovnej a ministrov, kráľovnine právomoci sa obmedzujú na formáciu vlády. Ministri sú združení v ministerskej rade. Minister môže byť aj bez kresla. Rozhodnutia sa robia na princípe tzv. kolegiálneho vládnutia. Ministri, vrátane premiéra, sú si rovní a rozhodnutia sa robia na základe kompromisov za zatvorenými dverami. Keď sa raz dohodnú, musia všetci ministri verejne presadzovať spoločné stanovisko. Pokiaľ niektorý z nich nesúhlasí, musí rezignovať. Pri takomto dohodovaní sa nepoužíva hlasovanie, rozhodnutia prechádzajú jednohlasne. Vláda je kolektívne zodpovedná parlamentu. Ministri nemôžu byť zároveň aj poslancami. Ak stratia dôveru parlamentu musia odstúpiť. Lijphard nazval tento spôsob demokracie „konsociačná demokracia“, pretože aj napriek tomu, že je politická scéna značne atomizovaná, nedochádza k polarizácii.

Parlament[upraviť | upraviť zdroj]

Parlament (Generálne stavy) je dvojkomorový (bikamerálny). Obe komory zasadajú oddelene, spoločne zasadajú ako Generálne stavy len pri závažných otázkach (napr. zákonov týkajúcich sa monarchu). Horná komora sa oficiálne nazýva 1. komorou, dolná 2. komorou. Ústava ich vzájomné postavenie nedefinuje, ale nie sú rovnocenné. Silnejšie postavenie má 2. komora. Poslanci 2. komory sú volení v priamych, tajných, slobodných voľbách z kandidátiek pomerným hlasovaním v jedinom volebnom obvode raz za štyri roky v prvý septembrový týždeň. Pokiaľ sa konajú predčasné voľby, výsledná vláda vládne len do ukončenia pôvodného (pravidelného) štvorročného obdobia (systém podobný švédskemu). 1. komora sa skladá z poslancov volených reprezentantmi dvanástich parlamentov (stavov) jednotlivých provincií, taktiež pomerným hlasovaním. Táto komora je pozostatkom doby, keď bolo Holandsko federáciou regiónov. Sú v nej sústredení prevažne senior politici, nemá právomoc navrhovať zákony, ani žiadne kompetencie v rámci kontroly vlády a štátnej správy. V rámci legislatívneho procesu, po schválení 2. komorou je zákon predložený 1. komore, ktorá ho môže prijať alebo odmietnuť (nemôže ho však pripomienkovať) – v prípade odmietnutia je zákon z legislatívneho procesu automaticky vyradený.

Stranícky systém[upraviť | upraviť zdroj]

V parlamente je pôsobením volebného systému veľa strán, v dnešnej dobe 10.

Do roku 1966 bola holandská politika charakterizovaná „pilarizáciou“, t. j. spoločnosť bola rozdelená do segmentov (pilierov), ktoré žili oddelene od seba. Ich jediným pojítkom bola centrálna vláda. Každý z týchto pilierov mal svoje organizácie, najdôležitejšie z nich boli politické strany. V spoločnosti boli štyri piliere, zastupované piatimi stranami. Socialisti, konzervatívni liberáli, katolíci a dve protestantské strany. Žiadna z nich nezískala väčšinu ani prevahu preto museli vytvárať buď stredopravé, alebo stredoľavé koalície skladajúce sa zo štyroch strán, tri stále rovnaké, s vymieňajúcimi sa socialistami a konzervatívnymi liberálmi.

Medzi rokmi 1966 a 1994 sa k slovu dostali nové strany, populárne najmä medzi mladými. Boli to napríklad progresívny liberáli. Svoj vplyv rýchle strácali náboženské strany, preto sa rozhodli spojiť. Vytvorili spoločnú stranu v roku 1977, od tej doby do roku 1994 boli súčasťou každej vlády.

V osemdesiatych rokoch sa dostavila kríza štátu blahobytu, čo kresťanských demokratov stálo vo voľbách v roku 1994 polovicu hlasov. Silne ľavicové strany sa spojili do strany zelených, t. j. postmaterialistickej strany a mali dosť veľký úspech. Najväčší prírastok hlasov v týchto voľbách zaznamenali progresívni demokrati. Prvýkrát od zavedenia pomerného hlasovania vznikla vláda bez kresťanských demokratov. Vládu vytvorili socialisti s liberálmi (purple coalition) a pod ich vedením boli do roku 2002 legalizované svadby osôb rovnakého pohlavia, eutanázia.

V roku 2002 koalícia stratila väčšinu skrz List Pima Fortuyna, populistickú stranu s antiimigrantskými náladami. Vodcu strany Pima Fortuyna zastrelili týždeň pred voľbami a s trochou cynizmu sa dá povedať, že aj vďaka tejto skutočnosti získali šestinu kresiel. Koalíciu vytvorili kresťanskí demokrati, konzervatívni liberáli a List Pima Fortuyna. Vláda sa sa však po 87 dňoch rozpadla. V predčasných voľbách List prepadol, dostal len 5 percent hlasov. Vládu vytvorili kresťanskí demokrati s liberálmi.