Popálenina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dievča s popáleninami na tvári a krku.

Popálenina (lat. combustio) je poranenie, ktoré vzniká pôsobením tepla, elektrického prúdu a horúcich látok tuhého, tekutého aj plynného skupenstva na kožu a povrchové sliznice. Môžu spôsobiť poškodenie tkaniva v rozličnom rozsahu, v závislosti od druhu, intenzity a trvania pôsobenia škodliviny.

Popáleniny sa stávajú nečakane a majú potenciál spôsobiť smrť, dlhodobé zohyzdenie a dysfunkciu postihnutého miesta. Kritická časť pri rozhodovaní terapie nastáva pri posudzovaní hĺbky a rozsahu popáleného miesta. Popáleniny sú v súčasnosti klasifikované podľa rozsahu poškodenia tkaniva na popáleniny prvého až štvrtého stupňa. Popáleniny prvého stupňa (lat. combustio erythematosa) postihujú len pokožku (epidermis) a prejavujú sa povrchovými erytematóznymi a endematóznymi zmenami. Popáleniny druhého stupňa (lat. combustio bullosa) sa delia podľa hĺbky postihnutia podkožia na povrchové a hĺbkové druhostupňové popáleniny. Charakterizuje ich výrazný erytém, edém, rýchla tvorba väčších pľuzgierov vyplnených čírou tekutinou. Popáleniny tretieho stupňa (lat. combustio escharotica) deštruujú podkožie a často aj pod ním uložené tkanivá. Podľa príčiny sú postihnuté miesta buď bledé a tuhé, alebo hnedasté až čierne následkom koagulačnej nekrózy. Popálenina štvrtého stupňa (zuhoľnatenie) penetruje až do priľahlého svalu a kosti.

Popáleniny, hlavne vyšších stupňov, sú sprevádzané tzv. popáleninovým syndrómom. Počas prvých 48 hodín môže vzniknúť fáza akútneho šoku. U dospelých s popáleninami presahujúcimi 20% povrchu tela a 10% u detí sa vyvíja ešte nebezpečnejší sekundárny popáleninový šok z úbytku tekutín, hlavne počas prvých 2 dní po úraze.

Po vystavení kože extrémnemu teplu začínajú patofyziologické zmeny ako intravaskulárna koagulácia a následná nekróza tkaniva spôsobená ichémiou, infiltrácia tkanív makrofágmi a polymorfonukeárnymi leukocytmi s následnou lipoperoxidáciou bunkových membrán, a pôsobenie rôznych chemických mediátorov zodpovedných za zápal. Navyše dochádza k úniku extracelulárej a intravaskulárnej tekutiny, čo má za následok vznik edémov a hypovolémie. Na histologických rezoch sa dajú oddiferencovať tri charakteristické zóny - zóna koagulácie, zóna stázy a zóna hyperémie. Najväčší význam sa pripisuje záchrane zóny stázy rozličnými terapeutickými postupmi.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]