Portál:Fínsko/Odporúčané články
Obsah[upraviť zdroj]
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12
1[upraviť zdroj]
Zimná vojna (fínsky Talvisota) je súčasťou druhej svetovej vojny. Prepukla 30. novembra 1939, keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko, za čo bol vylúčený zo Spoločnosti národov. Vojna skončila prímerím 13. marca 1940. Fínsko bolo prinútené odstúpiť rozsiahle územia (Rybársky polostrov, Ladožskú Karéliu a Karelskú šiju). Nepresvedčivý výkon Červenej armády v tejto vojne viedol k prudkému prepadu jej prestíže a presvedčil Hitlera, že ZSSR ľahko porazí. Na druhej strane Červená armáda tak dostala šancu vykonať určitú reorganizáciu a nápravu niektorých chýb. Navyše na poste komisára pre obranu nahradil Klimenta Vorošilova Semion Timošenko, čo Červenej armáde veľmi prospelo.
Medzi Fínskom a Sovietskym zväzom existoval pakt o neútočení uzatvorený v roku 1932 a neskôr predĺžený, hoci vzťahy medzi oboma krajinami boli na bode mrazu. ZSSR prijal na svojom území veľkú časť komunistov, ktorí utiekli z Fínska po porážke ich povstania, verejne označoval Fínsko ako „budúcu zväzovú republiku“ a viedol štvavú kampaň proti tejto krajine a jej predstaviteľom. Fínsko bolo zasa pobúrené spôsobom, akým ZSSR „naplnil“ prísľub autonómie pre Východnú Karéliu, ktorý zložil v roku 1920 pri uzatváraní mierovej zmluvy z Tartu a prijalo na svojom území utečencov z tejto oblasti.
2[upraviť zdroj]
Helsinki (po fínsky Helsinki, po švédsky Helsingfors, rus. Хе́льсинки, skôr Гельсингфо́рс/Geľsingfors) sú hlavné a najväčšie mesto Fínska. Sú zároveň aj jeho najväčším prístavom. Boli založené roku 1550. Ich centrum leží na malom polostrove na brehu Fínskeho zálivu, ale patrí k nim ešte pomerne veľké územie smerom na východ. Zaberajú celkovú plochu 686 km2 a majú asi 560 000 obyvateľov. V ich blízkosti sa nachádzajú tri ďalšie mestá, Espoo, Vantaa a Kauniainen, s ktorými tvoria husto prepojené súmestie s celkovým počtom obyvateľov viac ako 1 200 000 obyvateľov.
V 16. storočí patrilo Fínsko do Švédskeho kráľovstva. Kráľ Gustav Vasa ho založil, aby konkurovalo mestu Tallin, ktoré leží na opačnej strane Fínskeho zálivu. Za dátum ich založenia sa pokladá 12. jún 1550, kedy kráľ prikázal mešťanom z okolitých miest, aby sa do nového mesta presťahovali. Pôvodne Helsinki ležali o niekoľko kilometrov severovýchodnejšie pri ústi rieky Vantaa. Miesto ale nebolo vhodne zvolené, okolie bolo plné barín a nebola ani možnosť vybudovať veľký prístav. Preto bolo roku 1640 rozhodnuté, že sa mesto presunie na jeho terajšie miesto.
3[upraviť zdroj]
Baltický štít (alebo Fennoskandia) je starý prekambrický štít nachádzajúci sa na Škandinávskom polostrove. Ponára sa pod sedimenty východoeurópskej platformy, spoločne s ktorou tvorí takzvanú fenosarmatskú platformu. Zaberá časti Nórska, Švédska, Fínska, Ruskej federácie a podložia Baltského mora. Tvoria ho hlavne obnažené kryštalinické horniny prekambrického veku. Hlavne archaické a proterozoické ruly a zelenokameňové pásma, ktoré prekonali viacero štádií deformácií a metamorfizmu. Tvoria ho najstaršie horniny na Európskom kontinente. Hrúbka kontinentálnej kôry na ňom dosahuje do 50 km. Počas pleistocénu bol štít pokrytý kontinentálnym ľadovcom, ktorý ho na mnohých miestach výrazne zerodoval a zanechal po sebe mnoho ľadovcových sedimentov. Štít sa doteraz nachádza v štádiu postglaciálneho výzvihu, ktorý je následkom odľahčenia spôsobeného ústupom kontinentálneho ľadovca.
Z paleogeografického hľadiska tvorí baltský štít spolu s východoeurópskou platformou, ukrajinským štítom a ďalšími oblasťami samostatnú Baltickú platňu tzv. Baltika.
4[upraviť zdroj]
Bitka o Suomussalmi prebiehala okolo Suomussalmi a na Raatskej ceste od 30. novembra 1939 do 8. januára 1940 a predstavuje najväčšie fínske víťazstvo v Zimnej vojne a jednu z najdrvivejších porážok v histórii Červenej armády. Zoskupenie plukovníka Siilasvua zložené z torza 9. pešej divízie a bojovej skupiny Susi (ktoré dohromady nemali ani silu jednej kompletnej divízie) v tejto bitke celkom zničilo 47. armádny zbor I. F. Dašitseva tvorený dvomi posilnenými divíziami, tankovou brigádou a plukom tzv. Fínskej oslobodeneckej armády (FOA).
Oblasť okolo Suomussalmi sa nachádza v severnom Fínsku a je celkom nevhodná pre vedenie modernej mobilnej vojny. Ide o mierne zvlnenú krajinu nepriestupných pralesov, močiarov, jazierok a jazier. Niekoľko metrov až desiatky metrov vysoké pahroky ju pretínajú od severu na juh (teda kolmo k predpokladaným smerom postupu sovietskych jednotiek). Stav komunikácii medzi sovietsko-fínskymi hranicami a Suomussalmi bol extrémne zlý. Fakticky existovali iba dve relevantné - dvojpruhová štrkom vysypaná lesná cesta Suomussalmi-Raat a ešte horšie zjazdná komunikácia Suomussalmi-Juntusranta. Komunikačná sieť medzi Suomussalmi a fínskym vnútrozemím bola naproti tomu podstatne hustejšia a navyše bola značne posilnená celkom novou (a Rusom neznámou) železničnou traťou, ktorá siahala až do Hyrynsalmi, malého mestečka ležiaceho 25 míľ juhozápadne od Suomussalmi.
5[upraviť zdroj]
Tampere (po švédsky Tammerfors) je tretím najväčším fínskym mestom a najväčším vnútrozemským mestom v severnej Európe. Bolo založené roku 1779. Tampere leží v Južnom Finsku a jeho centrum je medzi jazerami Näsi a Pyhä. Patrí k nemu ale aj pomerne rozsiahla oblasť v okolí týchto jazier. Zaberá plochu 522,7 km² a má približne 200 tisíc obyvateľov.
Mesto Tampere leží v južnom Fínsku, asi 180 km na severozápad od Helsínk. Okolitá krajina je iba mierne zvlnená, prevýšenie nie je v blízkom okolí väčšie ako 50 metrov. Ako na väčšine územia južného Fínska, mesto je obklopené lesmi, jazerami a močiarmi.
Stred mesta sa nachádza medzi dvoma jazerami, Näsi (95 m n. m.) na severe a Pyhä (77 m n. m.) na juhu. Jazerá, medzi ktorými je 18 metrový rozdiel v nadmorských výškach spája uprostred mesta krátka, asi dvojkilometrová, rieka. Pretože pôvodne to boli skôr veľké pereje, ako rieka, má meno Tammerkoski (koski znamená po fínsky „pereje“). Dnes je rieka regulovaná s dvoma splavmi a čiastočne tečie aj niekoľko metrov nad okolitým terénom.
6[upraviť zdroj]
Ålandy (vyslovuj [Olandy], niekedy aj „Alandy“, po švédsky Åland alebo Landskapet Åland, po fínsky Ahvenanmaa) sú autonómna, demilitarizovaná a po švédsky hovoriaca provincia Fínska, súostrovie v Baltskom mori na juhozápad od Fínska. Hlavným mestom je Mariehamn. Ålandy sa skladajú z viac ako 6 500 ostrovov a útesov, ktoré predstavujú 1 527 km² pevniny. Najväčší ostrov sa volá Åland. Zaberá 70 % plochy súostrovia a žije na ňom viac ako 90 % z jeho viac ako 26 000 obyvateľov. Obývaných ostrovov je 65. Z hlavného ostrova je dvakrát bližšie k Švédsku ako k fínskemu pobrežiu.
Krajina, ktorej podklad tvorí granit, je vcelku plochá, najvyšší bod Orredals Klint na severe hlavného ostrova má výšku 129 m nad morom. Podnebie je v porovnaní s vnútrozemskými oblasťami Fínska veľmi mierne, čo prispieva k rozvoju miestneho poľnohospodárstva. Priemerná ročná teplota je 5,8 °C (vo februári -3,4 °C, v júli 16,0 °C), ročný úhrn zrážok je 631 mm.
7[upraviť zdroj]
Mannerheimova línia je názov pre systém opevnení, ktorý v 20. a 30. rokoch vybudovalo Fínsko naprieč Karelskou šijou, aby prehradilo najľahšiu prístupovú cestu v prípade útoku ZSSR. Meno dostala po maršalovi Mannerheimovi, ktorý najskôr stavbu línie navrhol a neskôr ako predseda Rady obrany riadil jej budovanie. Napriek povestiam a propagandistickým tvrdeniam Červenej armády sa jednalo prevažne o ľahké opevnenia, rozosiate príliš riedko, než aby ich bolo možné považovať za skutočne silno opevnenú líniu. Ťažké opevnenia sa v nej prakticky nevyskytovali, pretože podmáčaný terén neumožňoval ich stavbu. Hoci práve terén, v mnohých jej častiach neprehľadný a zle priechodný, jej dodával väčšiu obrannú hodnotu.
Línia pozostávala z izolovaných predsunutých a zdržiavacích postov (zvyčajne sa jednalo len o spevnené poľné opevnenia a drevené zruby), hlavnej línie a rezervnej línie. Bunkre a pevnôstky boli veľmi dobre maskované a vstavané do terénu, niekedy ale bolo možné odhadnúť polohu podľa štandardnej schémy doplnkových opevnení (napr. protipechotné zátarasy). Pevnostiam chýbali špeciálne typy pevnostných zbraní (dôsledok škrtov v rozpočte armády), čo znižovalo ich efektivitu.
8[upraviť zdroj]
Finlandia-talo (doslova Hala Finlandia) je kongresové a koncertné centrum v Helsinkách od fínskeho architekta Alvara Aalta.
Pôvodne bola Hala Finlandia navrhnutá ako súčasť rozsiahleho architektonického a urbanistického komplexu, nového centra Helsiniek, ktorý sa nerealizoval. Projekt rátal so zastavaním veľkej časti zálivu Toolo s veľkým vejárovitým námestím. Prvý návrh bol vypracovaný v roku 1962. V rokoch 1964 - 1971 bol dopracovaný. Sála bola postavená v rokoch 1967 - 1971. Projekt na kongresové centrum začal v roku 1970, zrealizovaný bol 1973 - 1975.
Finlandia-talo je koncipovaná do mnohostrannej kubickej formy. Výraz je expresívny, monumentálny a strohý. Objem stavby pozostáva zo šikmo zrezanej veže, ktorá vyrastá z mohutnej horizontálnej podnože. Základom mohutne pôsobiacej stavby je železobetónový skelet.Exteriérový obklad je vytvorený z bieleho mramoru.
Vnútorné priestory sú riešené veľmi veľkoryso, s veľkými rozptylovými plochami.Tvar hlavnej sály vychádza z rozvoľnených foriem a akustických požiadaviek.
9[upraviť zdroj]
Dejiny Fínska sú dejinami Fínov alebo fínskeho štátu, ktoré boli veľmi ovplyvnené vzťahmi so susediacimi krajinami. Pôvod Fínov je nejasný a kontroverzný. Posledné genetické výskumy ukazujú, že ich predkovia zrejme pochádzali zo strednej Európy. Tak či onak, Fínsko bolo osídlené zhruba 8500 rokov pred Kr. Z tohto obdobia sa totiž našli prvé archeologické nálezy. V stredoveku bolo súčasťou Švédska. Od 18. storočia bolo trikrát prevzaté Ruskom a v 20. storočí muselo Fínsko čeliť komplikovanému postaveniu v medzinárodnej politike pre tesné susedstvo so Sovietskym zväzom.
Fínčina a lapončina sú ugrofínske jazyky. Nepatria medzi indoeurópske jazyky, ale medzi uralské. Fínčine najpríbuznejší ešte bežne používaný jazyk je estónčina. Spolu patria do podskupiny baltsko-fínskych jazykov. Ostatné ugrofínske jazyky sú im oveľa vzdialenejšie.
Pôvod Fínov a ich jazyka je stále dosť sporný. Obyčajne sa za ich pravlasť považuje západná alebo stredná Sibír. Niekedy sa za ich pravlasť ale považuje veľká oblasť medzi riekou Volgou a Škandináviou.
10[upraviť zdroj]
Vlajka Fínska nazývaná tiež Siniristilippu (Vlajka s modrým krížom) je založená na dizajne škandinávskeho kríža a má podobu bieleho obdĺžnikového listu s modrým krížom. Vzhľadovo vychádza z dánskej vlajky a zavedená bola 29. mája 1918.
Podľa slov básnika Zakariasa Topelia biela farba symbolizuje fínsku zimu a nekonečné zasnežené pláne, modrý kríž pripomína spolupatričnosť krajiny s ostatnými severskými štátmi, ktoré tiež majú kríže na svojich vlajkách, a jeho farba je farbou tisícich jazier, riek a oblohy Fínska.
Štátna vlajka má naviac v strede kríža umiestnený štátny znak. Námorná vlajka má vzhľad odvodený od štátnej vlajky, obdĺžnikový list je však zakončený tromi plameňmi. Námorná vlajka má pomer strán 11:19 a štátna 11:18.
11[upraviť zdroj]
Suomenlinna (predtým Viapori, po švédsky Sveaborg) je námorná obranná pevnosť, rozkladajúca sa na ôsmich dodnes obývaných ostrovoch pred vjazdom do fínskeho hlavného mesta Helsinki. Má súčasne aj štatút predmestia Helsiniek. Päť ostrovov Kustaanmiekka, Pikku Mustasaari, Iso Mustasaari, Länsi-Mustasaari a Susisaari je spojených niekoľkými mostami, ďalšie tri sú Särkkä, Lonna a Pormestarinluodot. Plocha všetkých ostrovov je 0,8 km², žije tu približne 850 obyvateľov.
Dnešný názov Suomenlinna (po slovensky Fínsky hrad) dostala pevnosť až po získaní nezávislosti roku 1918, dovtedy sa používal švédsky názov Sveaborg (po slovensky Švédsky hrad).
Myšlienka vybudovať pevnosť vznikla roku 1721 po podpise Nystadskej zmluvy. Pevnosť začali budovať roku 1748 (Fínsko bolo v tom čase ešte súčasťou švédskeho kráľovstva), keď Peter Veľký založil Petrohrad a pevnosť Kronštadt a začal si tým nárokovať vplyv v Baltickom mori. Vďaka svojmu významu sa často nazývala Gibraltárom severu.
12[upraviť zdroj]
Kalevala je fínsky národný epos, ktorý zostavil Elias Lönnrot na základe ľudovej tvorby. Dielo obsahuje 22 795 veršov je rozdelené do päťdesiatich "run" čiže spevov. Epos zhŕňa v sérii príbehov troch bohatierov, Lemminkäinena, Väinämöinena a Illmarinena, potomkov mýtického Kaleva, celú fínsku mytológiu.
Kalevala je základným dielom fínskej literatúry, no zároveň sa svojimi nevšednými básnickými kvalitami radí k najcennejším skvostom svetovej literatúry. Lönnrot svojou neúnavnou prácou zachránil pred zabudnutím plody starej fínskej poézie, uchovávanej v ústnom podaní. Ľúbostné, magické, svadobné, pohrebné piesne a príslovia upravil do kompozične usporiadaného celku. Od roku 1828 podnikol Lönnrot niekoľko ciest, hlavne do oblasti Karélie. Pri týchto cestách zbieral ľudovú poéziu.
Epos vznikal po častiach. V roku 1833 vyšla takzvaná Pra-Kalevala (Alku – Kalevala), ktorá vychádzala z povestí o bohatieroch Lemminkäinenovi a Väinämöinenovi a z vienokarelských svadobných piesní.