Považský Inovec

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Považský Inovec
Pohorie
Bezovec, Povazsky Inovec, Hradocka dolina.jpg
Pohľad na Hrádockú dolinu v oblasti Bezovca
Štát Slovensko Slovensko
Región Trenčiansky, Trnavský, Nitriansky
Okresy Trenčín, Bánovce nad Bebravou, Nové Mesto nad Váhom, Piešťany, Hlohovec, Topoľčany
Časť Fatransko-tatranská oblasť
Najvyšší bod Inovec
 - výška 1 042 m n. m.
Dĺžka 48 km, S-J
Šírka 15 - 25 km, V-Z
Rozloha 600 km² (60 000 ha)
Geologické zloženie tatrikum, fatrikum, hronikum, ?váhikum
Poloha Považského Inovca na Slovensku
Poloha Považského Inovca na Slovensku
Wikimedia Commons: Považský Inovec

Považský Inovec je geomorfologický celok na západnom Slovensku. Jadrové pohorie zabiehajúce do Podunajskej nížiny patrí do Fatransko-tatranskej oblasti. Pri jeho dĺžke 48 km a premenlivej šírke 15 až 25 km zaberá rozlohu 600 km². Najvyšším bodom členitej vrchoviny je vrch Inovec (1 042 m n. m.). Má zložitú geologickú stavbu. Je bohatý na pramene minerálnych vôd, bez väčších tokov. Klimaticky patrí do mierne teplej oblasti. Stretávajú sa tu teplomilné a horské druhy rastlín. Druhovo rozmanité zastúpenie živočíchov. Ľudské osídlenie od staršej kamennej doby. Turistické využitie.

Poloha a opis[upraviť | upraviť zdroj]

Považský Inovec sa nachádza na západnom Slovensku a patrí do Fatransko-tatranskej oblasti. Je 48 km dlhý s premenlivou šírkou 15 až 25 km. Pohorie je najmohutnejšie vo svojej severnej časti, susediacej so Strážovskými vrchmi, ktorej dominuje najvyšší vrch Inovec (1042). Smerom na juh pozvoľna klesá do Podunajskej nížiny, ktorá ho obklopuje. Geomorfologicky sa delí na:[1]

Prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Zvrásnené horniny beckovskej jednotky tvoria Skalku pri Beckove

Považský Inovec je hrasťovou štruktúrou eocénno-miocénneho veku[2]. Tvorí súčasť vonkajšieho radu pohorí fatransko-tatranského pásma. Na geologickej stavbe pohoria sa zúčastňuje alpínsky aktívne kryštalinikum označované ako tatrikum, jeho paleozoický a mezozoický sedimentárny obal ako aj mezozoické príkrovové jednotky fatrika a hronika. V okrajových častiach možno pozorovať pozostatky paleogénneho pokryvu vnútrokarpatskej paleogénnej panvy a mladšiu neogénnu výplň okolitých paniev.

Pohorie je od okolitých paniev a pohorí oddelené zlomami. Na sever je to jastrabiansky zlomový systém, ktorý ho oddeľuje od Trenčianskej kotliny a Strážovských vrchov. Hranicou pohorí je Jastrabské sedlo. Na západe oddeľuje Inovec od Blatnianskej depresie považanský zlomový systém. Na východe je od Bánovskej kotliny pohorie oddelené dubodielskym zlomom. Južná časť Považského Inovca sa pri Hlohovci ukláňa pod terciérnu výplň Podunajskej panvy. Ohraničenie voči Rišňovskej depresii na juhovýchode tvorí rišňovský (alebo majcichovský) zlom.

Kryštalinikum pohoria sa skladá zo severu na juh z troch základných stavebných častí resp. blokov. Zo severu na juh sú to selecký, bojniansky a hlohovecký, z ktorých len stredný bojniansky má typické znaky jadrového pohoria[3]. Bojniansky blok sa zreteľne nasúva na selecký blok pozdĺž hrádocko-zlatníckej línie. Hlohovecký blok je od svojho suseda oddelený koplotovskou líniou. V bojnianskom bloku bola zaznamenaná prítomnosť slabo metamorfovaného devónskeho vulkanosedimentárneho komplexu v oblasti Hlavinky a Prieľačiny. Ide o prvý zaznamenaný výskyt železných rúd typu Lahn-Dill v Západných Karpatoch. Granitoidy vystupujú v dvoch masívoch pri Bojnej a Zlatom vrchu a pri Duchonke, menšie teleso sa nachádza aj severne od Hlohovca. Selecký blok sa vyznačuje pre pásmo jadrových pohorí anomálnou stavbou s rozsiahlym výskytom pre tatrikum netypických svorov a svorových rúl. V ich nadloží sa nachádza karbónsko-permský sedimentárny komplex[4]. Ide o jeden z najväčších výskytov karbónskych hornín v oblasti tatrika. Tieto súvrstvia sú zaujímavé i pre svoju uránovú mineralizáciu[5]. Mezozoický obal tatrika sa má hlbokovodný (šiprúnsky) faciálny vývoj. V pohorí sú rozoznávané 3 obalové jednotky a jeden hypotetický sedimentárny sled možného tatrického pôvodu. V seleckom bloku sú to selecká jednotka (karbón-spodná jura). Okrem nich boli v seleckej časti pohoria identifikované aj hornininové celky pochádzajúce z oblasti, ktorá bola neskôr celkom odstránená eróziou, sú označené ako hypotetická humienecká jednotka (trias-vrchná krieda). V bojnianskom a hlohoveckom bloku tvoria sedimentárny obal inovecká jednotka (trias-krieda) a tribečská jednotka (trias-vrchná jura). Výskum sedimentárneho obalu pohoria však nie je ukončený.

V severnom ale aj v južnom bloku pohoria vystupujú v styku s kryštalinikom telesá vrchnokriedových hornín, ktoré niektorí autori prirovnávajú k Alpskému južnému penniniku, v Západných Karpatoch tiež označovanému ako váhikum[6]. Výskumy v poslednom období však túto interpretáciu spochybnili[7]. V severnej časti pohoria bola podobne ako v Malých Karpatoch vymedzená externá časť tatrika (tzv. infratatrikum), ktoré zrejme tvorilo prechodný celok medzi internejšími časťami tatrika a váhikom.

Príkrovové jednotky fatrika (krížňanský príkrov) a hronika (chočský príkrov) vystupujú hlavne v bojnianskom bloku. Budujú ich prevažne mezozické vápence a dolomity, ktoré tvoria podstatnú časť Inoveckého predhoria a Krahulčích vrchov. Nachádzajú sa aj v ďalších oblastiach napr. na Beckovskom hradnom brale, pri Marháte (kryha Marhátu) a Topoľčianskom hrade (kryha Úhradu). Fatrikum v pohorí tvoré hlavne zliechovská jednotka. V okolí Rakoľubov a Beckova aj beckovská (vysocká) jednotka[3]. Horniny príkrovu sú najčastejčie nasunuté na sedimentárny obal tatrika, alebo priamo na kryštalinikum. Nad fatrikom obvykle vystupuje sled príkrovu hronika. Hronikum zastupuje veterlínska a bebravská jednotka. Najvýznamnejší povrchový výskyt hronika v Považskom Inovci sa nachádza v Tematínskych vrchoch, kde tvorí veľkú na západ uklonenú kryhu, ktorá je dôležitou hydrogeologickou štruktúrou.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V pohorí pramenia iba malé toky odvodňujúce jeho západnú časť do Váhu a východnú do Nitry. Najmä v severnej časti je pomerne vysoký výskyt prameňov minerálnej vody – takzvané kyselky. Medzi najdôležitejšie pramene patria termy vyvierajúce cez tektonické zlomy v Piešťanoch, v oblasti Kúpeľného ostrova. Ide o vzácny druh liečivej vody dosahujúcej teploty až 60 °C.

Rastlinstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Je veľmi rôznorodé. Na území pohoria sa stretávajú teplomilné aj horské druhy. Lesy sú prevažne listnaté od úpätí dubiny, vyššie dubohrabiny. Na výhrevných a suchých miestach sa vyskytuje náš najteplomilnejší druh dub plstnatý. Najvyššie časti zaberajú bučiny.

Živočíšstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Živočíchy sa tu vyskytujú v hojnom množstve. Od zástupcov hmyzu (fuzáče, roháče, rôzne motýle) cez obojživelníky (salamandra škvrnitá, skokany), plazy (slepúch, jašterice, vretenica), vtáky (z dravcov ojedinele orol kráľovský a sokol rároh, myšiaky, jastraby, zo spevavcov sýkorky, žltochvosty, ďatle a množstvo iných). Z cicavcov ide hlavne o poľovnú zver (jeleň, srnec, diviak, muflón a daniel). Dravce zastupuje líška, mačka divá, vzácne rys a medveď.

Chránené územia[upraviť | upraviť zdroj]

V pohorí sa nachádzajú 2 národné prírodné rezervácie, 11 prírodných rezervácií, 13 prírodných pamiatok, 1 územie európskeho významu NATURA 2000 a 1 chránený areál. Kompletný zoznam sa nachádza na konci článku.

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Tematínsky hrad

Medzi najvýznamnejšie historické pamiatky patrí veľkomoravský dvorec Kostolec nad obcou Ducové, kostolík sv. Juraja pri Nitrianskej Blatnici, či stredoveké hrady Beckov, Topoľčiansky, Tematínsky, a Hlohovský zámok, hrad prestavaný na barokové sídlo. Za zmienku stojí jaskyňa Čertova pec v ktorej sa našlo najstaršie jaskynné osídlenie Slovenska. Zaujímavá je aj 14 hektárov veľká archeologická lokalita slovanského hradiska Bojná - Valy z čias ranného stredoveku.

Turistika a šport[upraviť | upraviť zdroj]

V oblasti sa nachádza niekoľko desiatok kilometrov značených trás, ktoré sú väčšinou nenáročné alebo mierne náročné. Niektoré pekné výhľady – Palúch pod Inovcom (1 004 m n. m.), rozhľadňa na Panskej javorine (943 m n. m.), Vtáčí vŕštek (910 m n. m.), rozhľadňa na Marháte (748 m n. m.), Bezovec (743 m n. m.), Tematín (564 m n. m.), Topoľčiansky hrad (525 m n. m.), Skalka nad Hubinou (377 m n. m.), Visiace skaly pod Gajdou. Prevažná väčšina trás je priechodná aj pre horské bicykle (treba rátať s občasným prenášaním cez skalné prekážky), s peknými zjazdami. V zimnom období je pohorie vhodné na bežkovanie. Pre lyžiarov je tu stredisko Bezovec a niekoľko menších zjazdoviek s vlekom (svahy v Banke, Kálnici, Selci, pod Inovcom a na Úhrade). Pre lezcov je určené hlavne Beckovské hradné bralo, ale aj niekoľko cvičných terénov pri hrade Tematín alebo v Sokolích skalách.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mazúr, E. a Lukniš, M. 1986: Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava
  2. Danišík, M., Dunkl, I., Putiš, M., Frisch, W., Kráľ, J. 2004: Tertiary burial and exhumation history of basement highs along the NW margin of the Pannonian basin – an apatite fission track study. Austrian Journal of Earth Sciences, 95/96, s. 60 – 70
  3. a b Maheľ, M. 1986: Geologická stavba československých Karpát. Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
  4. Olšavský, M. 2008: Litostratigrafia a sedimentogenéza vrchnopaleozoických súvrství v severnej časti Považského Inovca. Mineralia Slovaca, 40, s. 1 – 16
  5. Rojkovič, I., Novotný, L., 1993, Uránová mineralizácia v tatriku a veporiku. Mineralia Slovaca, 25, 5, s. 341-348
  6. Plašienka, D., Marschalko, R., Soták, J., Peterčáková, M., Uher, P., 1994: Pôvod a štruktúrna pozícia vrchnokriedových sedimentov v severnej časti Považského Inovca. Prvá časť: Litostratigrafia a sedimentológia. Mineralia Slovaca, 26, s. 311 - 334
  7. Hók, J., Rakús, M., Olšavský, M., Havrila, M., Ivanička, I., Boorová, D. 2006: Nové poznatky o geologickej stavbe severnej časti Považského Inovca. In: Kováč, M. a Dubíková, K., Nové metódy a výsledky v geológii Západných Karpát. Zborník 2006, Univerzita Komenského, Bratislava, s. 57 – 66

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]