Poľská Orava

Poľská Orava (región Čierna Orava) je región na juhu Poľska v Malopoľskom vojvodstve v okrese Powiat nowotarski. V minulosti do tohto regiónu patrili aj slovenské obce Suchá Hora a Hladovka, ktoré v súčasnosti patria pod okres Tvrdošín.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Poľská Orava je z juhu a západu ohraničená poľsko-slovenskou hranicou, a zo severu a východu bývalou uhorskou-poľskou (haličskou) hranicou. Rozloha poľskej Oravy je 389 km².

Osady poľskej Oravy[upraviť | upraviť zdroj]

Gmina (Obec) Jabłonka (Jablonka):
- Chyžné (Chyżne)
- Jablonka (Jabłonka)
- Jabłonka-Bory (v minulosti nebola samostatnou obcou)
- Nižná Lipnica (Lipnica Mała)
- Oravka (Orawka)
- Podvlk (Podwilk)
- Nižná Zubrica (Zubrzyca Dolna)
- Vyšná Zubrica (Zubrzyca Górna)

Gmina Czarny Dunajec (Čierny Dunajec):
- Pekelník (Piekielnik)
- Bukovina-Podsklé (Podszkle)

Gmina Lipnica Wielka (Vyšná Lipnica)

V súčasnosti má osady Bartoszowa Polana (osada), Lipnica Wielka, Kiczory (samostatná obec od 1. januára 1984, 14. obec Oravy), Leśniczówka na Lniarce (osada), Śmietanowa (horáreň).

Gmina Raba Wyżna:
- Sŕnie (Podsarnie)
- Harkabúz (Harkabuz)
- Bukovina (Bukowina-Osiedle)

Národnostné zloženie obcí podľa uhorského sčítania 1910[upraviť | upraviť zdroj]

Sčítanie obyvateľstva v Uhorsku roku 1910 zisťovalo okrem iného aj národnostnú štruktúru obyvateľstva. Obyvatelia však neodpovedali na to, akej sú národnosti, ale aký je ich materinský jazyk. Census zisťoval sedem jazykov: maďarský, nemecký, slovenský, rumunský, rusínsky, chorvátsky, srbský pričom sčítací hárok obsahoval aj kolónku iný, takže poľština nebola v Uhorsku predmetom zisťovania. Kým obyvatelia poľského Spiša za svoj materinský jazyk označili slovenčinu, obyvatelia poľskej Oravy označili väčšinou ako svoj materinský jazyk iný, pričom samotný sčítací hárok v poznámke uvádza, že ide prevažne o poľské obyvateľstvo. Nasledujúca tabuľka ukazuje zloženie obyvateľstva podľa materinského jazyka^[1]^[2]:

Obec	Slováci	Maďari	Nemci	Rusíni	Chorváti	Iní
Nižná Lipnica	-	9	22	-	-	2603
Nižná Zubrica	8	-	-	-	-	834
Bukovina-Podsklé	5	2	16	-	-	703
Chyžné	46	39	5	-	-	1107
Vyšná Lipnica	5	3	19	-	-	1546
Vyšná Zubrica	25	9	26	-	-	1285
Harkabúz	-	20	6	-	-	309
Jablonka	38	36	51	-	-	2588
Oravka	4	3	2	-	-	620
Pekelník	7	16	4	-	-	1212
Podvlk	13	17	53	-	-	1188
Sŕnie	9	2	4	-	-	414

História[upraviť | upraviť zdroj]

Zánik Rakúsko-Uhorska[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného Česko-Slovenska roku 1918 malo Poľsko záujem získať čadčiansky slúžnovský okres na Kysuciach, námestovský a trstenský na Orave a spišskostaroveský na Spiši a územie Spišskej župy až po rieku Poprad pričom česko-slovensko-poľská hranica by viedla po južných svahoch Vysokých Tatier. Poľskí vojaci obsadili Spiš 6. novembra 1918, ale po porážke pri Kežmarku 8. decembra 1918 boli prinútení ustúpiť. V júni 1919, keď časť Slovenska okupovala maďarská Červená armáda a na časti územia vyhlásila bábkovú Slovenskú republiku rád, poľskí vojaci opäť vtrhli na Slovensko a obsadili severný Spiš a severnú Oravu. Po bojoch medzi poľskou armádou a česko-slovenskými legionármi a dobrovoľníkmi a na nátlak dohodových veľmocí sa Poľsko muselo opäť stiahnuť za pôvodnú uhorsko-haličskú hranicu, pričom dohodové veľmoci rozhodli o usporiadaní plebiscitu len v sporných obciach Oravy a Spiša. Napriek dohode o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach, minister zahraničia Edvard Beneš podpísal s Poľskom na Konferencii ministrov v Spa (Belgicko) zmluvu o hraniciach, ktorou Poľsku pripadlo 13 spišských dedín o rozlohe 195 km² s 8 747 obyvateľmi a 12 oravských dedín (mesto Jablonka a okolie, 389 km², 16 133 obyv.), ktorých obyvatelia boli takmer výlučne Slováci resp. sa za nich považovali (keďže išlo prevažne o goralské obyvateľstvo). Dohodové veľmoci chceli týmto uhasiť jeden hroziaci konflikt v strednej Európe, keďže samotné Poľsko bolo v tom čase vo vojne s ruskou Červenou armádou, ktorá ohrozovala Varšavu. Týmto však zostal pocit neuspokojenia na oboch stranách: poľskej z dôvodu straty časti Tešínska a Javoriny s okolím a Slovenska, resp. jeho vtedajších reprezentantov i samotného obyvateľstva tým, že nebolo umožnené Slovákom zostať žiť v Česko-Slovensku.

Poľsko však naďalej požadovalo ďalšie územia okolo Tatranskej Javoriny (vrátane samotnej obce) a Ždiaru, pričom za Poliakov považovalo všetko goralské obyvateľstvo usídlené na slovenskom území napriek jeho presvedčeniu. Diplomatický konflikt bol vyriešený až na Konferencii Ligy národov 12. marca 1924, ktorá rozhodla, že ČSR si ponechá územie Ždiaru a Tatranskej Javoriny a vymení si územia okolo Vyšnej Lipnice (a zvyšok obce) na Orave za dediny Suchá Hora a Hladovka (tiež na Orave), ktoré boli pôvodne prisúdené Poľsku. Nové hranice boli potvrdené Česko-slovensko-poľskou zmluvou z 24. apríla 1925 a sú totožné s dnešnou hranicou. Poľsko však napriek tomu zostalo počas celého medzivojnového obdobia nespokojné s novými hranicami a stále malo záujem o získanie časti českého Tešínska a niektorých obcí severného Slovenska, čo sa mu nakoniec podarilo, v spolupráci s Nemeckom a Maďarskom pri zničení Česko-Slovenska, v roku 1938.

23. decembra 1920 bol vytvorený na území poľskej Oravy a Spiša Spišsko-oravský okres (Powiat spisko-orawski) v rámci krakovského vojvodstva. Sídlom okresu bolo mesto Nowy Targ ležiace mimo jeho územia. Expozitúry starostu boli pre Oravu v Jablonke a pre Spiš vo Vyšných Lapšiach. Na území okresu žilo takmer 24000 obyvateľov, rozloha okresu bola 583 km². V roku 1924 sa územie okresu zmenšilo o obce Suchá Hora a Hladovka vrátené Česko-Slovensku. Spišsko-oravský okres bol zrušený 1. júla 1925 a včlenený do Novotarského okresu (Powiat nowotarski).

1938-1945[upraviť | upraviť zdroj]

V októbri 1938, v predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny (vrátane samotných obcí), ako aj územie okolo Lesnice (vrátane samotnej obce) v Pieninách, kúpele Smerdžonka (dnes kúpele Červený Kláštor), ktorá bola Slovensku nakoniec ponechaná a časti obcí Čierne, Skalité a Svrčinovec na Kysuciach severne od železnice, malé zalesnené územie okolo obce Cigeľka, malý pás územia blízo Lupkowa východne od Medzilaboriec a tiež malé územia okolo hraníc pozdĺž rieky Poprad pri Medzibrodí, Sulíne (spolu s prameňom Sulínka a výbežkom Lopata) a Legnave a Dunajec pri Spišskej Starej Vsi, ktorý sa ocitol celý na území Poľska pričom hranica viedla medzi riekou a štátnou cestou do Červeného Kláštora (oficiálne získali tieto územia 1. decembra 1938, podpísaním delimitačných protokolov medzi ČSR a Poľskom v Zakopanom). Po vypuknutí 2. svetovej vojny Slovensko, spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom, napadlo Poľsko hoci úloha Slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia stratené roku 1938 a tiež územia stratené roku 1920. K opätovnému pripojeniu území oficiálne došlo 24. novembra 1939.

V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou. Obyvatelia celého Spiša a Oravy (vrátane území stratených v rokoch 1920 – 1924) vytvorili inštitúcie podobné inštitúciám vo zvyšnom Česko-Slovensku (samostatné Slovensko opäť prestalo existovať) a odolávali poľským úradom, ktoré sa snažili obsadiť tieto územia a obnoviť hranice spred roku 1938. Československý prezident Edvard Beneš sa však rozhodol v rámci svojej koncepcie obnovy predmníchovských hraníc tento región znova vydať Poľsku (zmluva bola podpísaná 20. mája 1945) napriek výsledku plebiscitu konaného pod dohľadom sovietskej Červenej armády, v ktorom až 98% tamojších obyvateľov vyjadrilo túžbu zostať žiť v Česko-Slovensku. Proti tomuto rozhodnutiu protestovali u prezidenta mnohé delegácie, petície boli posielané do Prahy i do Varšavy, protestovali aj americkí Slováci a slovenský klérus. 20. mája 1945 však bola obnovená predvojnová hranica.

Po 2. svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Poľskí vojaci obsadili severný Spiš a Oravu 17. mája 1945 a začali odtiaľ vyháňať slovenských úradníkov, klérus a učiteľov. Nasledovali prepady a perzekúcie voči slovenským obyvateľom anektovaných území v čom vynikal najmä poľský antikomunista, partizán a terorista Józef Kuraś Ogień. Rovnako sa tam objavili aj ozbrojené zrážky, pri ktorých niekoľko Slovákov bolo zabitých. Výsledkom perzekúcií bol útek asi 6 000 Slovákov (25% tamojšej populácie) z Oravy a Spiša. Slováci z „poľského“ Spiša sa usadili prevažne v Kežmarku, Svite a Poprade, zamagurských obciach a obciach po vyhnaných Nemcoch. Slováci z „poľskej“ Oravy sa usadili prevažne na južnom Slovensku (kde napríklad Slováci z Veľkej Lipnice dosídlili obec Torč, ktorá sa v roku 1948 premenovala na Novú Lipnicu a od roku 1974 je súčasťou obce Dunajská Lužná^[3]), Sliezsku a Sudetoch v Čechách. Až 10. marca 1947 (po zdĺhavých rokovaniach) bola medzi ČSR a poľskom podpísaná dohoda zaručujúca základné práva Slovákom v Poľsku. Následne bolo otvorených 41 slovenských základných škôl a jedna stredná škola (lýceum) v Jablonke. Na začiatku 60-tych rokov však väčšina z nich bola zrušená.

Od 1. januára 1999 je poľská Orava rozdelená do štyroch gmin (obcí), z ktorých len gminy Jablonka a Vyšná Lipnica ležia len na území poľskej Oravy.

V školskom roku 2011/2012 bolo v Poľsku 5 slovenských škôlok s 22 žiakmi, 6 základných škôl so 145 žiakmi a 3 gymnáziá (pre žiakov vo veku 13-16 rokov) s 29 žiakmi, spolu teda 196 žiakov. Oproti ročníku 2009/2010 pribudli 2 škôlky, počet žiakov bol v ročníku 2009/2010 217 a v nasledujúcom 197. V školskom roku 2005/2006 sa slovenčinu učilo 279 žiakov ^[4].

Počet etnických Slovákov v krajine sa odhaduje na 10 – 20 tisíc, no pri poľskom sčítaní ľudu z roku 2002 sa k slovenskej materinskej reči prihlásilo iba 1710 ľudí, keďže národnosť sa v Poľsku sa pri tomto sčítaní ľudu nezisťovala, z ktorých slovenčinou v domácnosti rozprávalo len 791 obyvateľov ^[5].

Pri sčítaní ľudu v roku 2011 sa k slovenskej národnosti ako prvej prihlásilo 2000 obyvateľov, slovenskú národnosť ako druhú uviedlo ďalších 1000 obyvateľov ^[6].