Prasličkorasty

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Prasličkorasty
Unidentified Equisetum, Maramures, detail 1.jpg
Vedecká klasifikácia
Doména Eukaryoty
Ríša (regnum) Rastliny Plantae,Vegetabilia
Podríša (subregnum) Zelené Viridiplantae, Chlorobionta
Vývojová línia Streptophytae
Oddelenie Prasličkorasty Equisetophyta
Vedecký názov
Equisetophyta

Prasličkorasty (lat. Equisetophyta) sú taxón výtrusných cievnatých rastlín často považovaný za oddelenie. Sú to prevažne suchozemské rastliny, ktoré svoj najväčší rozvoj dosiahli v karbóne.

Dnes prežívajúci zástupcovia sú zvyčajne rozkonárení byle so zakrpatenými listami, ktoré priliehajú k stonke. Ich stonky sú duté, článkované a rýhované. Členia sa na silnejšie nódy (uzly) a stonkové články internódiá. Stredom stonky vedie centrálna dutina a okolo nej sú bočné (valekulárne) dutiny, ktoré sú v závislosti od druhu menšieho priemeru alebo rovnaké ako centrálna dutina. Stonky sú krehké, inkrustované oxidom kremičitým, obsahujú lignín a suberín. Ak sa rozkonárujú, rozkonárujú sa praslenovito, čo znamená, že bočné konáriky dookola obrastajú hlavnú stonku. Listy sú často nezelené a na báze zrastajú. Väčšina asimilačného pletiva prasličiek sa nenachádza v listoch, ale v podpokožkovej kôre. Ich podzemky sú bohato rozkonárené.

Výtrusnicový klas prasličky roľnej (Eqisetum arvense)

Prasličky netvoria kvety a teda ani semená. Rozmnožujú sa výtrusmi (spórmi), ktoré vznikajú vo výtrusniciach vyrastajúcich na spodnej strane sporangioforov - špeciálne uspôsobených listov. Tieto listy majú tvar šesťbokých doštičiek usporiadaných v praslenoch, ktoréí spolu vytvárajú tzv. výtrusnicový klas. Výtrusy nesú útvary zvané haptery, ktoré sa za vlhka skrúcajú a za sucha otvárajú. Haptery napomáhajú šíreniu spór. Pohlavné bunky sa tvoria na zelenom gametofyte, ktorý vyrastie zo spóry.

Najstaršie nálezy prasličkorastov pochádzajú z devónu, z obdobia pred 408-360 miliónmi rokov. V karbóne dosahovali stromovitý vzhľad s výškou až 30 metrov, a tvorili rozsiehle pralesy na močaristých pôdach. V perme však začali ustupovať a do dnešnej doby prežilo iba niekoľko druhov.

Rozšírené sú kozmopolitne okrem Austrálie, Antarktídy a Nového Zélandu. Najväčší počet druhov reastie na severnej pologuli medzi 40° a 60° zemepisnej šírky. Darí sa im na vlhkých stanovišitach.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]