Pravidlo superpozície (geológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nasadajúce vrstvy v Isfjorden, Špicbergy. Vrstvy v hornej časti útesu sú mladšie ako vrstvy pri jeho úpätí.

Pravidlo superpozície alebo zákon superpozície je pravidlo poukazujúce na fakt, že mladšie vrstvy sedimentárnych hornín musia byť uložené na starších, ak je zachovaný normálny vrstevný sled. Normálny vrstevný sled tvoria vrstvy, vznikajúce postupným ukladaním sedimentu na seba. Výnimkami sú okrem prevrátených vrstevných sledov (vrásy), tektonických porúch a opakovaní (prešmyky, násuny a príkrovy) aj riečne terasy alebo neptunické dajky[1].

Pravidlo je jedným zo základných princípov stratigrafie a geológie vôbec[2]. Využíva sa pri lokálnom porovnávaní súvrství.

Za autora tohto pravidla je považovaný Nicolas Steno, ktorý ho prvýkrát uverejnil vo svojom diele z roku 1669[1].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  2. PETRÁNEK, J. superpozice - Geologická encyklopedie [online]. geology.cz, [cit. 2009-01-20]. Dostupné online.