Poľsko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Presúvanie Poľska)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Poľská republika
Vlajka Poľska Znak Poľska
Vlajka Znak
Národné motto:
oficiálne nie je (neoficiálne: Bóg, Honor, Ojczyzna. V preklade: Boh, česť, vlasť.) 
Štátna hymna:
Mazurek Dąbrowskiego
EU-Poland.svg
Miestny názov  
 • dlhý Rzeczpospolita Polska
 • krátky Polska
Hlavné mesto Varšava
52°13′ .š. 21°2′ .d.
Najväčšie mesto Varšava
Úradné jazyky poľština
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
hlava štátu
predseda vlády
parlamentná republika
Bronisław Komorowski
Ewa Kopacz
Vznik v 10. storočí
Susedia Slovensko, Litva, Rusko, Česko, Nemecko, Bielorusko, Ukrajina
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
312 679 km² (70.)  
8 220 km² (2,6 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2014)
 • sčítanie (december 2007)

 • hustota (2014)
 
38 485 779 [1] [2] (34.)
38 116 000 [3]

123/km² (83.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2012
693,971 miliárd USD[4] $ (21.)
21 108 $ (50.)
Index ľudského rozvoja (2008) ↑ 0,875 (39.) – vysoký rozvoj
Mena Poľský zlotý (=100 grošov) (PNL)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód POL / PL
Medzinárodná poznávacia značka PL
Internetová doména .pl
Smerové telefónne číslo +48
Gramotnosť: 99,8 %
Bronisław Komorowski, Poľský prezident
Kráľovský palác vo Varšave
Prezidentský palác
Zasadnutie poľského parlamentu
Administratívne rozdelenie Poľska na vojvodstvá

Poľsko, dlhý tvar Poľská republika (poľ. Polska, dlhý tvar Rzeczpospolita Polska) je štát ležiaci v strednej Európe pri Baltskom mori. Na západe hraničí s Nemeckom (467 km), na juhozápade s Českom (790 km), na juhu so Slovenskom (539 km), na východe s Ukrajinou (529 km) a Bieloruskom (416 km), na severovýchode s Litvou (103 km) a na severe s Ruskom (Kaliningradská oblasť, 210 km). Okrem toho poľská hranica výhradnej ekonomickej zóny na Balte (528 km) hraničí so zónami Dánska a Švédska. Celková dĺžka poľských hraníc je 3 582 km.

Vzhľadom na rozlohu zaberá 69. miesto na svete a deviate v Európe.[3] V počte obyvateľov je 34. najľudnatejšou krajinou sveta[3][5]. Štát je rozdelený na 16. vojvodstiev (do 31. decembra 1998 na 49), ktoré sa delia na 373 powiatov (okresov) a 2 483 gmín (obcí).

Za dohodnutý rok založenia poľského štátu je často prijímaný rok 966 [6], v ktorom vládca Mešek I. prijal kresťanstvo. Poľsko sa stalo kráľovstvom v roku 1025 za panovania Boleslava I. Chrabrého. V roku 1569 sa po uzavretí lublinskej únie stalo súčasťou únie s Litvou. Väčšiu časť svojej histórie bola Poľská republika nezávislým a mnohonárodnostným štátom s mnohými vierovyznaniami.

Štát pretrval do roku 1795, kedy bolo územie rozdelené medzi tri subjekty: Pruské kráľovstvo, Ruské impérium a Rakúsko (takzvané tri delenia Poľska). Poľsko získalo nezávislosť v roku 1918 po prvej svetovej vojne. Počas druhej svetovej vojny bola krajina okupovaná hitlerovským Nemeckom a Sovietskym zväzom. Počet obetí vojny sa odhaduje na vyše 6 miliónov obyvateľov predvojnového Poľska. Po vojne sa Poľsko stalo socialistickou republikou pod silným vplyvom ZSSR. V roku 1989 nastala zmena politického režimu na parlamentnú demokraciu a hospodárskeho na voľný trh.

Poľsko je členom Európskej únie, NATO, OSN, OECD, WTO či Vyšehradskej skupiny.

Pôvod názvu krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Názov Poľsko sa odvodzuje od názvu kmeňa Poľania, ktorý žil vo Veľkopoľsku (časť Poľska). Slovo Polanie sa dá preložiť ako obývajúci otvorené polia. Je možné pripustiť, že hlavnou náplňou toho kmeňa bolo roľníctvo, na rozdiel od iných vtedajších kmeňov, napr. Vislanov či Mazovčanov, obývajúcich lesnaté oblasti.

V minulosti sa používal aj latinský názov terra PoloniaePoľská zem alebo Regnum Poloniae. Názov Poľsko sa začal používať pre celú krajinu v 11. storočí.

Národné symboly[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Ústavy Poľska z 2. apríla 1997 národnými symbolmi Poľska sú:

Poľsko nemá oficiálne motto. Namiesto toho sa na armádnych štandardách a tiež označeniach používajú slová: „Bóg, Honor, Ojczyzna“ (Boh, Česť, Vlasť), „Honor i Ojczyzna“ (Česť a Vlasť), „Żywią i bronią“ (Živia a bránia) alebo „Za Waszą i naszą wolność“ (Za Vašu a našu slobodu),„Takie będą Rzeczypospolite, jakie ich młodzieży chowanie“ (Bude to taká republika, aké je správanie mladých ľudí),„"Prawdziwa cnota krytyk się nie boi " (Pravá cnosť sa kritiky nebojí) . Za také tiež možno uznať prvé slová poľskej hymny: „Jeszcze Polska nie zginęła“ (Ešte Poľsko nezhynulo).

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Poľsko je parlamentná republika. Politický systém je založený na schválenej ústave.

Zákonodarná moc
  • Sejm (dolná komora parlamentu)
  • Senát (horná komora parlamentu)
Výkonná moc
Súdna moc
Orgány ochrany štátu a zákona
  • Generálny Inšpektor ochrany osobných údajov, Generalny Inspektor Ochrony Danych Osobowych
  • Najvyšší kontrolný úrad, Najwyższa Izba Kontroli
  • Obhajca detských práv, Rzecznik Praw Dziecka
  • Ombudsman, Rzecznik Praw Obywatelskich
  • Štátna rada pre rozhlas a televíziu, Krajowa Rada Radiofonii i Telewizji
Iné dôležité úrady
  • Poľská Národná banka, Narodowy Bank Polski
  • Menová rada, Rada Polityki Pieniężnej
  • Obhajca verejného záujmu, Rzecznik Interesu Publicznego
  • Úrad pamäti národa, Instytut Pamięci Narodowej

Pozri aj: Zoznam vládcov Poľska

Administratívne rozdelenie Poľska[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne rozdelenie Poľska

Poľská republika sa od 1. januára 1999 delí na vojvodstvá, powiaty (okresy) a gminy (obce). V súčasnosti je v Poľsku 16 vojvodstiev, 308 powiatov a 65 miest so štatútom powiatu a 2489 gmin.

Vojvodstvá

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Divadlo Juliusza Słowackého v Krakove

V čase vzniku Poľska mala krajina okolo 250 000 km² a vyše 1 000 000 obyvateľov. Počas panovania Kazimíra Veľkého Poľsko obývalo 2,5 mil. ľudí (rozloha okolo 270 000 km²). Až spojenie s Litvou prinieslo radikálny nárast obyvateľstva aj rozlohy. Za časov Štefana Bátoriho bola rozloha krajiny až okolo 1 milióna km², počet obyvateľov koncom 16. storočia bol probližne 9 miliónov. V čase zániku poľskej samostatnosti (okolo roku 1772) dosahoval počet obyvateľov 13 – 14 miliónov, pričom väčšina obyvateľstva, okolo 60 %, nehovorila po poľsky, ale najmä po ukrajinsky a bielorusky. Po znovuzískaní nezávislosti v roku 1918 v Poľsku viac ako 1/3 tvorili menšiny, najmä Židia, Ukrajinci, Bielorusi a Nemci. Počet obyvateľov v rokoch 1921 – 1938 vzrástol z 27,2 mil. na 35,2 milióna. Zmena hraníc Poľska po 2. svetovej vojne a nasledujúca výmena obyvateľstva s Nemeckom a ZSSR spôsobila, že Poľsko je dnes takmer jednonárodnou krajinou, menšiny netvoria viac ako 5%.

Jazyky[upraviť | upraviť zdroj]

PoliaciSlovania, a spolu s Lužickými Srbmi, Čechmi a Slovákmi patria do západoslovanskej jazykovej skupiny. Úradným jazykom v Poľsku je poľština, aj keď Ústava garantuje menšinám právo používať ich jazyk v oblastiach, kde tvoria väčšinu. Podľa sčítania obyvateľstva (rok 2002) 97,8 % obyvateľov používa ako materskú reč poľštinu. Menšinovými jazykmi sú najmä nemčina, kašubčina, ukrajinčina, bieloruština, ruština, slovenčina, litovčina a rusínčina.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Približne 90% Poliakov je rímskokatolíckeho vierovyznania a 7,5 % je bez vyznania. Ďalších 100 000 obyvateľov sú gréckokatolíckeho vierovyznania. Ďalšími kresťanskými náboženstvami v Poľsku sú pravoslávni veriaci (700 000) a evanjelici (250 000). Z veľkej, 3 miliónovej židovskej menšiny pred vojnou zostalo menej ako 10 000 židov.

Sviatky a prázdniny[upraviť | upraviť zdroj]

Poliaci, rovnako ako ostatní obyvatelia Zeme žijúci podľa Gregoriánskeho alebo Juliánskeho kalendára, oslavujú 1. januára príchod nového roka.

Jedným z najvýznamnejších sviatkov v Poľsku sú Veľkonočné sviatky. Na Veľkonočný pondelok je v krajine voľno. Poliaci majú podobné zvyky ako Slováci – veľkonočné oblievačky, maľované vajcia či svätenie jedla v kostoloch.

1. máj je sviatkom práce. 3. máj je dňom Ústavy na pamiatku ústavy schválenej v roku 1791 (podľa ideálov francúzskej revolúcie). Tento deň je aj poľským národným sviatkom.

Nanebovstúpenie Pána sa slávi vo štvrtok po uplynutí 40 dní od Veľkonočnej nedele. V nedeľu v týždni po uplynutí 50 dní od Veľkej noci sa slávia Zoslanie Ducha Svätého (Turíce či Pentecost). Týždeň na to sa slávi Sviatok Svätej Trojice. Sviatok božieho tela a krvi (krátko tiež Božie telo, Corpus Christi) je slávený vo štvrtok nasledujúci po Sviatku Svätej Trojice.

15. augusta je sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Deň poľskej Solidarity je 31. augusta, kedy sa oslavuje vznik Solidarity (Solidarność), poľského odborového hnutia, ktoré spôsobilo pád socializmu v Poľsku roku 1989.

1. novembra sa slávi Sviatok všetkých svätých. Poliaci v tento deň navštevujú hroby svojich príbuzných a blízkych a podobne ako Slováci zapaľujú na ich hroboch sviece či kladú vence. 11. novembra sa slávi Deň nezavislosti, v tento deň roku 1918 bola vyhlásená samostatná Poľská republika.

11. novembra sa v krajine oslavuje Deň (Sviatok) Nezávislosti oslavujú, ktorý existuje od roku 1918. Tento sviatok je poľským národným sviatkom.

6. decembra dostávajú poľské deti darčeky od svätého Mikuláša. Najobľúbenejším poľským sviatkom sú Vianoce. Na štedrý večer rodiny zasadnú k slávnostne prestretým stolom. Podobne ako na Slovensku sa pred samotnou večerou jedia oplátky posvätené kňazom. Súčasťou štedrej večere však tradične nie je mäso. Pre neočakávaného hosťa je vždy prestretý jeden tanier navyše. O polnoci sa rímskokatolícki Poliaci vydávajú do kostolov na polnočnú omšu (25. december, narodenie Pána a začiatok Vianoc) a po návrate sa obdarujú darčekmi. 26. decembra sa rodiny a priatelia navštevujú a oddychujú. Sviatky sa svojím priebehom podobajú slovenským.

V Poľsku, rovnako ako na Slovensku, ľudia oslavujú svoje meniny v deň kedy aj niektorý zo svätých má svoj sviatok. Meniny sa dokonca považujú za dôležitejšie ako narodeniny a oslávenec je obdarovaný množstvom darčekov od svojich blízkych.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ Ján III. Sobieski. Slávny víťaz bitky pri Viedni v roku 1683 pomohol Habsburgovcom vyhnať Turkov z Uhorska.

Poľsko ako štátny útvar vzniklo už v 10. storočí pod dynastiou Piastovcov. V 12. storočí sa Poľsko rozpadlo na niekoľko menších štátov, ktoré boli spustošené tatárskymi (mongolskými) nájazdmi Zlatej Hordy roku 1241. Pod dynastiou Jagelovcov uzavrelo Poľsko spojenectvo s Litvou (krewská únia). Spojeným poľsko-litovským silám sa podarilo poraziť spoločného nepriateľa, mocný Rád nemeckých rytierov.

Rozkvet Poľska nastal v 16. storočí, kedy sa spojilo s Litvou (lublinská únia, v roku 1569) do jedného štátneho útvaru – Poľsko-Litovskej únie (Rzeczpospolita Obojga Narodów) nazývanej krátko Republika, keďže to bola šľachtická republika (šľachta mala právo voliť a dokonca mal každý šľachtic právo veta, čo sa neskôr stalo Poľsku osudným), ktorá trvala v rokoch 1569 – 1795. V polovici 17. storočia vypuklo kozácke povstanie vedené Bohdanom Chmelnickým. Povstania vznikli ako následok polonizácie východných oblastí a mali za následok postupné odcudzenie sa Rusínov poľskému štátu a pripájanie týchto oblastí dnešnej Ukrajiny k Rusku. Poľsko muselo viesť vojny aj proti Rádu nemeckých rytierov – neskôr Prusko, Švédsku, Krymskému chanátu a Turkom až do roku 1699. Nasledujúcich 80 rokov centrálna vláda čoraz viac slabla, štátne orgány prestávali plniť svoju funkciu a krajina sa stala závislou od Ruska. Osveta v Poľsku spustila národné hnutie, v Poľsku bola 3. mája 1791, ako v prvej krajine Európy, schválená písaná ústava (štátny sviatok). Reformný proces v krajine bol však zastavený delením krajiny medzi Prusko, Rusko a Rakúsko v rokoch 1772, 1793 a 1795 čo malo za následok koniec Poľska. (Pozri aj Presúvanie Poľska)

Poliaci odmietali obmedzenie svojich slobôd (v minulosti sa nazývali aj ako Národ slobodných ľudí) a niekoľkokrát povstali proti cudzej nadvláde. Počas napoleonských vojen bol poľský štát s liberálnou ústavou pod názvom Varšavské vojvodstvo obnovený. V roku 1815, po porážke Napoleona, bolo z Varšavského vojvodstva vytvorené Poľské kráľovstvo (používal sa aj neoficiálny názov Kongresové kráľovstvo, keďže vzniklo Viedenským kongresom), na jeho čele však stál ruský cár. Jeho rozloha bola 127 000 km², počet obyvateľov okolo 2 600 000 (v roku 1814). Malo vlastný parlament, a ruský cár bol titulovaný aj ako kráľ Poľska (len do roku 1831). V roku 1831 však poľský parlament zosadil ruského cára z trónu, ten ho vzápätí rozpustil a Poľsko sa stalo súčasťou Ruska ako Privislinskij Kraj. Neskôr ruský cár zredukoval poľské slobody a po povstaní roku 1863 sa úradnou rečou stala ruština a poľština bola zakázaná. V 19. storočí sa oázou slobody pre Poliakov stala len rakúska provincia Halič s centrom vo Ľvove.

Poľská republika bola obnovená po 1. svetovej vojne 11. novembra 1918. V rokoch 1918 a 1919 vybojovala v poľsko-ukrajinskej vojne územia východnej Haliče. V roku 1919 bola republika napadnutá Sovietskym Ruskom (sovietsko-poľská vojna, február 1919 – marec 1921), no svoju nezávislosť obhájila a k Poľsku pripojila i ďalšie, nepoľské oblasti. V roku 1920 sa súčasťou Poľska stali aj Tešínsko a časti Spiša a Oravy.

1. septembra 1939 bolo Poľsko napadnuté vojskami nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu a rozdelené medzi tieto krajiny (poľská Orava a Spiš bola obsadená Slovenskom). Poľská republika 28. septembra 1939 opäť zanikla. Vláda utiekla do Francúzska a neskôr do Spojeného kráľovstva, kde vzniklo exilové vojsko bojujúce proti nacistom po boku západných Spojencov. Západnú a severnú časť územia bývalej druhej Poľskej republiky si začlenila do svojho územie Nemecká ríša. Východnú časť obývanú hlavne Bielorusmi a Ukrajincami okupoval Sovietsky zväz. Po vojne si ZSSR tieto územia ponechal a anektoval. Časť zajatcov, ktorých zajal Sovietsky zväz na začiatku vojny, bola v roku 1940 boľševikmi popravená (tzv. katyňský masaker), množstvo Poliakov bolo deportovaných[7]. Na zvyšku poľského územia nacisti vytvorili územie pod zvláštnou správou, ktoré sa označovalo Generálny gouvernement. Nacisti na tomto území vytvorili getá, v ktorých sústreďovali židovské obyvateľstvo. Neskôr Židov deportovali do koncentračných táborov, kde veľkú časť z nich zavraždili. Tvrdo prenasledovali aj poľské obyvateľstvo. Najväčšie nacistické vyhladzovacie tábory vybudovali Nemci práve na poľskom území, boli to napr. Auschwitz-Birkenau, Treblinka alebo Majdanek. Počas druhej svetovej vojny existovalo na poľskom území silný protinacistický odboj, ktorý vyvrcholil varšavským povstaním. Krajinu oslobodili v prebehu rokov 1944 a začiatkom roku 1945 sovietske vojská. Celkovo počas vojny zahynulo vyše 5,5 milióna obyvateľov Poľska, čo prestavuje vyše 16% predvojnovej populácie. Po skončení vojny bola poľská západná hranica posunutá na rieky Odra a Nisa (tzv. línia Odra-Nisa), nemecké obyvateľstvo bolo vyhnané a medzi ZSSR a Poľskom došlo k presunu Poliakov na jednej strane a Ukrajincov a Bielorusov na druhej. Rozloha Poľska sa zmenšila o 76 000 km² (20 % predvojnového stavu).

V Poľsku sa podobne ako v celej východnej Európe dostali k moci komunisti (1948). Bol nastolený totalitný režim podobný tomu v Česko-Slovensku či ZSSR. V roku 1952 sa zmenila na Poľskú ľudovú republiku. Rok 1956 priniesol trocha viac slobody a menej teroru. V roku 1980 boli po vlne štrajkov založené nezávislé odbory Solidarita (Solidarność), ktoré sa postupne stali dôležitou politickou silou. Na ich čele stál neskorší prezident Lech Wałęsa. Solidarita v prvých postkomunistických voľbách roku 1990 zvíťazila. Po páde komunizmu Poľsko, podobne ako Maďarsko či Česko-Slovensko, prijalo tvrdú ekonomickú reformu s cieľom transformovať svoju socialistickú ekonomiku na konkurencieschopnú. V roku 1999 sa stalo členom Severoatlantickej aliancie a 1. mája 2004 spolu s ďalšími 9 krajinami členom Európskej únie. Poľsko je v rámci EÚ najväčšou tzv. novou členskou krajinou a jeho cieľom je ovplyvňovať politiku EÚ výraznejšie ako ostatné menšie krajiny.

Mapová galéria vývoja poľského územia[upraviť | upraviť zdroj]

Zmeny hraníc Poľska[upraviť | upraviť zdroj]

V histórii zmenilo Poľsko územie niekoľkokrát.

V roku 1634 bolo Poľsko najväčším európskym štátom, až do roku 1772, kedy bolo rozdelené medzi Prusko, Rusko a Rakúsko.

Po prvej svetovej vojne však bolo znova obnovené. Svojou rozlohou siahalo až na územie dnešného Bieloruska, Litvy, Lotyšška a Ukrajiny.

1. septembra 1939 Nemecko zaútočilo na Poľsko, 17. septembra ZSSR napadlo Poľsko z východu, údajne preventívne, aby toto územie neobsadili Nemci. Nemecko a ZSSR sa dohodli, že si Poľsko rozdelia v pomere 2:1.

Po skončení 2. svetovej vojny sa pri obnovovaní hraníc v Európe začala klásť otázka menšín. Podla menšín mali byť upravené aj hranice. Kedže bol východ Nemecka obývaný Poliakmi, rozhodlo sa o posunutí hraníc Poľska viac na západ. Hranica na západe je tvorená Lužickou Nisou a Odrou. Nemecko tiež prišlo o územie Východného Pruska, ktoré si rozdelilo Poľsko a ZSSR (dnes Kaliningradská ruská enkláva). Do obnoveného poľského územia patrilo územie, ktoré bolo obsadené Nemeckom 1. septembra a dokonca aj východná časť Nemecka obývaná Poliakmi. Ale územie obnoveného Poľska už nezahŕňalo územie, ktoré napadol ZSSR 17. septembra. To ostalo Sovietskemu zväzu a stalo sa súčasťou Bieloruskej SSR a Ukrajinskej SSR.

Územné zisky Poľska po druhej svetovej vojne
  • Územie východného Nemecka
  • Približne 1/2 územia Východného Pruska
Územné straty Poľska po druhej svetovej vojne
  • Približne 300 km široké územie na východe Poľska (z ktorého 200 km si vybojovalo počas ruskej občianskej vojny v rokoch 1918 – 1922)

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Topografia poľského územia

Územie Poľska takmer celé leží v nížinách (Severoeurópska nížina), priemerná výška krajiny je 173 m n. m., hory ležia len na juhu krajiny (Sudety zahrnujúce Krkonoše a Karpaty zahrnujúce Tatry s najvyšším poľským vrchom – Rysy 2 499 m n. m.) a tvoria južnú hranicu Poľska. Poľskom preteká niekoľko veľkých riek, napríklad Visla, Odra, Varta, Bug. V Poľsku je vyše 9 300 jazier, predovšetkým na severe krajiny. Mazúrsko tvorí najväčšie a najnavštevovanejšie územie Poľska s jazerami. V Poľsku sa taktiež zachovalo niekoľko pralesov, napríklad Bielovežský prales (po poľsky: Puszcza Białowieska), 50 km na vychod od mesta Białystok a 70 km na sever od mesta Brest na poľsko-bieloruských hraniciach. Poľsko leží v miernom podnebnom pásme.

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Krajina sa nachádza na styku troch regionálno geologických oblastí, sú ňou prekambrická východoeurópska platforma a jej mladší pokryv, prvohorné hercýnske horstvo (Český masív) a s ním súvisiace panvy a druhohorno-treťohorné Karpaty.

Východoeurópska platforma na poľské územie zasahuje na povrchu hlavne svojim druhohorným pokryvom, v podloží ktorého sa nachádza paleoproterozoické balticko-bieloruské pásmo. Tvorí podstatnú časť krajiny severovýchodne od línie Radom-Koszalin. Táto oblasť je tiež označovaná ako transeurópska sutúrna zóna. Tá je oblasťou násunu kaledónskeho horstva, v rámci ktorého tvoria najväčší povrchový výstup Svätokrížske hory. Južne od oderského zlomu leží severná časť hercýnskeho horstva Českého masívu, hlavne jej moravsko-sliezska a lužická oblasť (hlavne kryštalické bridlice a granitoidy). Na toto horstvo sú naložené karbónsko-permské horniny severonemecko-poľskej panvy a stredopoľskej panvy ale aj hornosliezskej panvy, s výdatnými zásobami uhlia. Panva Baltského mora je druhohorného veku. Najjužnejšiu časť krajiny tvoria karpatské flyšové príkrovy, malý úsek bradlového pásma (Pieniny), Tatry a podhalská panva. Karpaty z vonkajšej strany obopína čelná predhlbeň, ktorá je v Poľsku aj zdrojom ropy a plynu[8].

Fauna, flóra a ochrana prírody[upraviť | upraviť zdroj]

Zubor – najcharakteristickejší predstaviteľ poľskej fauny

Poľsko sa vyznačuje stredoeurópskou lesnou vegetáciou na severe krajiny a v horských oblastiach a stepnou vegetáciou na východe krajiny.

Lesy pokrývajú asi 30% územia krajiny, sú to najmä ihličnaté lesy (Tatry, Karpaty, Krkonoše). Listnaté lesy prevažujú najmä na severe (Pomoransko, Mazursko), v podkarpatských lesoch, brezové lesy a rašeliniská v nevyužívaných nížinách. Vo Vysokých Tatrách je vo vyšších vrstvách rozšírená aj alpská vegetácia.

V Poľsku žijú najmä jelene, srnce, diviaky, v Tatrách aj medvede, vlci, chránené kamzíky, svište či rysy. Z vtáctva sú to chránené morské a skalnaté orly, bociany, kormorány, tetrovy či výry.

V Bielovežskom pralese žijú, donedávna ako v jedinom mieste v Európe, vo voľnej prírode zubry európske (nedávno boli vypustené do voľnej prírody aj v slovenskom národnom parku Poloniny). Okrem nich tam žijú aj losy, medvede, rysy či bobry.

V Poľsku je celkovo chránených 101 588 km² územia, čo predstavuje 32,1% rozlohy krajiny. Ochrana prírody je sústredená hlavne v 23 národných parkoch.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Burza cenných papierov vo Varšave je najväčšou v stredovýchodnej Európe

Po nastolení demokracie roku 1989 sa Poľsko vydalo na cestu liberálnych ekonomických reforiem a transformácie svojej ekonomiky a dnes je jednou z najúspešnejších ekonomík východnej Európy pokiaľ ide o rast HDP. Úroveň jeho HDP na hlavu (PKP) však stále zostáva najnižšia v strednej Európe. Aj podiel poľnohospodárstva na HDP je 2,5%. Ako v prípade mnohých iných krajín teda zdanlivo vysoký rast (ktorý je ale nižší ako na Slovensku) z nižšieho základu zatiaľ znamenal len akési dobiehanie okolitých krajín, ktoré nezaznamenali taký hospodársky úpadok v 70-tych a 80-tych rokoch 20. stor. ako Poľsko.

Popri transformácii ekonomiky prebehla v Poľsku aj privatizácia malých, stredných ale aj veľkých štátnych podnikov, čo spôsobilo aj nárast nezamestnanosti (v roku 2006 okolo 15,5%), no na druhej strane noví investori priniesli do podnikov know-how a nové technológie, čo zabezpečuje Poľsku dlhoročný rast ekonomiky. Najväčšími predajmi boli predaj Telekomunikacja Polska France Telecom-u roku 2000 a predaj 30% akcií Poľskej banky, PKO BP, na Poľskej burze v roku 2004.

Poľsko má jeden z najväčších agrosektorov v Európe, zamestnávajúci až 14% populácie. Transformácia zdravotníctva, vzdelávacieho systému, dôchodkového systému, štátnej správy spôsobili tlaky na rozpočet. Poľsko však pohltilo väčšinu z investícií smerujúcich do transformujúcej sa východnej Európy. Rast HDP bol vysoký v rokoch 1993 – 2000, s krátkym poklesom v rokoch 2001 – 2002. Spojenie s Európskou úniou krajine zabezpečí opätovný rast HDP na úrovniach predchádzajúcich rokov.

Rast HDP v jednotlivých kvartáloch:

  • Q1 2003 – 2,2%
  • Q2 2003 – 3,8%
  • Q3 2003 – 3,9%
  • Q4 2003 – 4,7%
  • Q1 2004 – 6,9%
  • Q2 2004 – 6,1%
  • Q3 2004 – 4,8%
  • Q4 2004 – 3,9%

Hoci poľská ekonomika zažíva v súčasnosti ekonomický boom, stoja pred ňou ďalšie výzvy, ako napríklad splnenie ekonomických kritérií dovoľujúcich pristúpenie Poľska k spoločnej európskej mene – euro v horizonte roku 2010.

Dopravná sieť[upraviť | upraviť zdroj]

Diaľnica A4 v Krakove
Stadion Narodowy, Varšava (UEFA EURO 2012)

Poľsko má málo rozvinutú dopravnú sieť. Dĺžka železníc je 23 420 km a ciest 382 000 km. V Poľsku je 21 000 000 registrovaných osobných automobilov a 4 500 000 nákladných automobilov (2010).

Poľsko má 8 hlavných letísk, 122 letísk a 8 heliportov. Dĺžka vodných ciest a kanálov je 3 812 km. Obchodné loďstvo zahrňuje 114 lodí a ďalších 100 registrovaných mimo krajinu. Poľské hlavné prístavy sú Gdansk, Gdyňa, Kolobrzeg, Štetín, Swinoujscie, Ustka, Varšava a Vroclav.

Zdravotná starostlivosť[upraviť | upraviť zdroj]

V súlade s článkom 68 ústavy Poľskej republiky má každý obyvateľ Poľska právo na ochranu zdravia. Štátna správa zabezpečuje rovnaký dostup k službám zdravotnej starostlivosti všetkým občanom, nezávisle od ich materiálnej situácie, z verejných zdrojov. Podmienky a rozsah starostlivosti vymedzujú predpisy.

Kultúra, umenie a prostriedky masovej komunikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Wojciech Kilar, preslávený filmovou hudbou
Fryderyk Chopin
Józef Piłsudski

Najčastejšie spomínaní poľskí skladatelia vážnej hudby sú[9]: Fryderyk Chopin, Karol Szymanowski, Krzysztof Penderecki, Zbigniew Preisner, Wojciech Kilar, Ignacy Jan Paderewski, Henryk Wieniawski, Krzysztof Komeda, Andrzej Panufnik, Stanisław Moniuszko, Jan A. P. Kaczmarek, Witold Lutosławski.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatky poľskej literatúry v stredoveku[upraviť | upraviť zdroj]

Stredoveká literatúra v Poľsku povstávala pod vplyvom západných krajín a kresťanstva. V prvom období jej rozvoja (do konca 11. storočia) sa na území krajiny rozvíjala výhradne v latinskom jazyku a bola v prevažnej miere anonymná. Próza sa skladala z opisov života svätých (napr. život sv. Vojtecha, či Bruna z Querfurtu), listov, dejepisných diel a kroník (Gallova Chronica Polonorum, Kadłubekova Chronica Polonorum). Poézia mala charakter príležitostný, panegyrický, liturgický a žalobný. V druhom období (12. až 14. storočie) sa v písomníctve rozvíjali kázania (Kázania svätokrýžske). Objavovali sa prvé útvory v národnom jazyku (Psałterz floriański, Bogurodzica), ktorý bol zároveň využívaný v ústnej tvorbe. Rovnoprávne postavenie si získal v treťom období (14. až 16. storočie), v ktorom vznikli diela ako napríklad tzv. Lament świętokrzyski a Rozmyślanie przemyskie. Taktiež boli vytvárané poľské preklady Biblie[10].

Renesancia[upraviť | upraviť zdroj]

Na počiatku vznikala renesančná literatúra v Poľsku v latinčine pričinením cudzozemcov (Filip Kallimach, Konrad Celtis), ako aj Poliakov (Mikołaj Hussowczyk, Andrzej Krzycki). Literárne diela písané po poľsky sa objavovali čoraz častejšie približne od roku 1543, kedy čoraz väčšie uznanie získavali spisovatelia ako: Mikołaj Rej, Andrzej Frycz Modrzewski, Stanisław Hozjusz. V tomto období zároveň vzrástla popularita literatúry s občianskou tematikou. Najväčší rozkvet renesančnej literatúry pripadá na roky 15651590. Najdôležitejšími spisovateľmi tej doby boli: Łukasz Górnicki, A.P. Nidecki i Jan Kochanowski. Posledne menovaný sa stal otcom poľského literárneho jazyka písaním piesní, frašiek a tragédií. Od roku 1590 po začiatok 17. storočia nastal súmrak renesancie v poľskej literatúre[11].

Barok[upraviť | upraviť zdroj]

Poľská baroková literatúra (17. storočie) sa skladá z niekoľkých prúdov, mimo iných z náboženského prúdu, rozvíjajúceho sa pod vplyvom protireformácie (elégie, emblématy, kázania, piesne, hagiografické diela, parafrázy biblických kníh, texty s individuálnym a meditatívnym charakterom, napr. Sępa Szarzyńského). Druhým prúdom barokovej literatúry bola tvorba Jezuitov (najmä latinská – epigramy, ódy, piesne, ale tiež preklady, napr. Biblia Jakuba Wujka). V rámci tohto prúdu vznikali náboženské a politické traktáty (Skarga), modlitebné knižky, dramatické texty pre školy. Iným prúdom bola sarmatská tvorba (tradičné formy nadväzujúce na stredovek, rozvoj zemianskej a rytierskej poézie, popularitu získavali domáce silvy a pamätníky). Poézia vyjadrovala pocit márnosti z dočasného majetku ako aj pominuteľnosť lásky a šťastia (Roksolanki Zimorowica). Vznikali tiež erotiky (J. A. Morsztyn). V lieratúre baroka sa vydeľuje tiež „šašovská“ tvorba (prevažne anonymná), v ktorej dominovala paródia, satira, groteska a nonsens[12].

Osvietenstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Doba osvietenstva sa v Poľsku začala v prvej polovici 18. storočia. Bola previazaná s krízou šľachtickej demokracie a ohrozením nezávislosti štátu. Preto sa veľká časť literatúry zaoberala občianskymi a politickými otázkami. Predstaviteľmi takej literatúry sú napríklad Ignacy Krasicki i Adam Naruszewicz. Títo spisovatelia (podobne ako Franciszek Bohomolec, Julian Ursyn Niemcewicz a Franciszek Zabłocki) boli spojení s klasicizmom, nadväzujúcim do antickej tvorby. Tento prúd predstavoval oficiálny a kráľom podporovaný literárny program Poľska. Vedľa neho fungoval sentimentálny prúd, propagovaný strediskom Czartoryských v Puławoch. Predstaviteľmi prúdu boli napríklad Franciszek Karpiński a Franciszek Dionizy Kniaźnin. Najpopulárnejšími druhmi doby boli: óda, selanka, bájka a satira. Boli tvorené heroicko-komické poémy ako aj prvé poľské romány[13].

Romantizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé vydanie knihy Pan Tadeusz

Situácia po strate nezávislosti v roku 1795 značne vplývala na poľskú literatúru, ktorá odvtedy plnila funkciu udržiavania národného povedomia. Pod vplyvom nemeckého a anglického romantizmu sa učil a rozvíjal prúd poľského romantizmu. Ten spočiatku rivalizoval s klasicizmom a postanisławovským sentimentalizmom, neskôr dominoval až do roku 1863. V porozborovom období boli hromadené povesti, legendy a ľudové piesne (Oskar Kolberg). Literárnu situáciu zmenil úpadok Novembrového povstania (1831). Písomníctvo sa od tej chvíle rodelilo literatúru domácu (historické romány Kraszewského, šľachtické povedačky Rzewuského, situačné komédie Fredra) a emigračnú, kde vznikali dôležité diela poľskej literatúry. Mickiewiczove Dziady a Pan Tadeusz (ktorý bol uznaný za národnú epopej), Słowackého Kordian, Krasińského Nie-Boska komedia. Nastal rýchly rozvoj lyriky, v tom mystickej poézie. Objavili sa také druhy ako romantická dráma, digresívna poéma a množstvo iných. Na diela, ktoré vznikli v tomto období, sa odvolávali všetky neskoršie literárne epochy[14][15].

Pozitivizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Rok 1864 (porážka Januárového povstania) sa zvyčajne pokladá[16] za počiatok pozitivizmu v Poľsku. Politická situácia v krajine, pochybnosti odzískania nezávislosti cestou ozbrojeného odporu ako aj zaujatie vedecými objavmi, zmenili úlohu pripisovanú literatúre. Predovšetkým mala byť užitočná a reagovať na aktuálne udalosti a spoločenské problémy. Zmenšil sa význam poézie (no aj naďalej vznikala, písali ju napr. Maria Konopnicka, Adam Asnyk) a najviac ceneným literárnym druhom sa stal realistický (napr. Prus Lalka, Orzeszkowa Meir Ezofowicz, Nad Niemnem), alebo tendenčný román (napr.Kraszewski Dziadunio, Orzeszkowa Pan Graba, Pamiętnik Wacławy). Zároveň vznikali početné novely (Konopnicka, Sienkiewicz, Prus), a tiež historické romány, ako napríklad: Faraon Prusa a Ogniem i mieczem, Potop, Pan Wołodyjowski, Krzyżacy, Quo vadis Henryka Sienkiewicza. Posledne menovaný spisovateľ dostal v roku 1905 Nobelovu cenu za literatúru[17].

Mladé Poľsko[upraviť | upraviť zdroj]

Mladé Poľsko je označenie skupiny umelcov z rokov 1890 – 1918 a pochádza z programového manifestu Artura Górského, v ktorom skritizoval pozitivistov a predstavil literárny program mladých tvorcov. Program upozorňoval na nadpriemernosť umelca, posúval ho do kategórie veštca, obyčajného človeka nazval „filistrom“, čiže obmedzenou osobou. Bola požadovaná sloboda ako aj oddelenie umenia od kultúrneho dedičstva. Vniká heslo „umenie pre umenie“, označujúce rezignáciu z občianskej povinnosti písomníctva, a presunutie ťažiska na individualizmus a osobné prežívanie. Niektorí tvorcovia zároveň pokračovali v oslobodeneckej tématike. Vtedy tvorili Jan Kasprowicz, Tadeusz Miciński, Leopold Staff, Stanisław Wyspiański, Stefan Żeromski. Dôležitou postavou Mladého Poľska bol Stanisław Przybyszewski, z ktorého tvorby za pozornosť stojí román Il Regno Doloroso ako aj autobiografia Moi współcześni.

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Poľsko malo v 20. storočí štyroch nositeľov Nobelovej ceny za literatúru: Henryka Sienkiewicza, Władysława Reymonta, Czesława Miłosza a Wisławu Szymborskú. Iní dôležití spisovatelia sú Witkacy, Bruno Schulz a Witold Gombrowicz, ktorí sa počítajú do avantgardy; tvorca vedeckej fantastiky Stanisław Lem, ktorý vo svojich dielach predpovedal ohromné množstvo vedeckých objavov, ktoré sa stali skutočnosťou: biotechnológia, sieť, virtuálna realita; reportér Ryszard Kapuściński, ktorého portréty iných kultúr a národov sú široko oceňované a prekladané. Ďalší dôležití spisovatelia sú: Zbigniew Herbert, Sławomir Mrożek, Jarosław Iwaszkiewicz, Leopold Tyrmand, Stefan Chwin, Jerzy Prokopiuk, Robert Stiller, Andrzej Waligórski, Maria Pawlikowska-Jasnorzewska, Julian Tuwim, Ferdynand Goetel, Piotr Kuncewicz, Paweł Jasienica, Stanisław Jerzy Lec, Tadeusz Boy-Żeleński, Tadeusz Różewicz, Józef Mackiewicz, Andrzej Bobkowski, Zofia Nałkowska, Krzysztof Kamil Baczyński, Stanisław Barańczak, Adam Zagajewski, Tadeusz Konwicki, Stefan Wiechecki, Marcin Świetlicki, Andrzej Stasiuk, Eustachy Rylski a Jerzy Sosnowski.

Prostriedky masovej komunikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Telewizja Polska, budova vo Varšave

Verejnoprávna Telewizja Polska (slov. Poľská Televízia) vysiela na deviatich okruhoch: TVP 1 a TVP 1 HD, TVP 2 a TVP 2 HD, TVP Info, TVP Polonia, TVP Kultura, TVP Historia, TVP Sport, TVP Seriale, Белсат TV a TVP HD.

Fungujú tiež súkromné stanice: Polsat, Polsat 2, TVN, TVN 24, TVN 7, TV 4, TV Puls, Canal+, Polsat News, Tele 5, TV Biznes, 2 kanály Polsat Sport, Superstacja, nsport, TVN Turbo. Pomocou satelitných prijímačov sú dostupné mnohé kanály v poľskom jazyku, najmä cez káblovú a digitálnu televíziu: Cyfrowy Polsat, n a Cyfra+.

Rozhlasové vysielanie zastupuje verejnoprávne Polskie Radio (slov. Poľské Rádio): Jedynka (slov. Jednotka), Dwójka (slov. Dvojka), Trójka (slov. Trojka), Czwórka (slov. Štvorka) a Polskie Radio dla Zagranicy (slov. Zahraničné vysielanie). Okrem verejnoprávneho rozhlasu vysielajú súkromné stanice, napríklad: Radio Zet, RMF FM, Radio Maryja, Radio Eska, Planeta FM, RMF MAXXX a iné (množstvo regionálnych a internetových).

Nasledujúce denníky sú zoradené podľa údajov Zväzu kontroly distribúcie tlače (poľ. Związek Kontroli Dystrybucji Prasy) podľa nákladu zostupne: Fakt, Gazeta Wyborcza, Metro, Super Express, Echo Miasta, Dziennik Polska-Europa-Świat, Rzeczpospolita, Gazeta Prawna, Przegląd Sportowy, Dziennik Zachodni, Gazeta Pomorska, Głos Wielkopolski, Dziennik Polski, Gazeta Podatkowa, Express Ilustrowany, Dziennik Łódzki, Dziennik Bałtycki, Gazeta Lubuska, Głos - Dziennik Pomorza, Gazeta Wrocławska, Echo Dnia[18]

Najväčšie mienkotvorné časpopisy krajiny sú[18] Polityka, Newsweek Polska a Wprost.

Film[upraviť | upraviť zdroj]

Poľskí režiséri, ktorých filmy boli nominované na Oscara v kategórii zahraničných filmov: Jerzy Antczak, Sławomir Fabicki, Feliks Falk (2-krát), Robert Gliński, Agnieszka Holland, Jerzy Hoffman, Andrzej Jakimowski, Jerzy Kawalerowicz (3-krát), Dorota Kędzierzawska, Krzysztof Kieślowski (3-krát), Jan Jakub Kolski, Andrzej Kotkowski, Kazimierz Kutz (2-krát), Witold Leszczyński, Juliusz Machulski, Czesław Petelski, Magdalena Piekorz, Radosław Piwowarski, Roman Polański, Jerzy Stuhr, Piotr Trzaskalski, Andrzej Wajda (7-krát), Leszek Wosiewicz, Krzysztof Zanussi (4-krát).

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Główny Urząd Statystyczny. Baza Demografia. Ludność. Stan, ruch naturalny i wędrówki ludności w I kwartale 2014 r., stan na 31.03.2014. [1]
  2. Eurostat: Country Profiles: Poland [online]. Statistical Office of the European Communities, [cit. 2009-02-28]. Dostupné online.
  3. a b c Concise Statistical Yearbook of Poland, 2008 [PDF]. Central Statistical Office (Poland), 28. júl 2008, [cit. 2008-08-12]. Dostupné online.
  4. Poland [online]. International Monetary Fund, [cit. 2009-04-22]. Dostupné online.
  5. NationMaster.com 2003–2007, Poland, Facts and figures
  6. Encyklopedia PWN w trzech tomach, tom 2 J-P. Varšava : Wydawnictwo Naukowe PWN SA, 1999. ISBN 83 – 01-12844-5. S. 899. ((po poľsky))
  7. Zabecki D. T., Poland, Role in the War. in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, s. 1025-1027
  8. Slaczka, A., Kruglov, S., Golonka, J., Oszczypko, N., Popadyuk, I., 2006, Geology and Hydrocarbon Resources of the Outer Carpathians, Poland, Slovakia, and Ukraine, General Geology. in Golonka, J., Pícha, F. (Editori), The Carpathians and Their Foreland: Geology and Hydrocarbon Resources. AAPG Memoir 84, Tulsa, s. 221 – 258
  9. Zoznam poľských skladateľov najčastejšie spomínaných na internete, 3. 12. 2008 (po anglicky)
  10. MICHAŁOWSKA, Teresa; OTWINOWSKA, Barbara; SARNOWSKA-TEMERIUSZ, Elżbieta. Słownik literatury staropolskiej : średniowiecze, renesans, barok. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich - Wydaw., 2002. ISBN 83-04-04621-0. S. 954–957.
  11. MICHAŁOWSKA, Teresa; OTWINOWSKA, Barbara; SARNOWSKA-TEMERIUSZ, Elżbieta. Słownik literatury staropolskiej : średniowiecze, renesans, barok. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich - Wydaw., 2002. ISBN 83-04-04621-0. S. 800-810.
  12. MICHAŁOWSKA, Teresa; OTWINOWSKA, Barbara; SARNOWSKA-TEMERIUSZ, Elżbieta. Słownik literatury staropolskiej : średniowiecze, renesans, barok. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich - Wydaw., 2002. ISBN 83-04-04621-0. S. 95 – 99.
  13. MICHAŁOWSKA, Teresa; OTWINOWSKA, Barbara; SARNOWSKA-TEMERIUSZ, Elżbieta. Słownik literatury staropolskiej : średniowiecze, renesans, barok. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich - Wydaw., 2002. ISBN 83-04-04621-0. S. Oświecenie.
  14. WITKOWSKA, Alina. Literatura romantyzmu. Warszawa : PWN, 1987. ISBN 83-01-05357-7. S. 5 – 23.
  15. Słownik terminów literackich. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich, 1998. ISBN 83-04-04417-X. S. 482 – 483.
  16. MARKIEWICZ, Henryk. Literatura pozytywizmu. Warszawa : PWN, 2000. ISBN 83-01-12277-3. S. 5.
  17. MARKIEWICZ, Henryk. Pozytywizm. Warszawa : PWN, 2004. ISBN 83-01-13849-1.
  18. a b Údaje „Zväzu kontroly distribúcie tlače“ za september 2008. (po poľsky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]