Prevrat 18. brumaira

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Autor: F. Bouchot, Generál Bonaparte v Rade 500

Štátny prevrat 18. brumaira v VIII. roku Francúzskej revolúcie (9. november 1799) uskutočnený Napoleonom Bonapartom označuje koniec Direktória a Konzulátu. Bol vykonaný metódou vojenského palácového prevratu, keď armáda obsadila rokovaciu sálu legislatívneho orgánu.

Príčiny a priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Štátny prevrat bol dohodnutý v sídle Joséphine de Beauharnais nachádzajúcom sa na parížskej ulici Chantereine, dnes medzi súčasnými ulicami rue de la Victoire a rue de Châteaudun. Členmi akčného výboru boli: Napoleon Bonaparte, Sieyès, Talleyrand. Plán prevratu predvídal nasledovné operácie: Bonaparte mal byť veliteľom armády a udržiavať poriadok v Paríži a v zhromaždení. Mali byť premiestnení poslanci Rady 500 a Rady starších do Saint-Cloud pod zámienkou jakobínskej hrozby. Od roku 1789 sa poslanci nachádzali stále v ohrození Parížanmi. Premiestnenie malo zabezpečiť, aby nemohli zasiahnuť. Finančné krytie malo zaistiť vytvorenie fondu z peňazí dodávateľov zbraní pre armádu. Títo sa tak chceli ubrániť opatreniu, že ich pohľadávky nemajú byť uhrádzané vopred zo štátnej pokladne.

18. brumaira[upraviť | upraviť zdroj]

18. brumaira (9. novembra) bola v Rade starších vyslovená zmätočná téza, že poslanci obidvoch komôr sú ohrození jakobínskym prevratom, ktorý má nastoliť opäť revolučný konvent. Na siedmu hodinu 18. brumaira bola zvolaná „Rada starších“ ako časť dvojkomorového Národného zhromaždenia do Tuilerií. Pod zámienkou vojenskej prehliadky Napoleon obsadil okolie Tuilerií 4000 – 5000 vojakmi. Paríž bol uzavretý policajnými hliadkami a akýkoľvek vstup a výstup z mesta zakázaný.

Rada starších sa následne rozhodla, že vydá príkaz na presťahovanie obidvoch komôr, čo jej umožňoval článok 102 ústavy z roku III., pod ochranou polície a vojska. Zároveň bol Bonaparte poverený, aby vykonal toto rozhodnutie. Jeho poverenie bolo protizákonné, lebo pochádzalo od rady Direktória a nie od Rady starších. Zvyšní direktori rezignovali. Bonaparte ovládol všetky ozbrojené sily.

19. brumaira[upraviť | upraviť zdroj]

Dôležité udalosti sa odohrali 19. brumaira roku VIII. (10. novembra 1799) v Saint-Cloud. Revizionisti na čele s Lucienom Bonapartom, ktorý bol predsedom Rady 500, žiadali kolektívnu demisiu poslancov Rady 500, ale spiknutie sa omeškalo, pretože tento nápad nenašiel súhlas. Hlavne dvaja jakobíni odmietli podať demisiu. Bonaparte osobne presviedčal poslancov, no tí ho dali vykázať zo zasadacej sály. Rozhodol sa zasiahnuť. Presvedčil aj s Muratom vojakov v blízkosti sály, aby vstúpili do nej a donútili poslancov fyzicky k hlasovaniu. Išlo o zvolenie dvoch prípravných komisií novely ústavy, ktorá mala upraviť tri základné témy:

  • Nútenú štátnu pôžičku – pôžička vo výške 100 miliónov frankov, ktorú mali platiť zámožní občania do štátnej pokladne vo forme daní. Mala formu milionárskej dane. Suma bola určená na úhradu vojenských výdavkov pre zvýšený povinný nábor brancov 5-tich ročníkov[1]
  • zákon o rukojemníkoch – podľa zákona 24. messidoru (12. júl 1799) v departmente, kde sa zistia občianske nepokoje, mohli byť braní príbuzní emigrantov z prostredia šľachty štátnymi orgánmi ako rukojemníci v pomere štyria príbuzní ku jednému zabitému úradníkovi[2].
  • zákon o uzávierke listiny emigrantov

Skupina granátnikov vedená Muratom a druhá kolóna vedená Leclerkom vošla za zvukov bubnov do Oranžérie v Saint Cloud a rozohnala poslancov, ktorí odchádzali s výkrikmi „Nech žije Republika!“ Ešte toho dňa ustanovila väčšina Rady starších a menšina Rady 500 dočasný Konzulát. Rady vyhlásili, že Direktórium už neexistuje a vylúčili 62 poslancov „pre výtržnosti a atentáty, ktorých sa neustále dopúšťali.“ Bola utvorená výkonná komisia Konzulátu, do ktorej zvolili: Sieyèsa, Rogera Ducosa a Bonaparta ako dočasných konzulov Francúzskej republiky.[3]

20. brumaira[upraviť | upraviť zdroj]

20. brumaira zložili prísahu pred novými komisiami traja konzuli: Bonaparte, Sieyès a Roger Ducos. Udelili im všetky dovtedajšie právomoci Direktória. Toto bol začiatok Konzulátu. Dovtedajšie dve rady boli nahradené dvoma komisiami po 25 členoch zmocnených odhlasovať zákony, ktoré predložia traja konzuli a pripraviť zmienenú novelu ústavy. Podľa článku 12 novely mala revízia za úlohu schváliť neporušiteľnú zvrchovanosť francúzskeho ľudu, jednotnú a nedeliteľnú republiku, zastupiteľský systém, rozdelenie právomocí, slobodu, rovnosť, bezpečnosť a vlastníctvo.[3] Na konci svojho zasadania Rada starších zrušila opatrenie, ktoré roztrpčovalo armádnych dodávateľov, prednostné vyplácanie zo štátnej kasy bolo obnovené. Traja dočasní konzuli zložili prísahu a vrátili sa do Paríža.

Týmto sa mala ukončiť fáza revolúcie a nastoliť mier a konsolidácia ekonomiky. Toto úsilie francúzskej buržoázie bolo však čoskoro zrušené autoritatívnym režimom Napoleona Bonaparta. Buržoázna republika mala byť nahradená diktatúrou jednej osoby.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Soboul 1964, s. 389
  2. Soboul 1964, s. 390
  3. a b Soboul 162, s. 395-397

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku 18. brumaire na francúzskej Wikipédii.
  • Soboul, Albert (1964) (český preklad Précis d´histoire de la Révolution Française), Velká francouzská revoluce (1. vyd.), Praha: Nakladatelství politické literatury 
  • Soboul, Albert (1962) (francúzsky), Précis d´histoire de la Révolution Française (1. vyd.), Paríž: Editions Sociales 

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]