Proton (dvojstupňová nosná raketa)
| Proton (8K82) | |
|---|---|
| Celková dĺžka | 46,28 m |
| Maximálne rozpätie | 7,40 m |
| Vzletová hmotnosť | 595 500 kg (max.) |
| Prázdna hmotnosť | 56 500 kg (vrátane bojovej hlavice) 52 600 kg (vrátane družice) 44 300 kg (raketa bez užit. zaťaženia) |
| Počet stupňov | 2 |
| 1. stupeň (8S810K) | |
| Dĺžka stupňa | 21,2 m |
| Max. priemer stupňa | 7,40 m |
| Motory | 6 × RD-253 (11D48) |
| Ťah | 6 × 1745 kN |
| Doba funkcie | 124 s |
| Okysličovadlo | oxid dusičitý |
| Palivo | asymetrický dimethylhydrazín |
| 2. stupeň (8S811K) | |
| Dĺžka stupňa | 10,9 m |
| Max. priemer stupňa | 4,1 m |
| Motory | 3 × RD-0210 (8D411K) 1 × RD-0211 (8D412K) |
| Ťah | 4 × 600 kN |
| Doba funkcie | 160 s |
| Okysličovadlo | oxid dusičitý |
| Palivo | asymetrický dimethyhydrazin |
Proton (po rusky: Протон) je označenie dvojstupňovej prototypovej verzie sovietskej nosnej rakety, používanej na vynášanie družíc do kozmického priestoru. Vyvinula ju konštrukčná kancelária OKB-52 (Опытное конструкторское бюро №52, ОКБ-52), neskôr premenovaná na Ústrednú strojárenskú konštrukčnú kanceláriu CKBM (Centralnoje konstruktorskoje bjuro mašinostrojenija, ЦКБМ), pod vedením hlavného konštruktéra V. N. Čelomeja v rámci projektu UR-500 (universalnaja raketa, универсальная ракета УР-500). Výrobné typové označenie bolo 8K82. Kódové označenie používané ministerstvom obrany USA pre tento kozmický nosič je SL-9, označenie používané študijnou službou amerického Kongresu (Sheldonovo označenie) je D.
Motory pre prvý stupeň vyvinula konštrukčná kancelária OKB-456 pod vedením V. P. Gluška (teraz NPO Energomaš, НПО Энергомаш им. академика В. П. Глушко) v meste Chimki na okraji Moskvy. Motory pre druhý stupeň sú dielom konštruktéra S. A. Kosberga z konštrukčnej kancelárie OKB-154 (teraz Konštrukčná kancelária chemickej automatizácie KBChA, Конструкторское бюро химической автоматики, КБХА) vo Voroneži. Inerciálny riadiaci systém vyvinul v Moskve vedecko-výskumný ústav NII-885 (НИИ-885 Научно-исследовательский институт № 885), riadený N. A. Piljuginom.
Pôvodne sa počítalo s využitím tohto typu ako medzikontinentálnej balistickej rakety. Vzhľadom na to, že používala skladovateľné kvapalné pohonné látky, mala byť lepšie vojensky využiteľná ako raketa R-7 Koroljovovej konštrukcie. V prípade vojenského použitia mohla dopravovať termonukleárnu nálož s hmotnosťou okolo 12,2 tony s ekvivalentom 100 MT TNT na vzdialenosť 10 000 km.
Nosné rakety tohto typu boli vypúšťané z kozmodrómu Bajkonur, kde mali k dispozícii dve rampy, a to č. 23 a 24 v komplexe 81. Prípravy rakiet ku štartu prebiehali v montážnej budove MIK (montažno-ispytatělnyj korpus, монтажно-испытательный корпус МИК) v komplexe 92.
Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]
Prvý stupeň tejto nosnej rakety je tvorený centrálnou valcovou nádržou na okysličovadlo s priemerom 4,1 m, okolo ktorej je symetricky rozmiestených šesť užších valcových nádrží s priemerom 1,6 m, hore koso kuželovito zakončenými. Ku dnu každej zo šiestich palivových nádrží sú pripevnené výkyvne uložené jednokomorové raketové motory typu RD-253 s uzavretým cyklom.
Druhý stupeň je valcový s priemerom 4,1 m, s integrálnymi valcovými nádržami. Horná nádrž s vypuknutým pologuľovitým dnom obsahuje palivo, dolná, oddelená spoločnou stenou od hornej nádrže, obsahuje okysličovadlo. K jej vypuknutému dnu sú vychylovatelne pripojené tri jednokomorové motory typu RD-0210 a jeden typu RD-211; ten sz líší od troch ostatných iba tým, že jeho súčasťou je plynový generátor, poskytujúci stlačený plyn pre tlakovanie nádrží s pohonnými látkami.
Prvý a druhý stupeň boli spojené valcovou priehradovou medzistupňovou konštrukciou. Nad druhým stupňom bol umiestený inerciálny riadiaci systém, slúžiaci k navedeniu rakety na obežnú dráhu.
História[upraviť | upraviť zdroj]
Prvá rozmerová maketa rakety UR-500 pre odskúšanie pozemného vybavenia vzletových rámp bola na kozmodróm Bajkonur dodaná 24. júla 1964. O rok neskôr, 16. júla 1965 úspešne vzlietol prvý exemplár štvorkusovej prototypovej série, ktorý vyniesol na nízku obežnú dráhu vedeckú družicu Proton 1 s hmotnosťou 8 300 kg, ktorá dala nosiču jeho neskoršie verejné meno. Ďalšie tri prototypy vzlietli v priebehu nasledujúcich 12 mesiacov; z toho jeden štart skončil neúspechom. Viac exemplárov tejto modifikácie nebolo postavených.
