Prvá bitka o Nadžaf

Dátum	24. marec - 4. apríl 2003
Miesto	Nadžaf, Irak
Výsledok	dobytie mesta spojeneckými vojskami

Prvá bitka o Nadžaf
	Súčasť vojny v Iraku
	; americký vojak zo zásobovacieho konvoja pri Nadžafe
Dátum	24. marec - 4. apríl 2003
Miesto	Nadžaf, Irak
Výsledok	dobytie mesta spojeneckými vojskami
Protivníci
USA	Irak
Velitelia
William S. Wallaca; David Petraeus
Straty
4 mŕtvi, 2 zajatí; zničené 2 tanky, 1 BVP, 1 vrtuľník; 31 vrtuľníkov poškodených	590 - 780 mŕtvych, 100 zničených vozidiel
	Historický portál

Bitka o Nadžaf prebiehala od 24. marca do 4. apríla 2003 medzi irackými a spojeneckými vojskami. Išlo o jednu z najväčších bitiek vojny v Iraku. Samotná operácia prebiehala v dvoch fázach. V prvej fáze 3. pešia divízia obkľúčila mesto a v druhej sa do boja zapojila 101. výsadková divízia, ktorá mala za úlohu mesto obsadiť.

Bojisko[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto Nadžaf leží na hlavnej dopravnej tepne medzi mestami Karbalá a Bagdad. Spojenci sa pri väčšine miest nezdržiavali ich dobývaním a radšej ich obišli. Avšak množiace sa obavy o útoky zo zálohy na zásobovacie konvoje donútili americké velenie k zmene taktiky. Tá spočívala v zabezpečení rizikových miest, medzi ktoré patril aj Nadžaf. Najprv bolo nutné obsadiť dva mosty severne a južne od Nadžáfu. Most v meste Al-Kifl (sever) bol označený ako „Cieľ Jenkins“, a most v meste Abú Suchajr (juh) ako „Cieľ Floyd“. Situáciu ešte skomplikovali silné piesočné búrky, ktoré obmedzovali činnosť letectva.

Prvý útok[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Útok na divíziu Medina

K prvému väčšiemu útoku na mesto došlo 24. apríla. 32 bojových vrtuľníkov AH-64D Longbow Apache z 11. leteckého pluku malo zaútočiť na obrnenú divíziu Republikánskej gardy Medina, ktorá bola rozmiestnená v okolí mesta. Helikoptéry Apache sa v minulosti ukázali ako veľmi efektívne v ničení obrnenej techniky, no spravidla boli nasadzované len v úlohe blízkej leteckej podpory, a nie pri útokoch na väčšie vzdialenosti. Iracké sily mali zrejme prehľad o trase letu dlhšiu dobu. Obrancovia vyčkávali do chvíle, kým letka priletela čo najbližšie k ich postaveniam. Potom na pár sekúnd vypli v meste osvetlenie, čo bol dohodnutý signál na zahájenie paľby. V priebehu niekoľkých okamihov utrpel zásah každý jeden stroj. Letka sa ihneď sa rozhodla vrátiť na základňu. Okrem jedného stroja sa to všetkým podarilo, a to aj napriek tomu, že jeden vrtuľník utrpel priamy zásah raketou. Za zostrelenou posádkou bol vyslaný záchranný vrtuľník, no kvôli pretrvávajúcej silnej paľbe nepriateľa nemohol pristáť. Posádka vrtuľníka, Ronald Jung ml. a David Williams, sa pokúsila ujsť, avšak skupina ozbrojených civilistov ich zadržala a odovzdala irackej armáde. Obaja muži boli oslobodení v polovici apríla neďaleko mesta Tikrít. Iracká propaganda zostrel ihneď využila. Tvrdila dokonca, že vrtuľník zostrelil farmár svojou puškou. Iracká vláda tak zrejme chcela motivovať civilistov k odporu voči inváznym vojskám, avšak šanca, že vrtuľník Apache bol zostrelený obyčajnou puškou je veľmi malá. Keďže hrozil únik citlivých materiálov americká armáda sa rozhodla vrak zničiť. Použila na to dvojicu rakiet MGM-140 ATACMS.

Po nevydarenom útoku nasledovali diskusie o príčinách zlyhania. Kritika smerovala najmä na rozhodnutie vyslať bojové vrtuľníky na misiu v takej vzdialenosti od vlastných línií. Obhajcovia útoku upozorňovali na chybné plánovanie a zlý odhad nepriateľských síl. Nakoniec sa americkí velitelia rozhodli po dvoch dňoch útok zopakovať. Ten už bol koordinovaný s delostrelectvom a bojovými lietadlami F/A-18 Hornet. Zmena taktiky priniesla pozitívne výsledky. Bolo zničených 7 protilietadlových diel, 5 radarov, 3 delá a 25 vozidiel, pričom spojenci nestratili ani jeden stroj.

Cieľ Jenkins[upraviť | upraviť zdroj]

Obsadením mostu v meste Al-Kifl bola poverená 1. brigáda pod velením plukovníka Willa Grimsleya. Tá bola ale v čase vydania rozkazu rozptýlená medzi mestami Násiríja a Nadžaf. V blízkosti cieľa sa nachádzal iba protilietadlový oddiel a prieskumná jednotka. 25. marca okolo 02:00 protilietadlový oddiel spustil útok na pozície irackých milícií rozmiestnených v cieľovej oblasti. Postup bol ale pomalý, a to aj napriek delostreleckej podpore. Nakoniec veliteľ požiadal o vyslanie posíl. Plukovník Grimsley prevelil do oblasti bojov rotu B 3. práporu 7. pešieho pluku. Tá dorazila na bojisko okolo 8:30, a následne vystriedala protilietadlový oddiel na čele útoku.

O 11:00 sa spojenecké jednotky prebojovali až k mostu. Tri tanky vošli na most, avšak Iračania sa ho v tom momente pokúsili vyhodiť do vzduchu. Výbuch ale nebol dostatočne silný na to, aby most padol. Ako sa ukázalo most nebol vážne poškodený a bol schopný zvládnuť nápor vozidiel. Iračania sa však nevzdávali ani po tom, ako sa americké jednotky prebojovali na opačný breh. Odhaduje sa, že do boja sa zapojilo okolo 1 200 Iračanov. Aj napriek takému silnému náporu sa malej jednotke podarilo udržať most až do príchodu posíl 26. marca. Po 36 hodinách strávených v boji sa americkým vojakom podarilo definitívne odrezať severnú trasu k mestu.

Cieľ Floyd[upraviť | upraviť zdroj]

Útok na most v meste Abu Sachajr začal 25. marca o 6:00. Kvôli piesočnej búrke bola viditeľnosť obmedzená na 25 metrov, takže postupujúce vojská boli pri vyhľadávaní nepriateľa odkázané na termovízne kamery. O 10:43 dorazil 3. prápor 7. jazdeckého pluku k mostu. Pri prieskume sa zistilo, že most nie je podmínovaný. Časť jednotiek prešla na severnú stranu mosta, no tam už čakali iracké vojská, ktoré využili zlé počasie na priblíženie.

V rovnakej dobe napadli iracké vojská aj jednotky na južnej strane. Činnosť vrtulníkov bola znemožnená, no lietadlá lietajúce nad búrkou zhadzovali bomby s GPS navádzaním na ciele označené pozemnými jednotkami. Náletov sa zúčastnili aj bombardéry B-1B Lancer, ktoré zničili mimo iné aj dvojicu irackých tankov T-72.

Jednotky na severe pokračovali v postupe smerom k mestu. Odpor bol silný a nepriateľovi sa podarilo zasiahnuť niekoľko spojeneckých vozidiel. Dva tanky Abrams a a jedno bojové vozidlo pechoty M3 Bradley boli zasiahnuté raketami, čo malo za následok detonáciu vezenej munície. Pri návrhoch vozidiel sa s touto situáciou počítalo, a tak vďaka vhodnej konštrukcii neutrpeli posádky žiadne straty na životoch. Objavili sa informácie, podľa ktorých mali byť vozidlá zasiahnuté raketami 9M133 Kornet, ktorými Irak oficiálne nedisponoval. Odborníci sa ale prikláňajú k názoru, že detonácie spôsobili zásahy do slabo chránených miest. Večer iracké útoky ustali, čo umožnilo americkým jednotkám upevniť svoje postavenia na oboch brehoch.

Obkľúčenie[upraviť | upraviť zdroj]

26. marca sa 2. prápor 69. obrneného pluku pokúsil spojiť so 7. jazdeckým plukom, čím by sa podarilo mesto definitívne obkľúčiť. Postupujúce vojská sa nestretli so silnejším odporom, takže spojenie vojsk sa vydarili a 7. jazdecký pluk po 120 hodinách na bojisku mohol stiahnuť.

Situácia v meste bola ale čoraz horšia. Civilisti ktorí mesto opustili tvrdili, že fanatickí bojovníci verní Saddámovi Husajnovi nútili členov milícií al-Kuds pod hrozbou zabitia rodinných príslušníkov zotrvať v boji. Objavovali sa aj informácie, podľa ktorých predstavitelia strany Baas vraždili civilistov ktorí odmietali spolupracovať. No ani tieto opatrenia nedokázali udržať irackú armádu bojaschopnú. Svedčí o tom aj výpoveď zajetého irackého plukovníka, podľa ktorej mu z jeho jednotky o sile 1 200 mužov zostalo len 200. 27. marca došlo k prvému známenu prípadu samovražedného útoku. Atentátnik sa odpálil na kontrolnom stanovisku americkej armády, pričom zabil štyroch vojakov 7. pešieho pluku 3. pešej divízie.

Pád Nadžafu[upraviť | upraviť zdroj]

Náhodné iracké útoky na zásobovacie konvoje podnikané z obkľúčených miest donútili amerických veliteľov, aby postup na Bagdad o niekoľko dní spomalili. Rozhodli sa najprv zabezpečiť zázemie, a až potom spustiť konečný útok. 28. marca dorazili k Nadžafu jednotky 101. výsadkovej divízie podporované jedným práporom z 1. obrnenej divízie.

29. marca spustili americkí výsadkári útok na mesto. Ešte v ten deň sa im podarilo obsadiť tamojšie letisko. O dva dni začali ťažké boje v okolí mešity Imána Alího, jedného z najsvätejších miest pre stovky miliónov šiitov. Boje trvali štyri hodiny, no vojaci si boli vedomí duchovného významu tohto miesta, takže boje zasiahli mešitu len minimálne.

Americký velitelia úmyselne neblokovali cestu z Nadžafu do mesta Hilla. Iračania chceli 1. apríla presne podľa ich očakávaní využiť túto trasu na ústup. Za krátko sa stali terčom útoku ľahkých bojových vrtuľníkov OH-58 Kiowa. V ten istý deň do bojov zasiahol aj 70. obrnený pluk. Na druhý deň bol spustený koordinovaný útok na vytipované pozície zvyškov nepriateľských síl a 4. apríla bolo mesto plne v rukách spojencov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]