Révaiovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Erb rodu Révai

Révaiovci[1] (staršie a pre obdobie po roku 1918 Révayovci) bol významný uhorský šľachtický rod. Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa usadili v Turčianskej župe, kde postupne získali roszsiahle majetky ako aj titul dedičného župana.

Dejiny rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Rod Révaiovcov je známy od 13. storočia. Pôvodne sídlo mali na hrade Réva v Sriemskom komitáte (dnešná Rivica v Srbsku).[2] Za zakladateľa, resp. prvého známeho člena rodu sa považuje istý Jakub, Comes Jacobus Merk seu Jaco Merk de Ryva[3], ktorý žil v 12. storočí. Lukačka (2010) považuje za prvého člena doloženého člena rodu istého Farkaša (Vlk, Vuk), ktorý žil na začiatku 13. storočia mal dvoch synov Bečeho (Beča, Bečä, Becha, Beche) a Merka (Mirk, Mirko). Maďarskí autori meno Merk prepisujú ako Marek, čo Lukačka považuje za nesprávne. Stredoveké zmienky o Révaiovcoch až do konca 15. storočia sú veľmi sporé. V roku 1495 sa spomína Ladislav v Bodrožskej župe, v dedine Aranyán (pravdepodobne Apatin v dnešnom Srbsku).

Ladislavov starší syn Štefan bol pred rokom 1519 bánom hradu Ilok a mladší František (I.) sekretárom palatína Štefana Bátoriho.[4] V roku 1521 Ľudovít II. v Budíne pre nich vystavil armáles, v ktorom potvrdil ich rodový erb. Po Moháčskej bitke stratili všetky majetky v Turkami obsadených územiach. Bratia František a Štefan sa postavili v nasledujúcich zápasoch o uhorskú korunu na stranu Ferdinanda I. a proti Jánovi Zápoľskému.[5]

František (I.) získal v roku 1527 polovicu hradu Sklabiňa, druhú časť získal v roku 1540. V roku 1539 získal aj panstvo Blatnica. Tieto majetky sa stali na vyše 400 rokov hlavným rodovým majetkom rodiny. Z dlhodobého hľadiska bol tiež dôležitý zisk titulu dedičného župana turčianskej župy pre seba a svojich potomkov v roku 1532. Svojmu staršiemu bratovi Štefanovi vyčlenil majetky v Trebostove a okolitých dedinách. Týmto sa rod rozdelil na dve hlavné vetvy trebostovskú a sklabinsko-blatnickú.

Obe vetvy postupne získavali majetky aj v ďalších stoliciach: napríklad v Trenčianskej významné podiely na Beckovskom panstve, v Nitrianskej na Holíčsko-Šaštínskom panstve.

Synovia Františka I. v roku 1556 získali pre sklabinsko-blatnickú vetvu uhorský barónsky titul. 17. júna 1723 získal Peter Révai (otec Antona Révaia) grófsky titul. Táto línia vymrela Jánom Révaiom v roku 1806. V roku 1804 získal Mikuláš Révai grófsky titul, avšak táto vetva vymrela jeho smrťou v roku 1825. V roku 1916 pri príležitosti korunovácie posledného uhorského kráľa Karola získali grófsky titul Šimon Révay a jeho synovec Ladislav. V trebostovskej vetve barónsky titul získali v roku 1635 od Ferdinanda II. bratia Ladislav, Štefan, Ondrej, Ján a Mikuláš. Grófsky titul získali v roku 1805 získali bratia František a Alojz. V roku 1825 smrťou grófa Františka vymiera barónska aj grófska línia trebostovskej vetvy.[6]

Erb Révaiovcov tvorí zo zlatej koruny vyrastajúci vlk, ktorý drží pred sebou tri ruže.

Po druhej svetovej vojne boli majetky Révayovcov na Slovensku skonfiškované. Po roku 1989 prebehlo viacero pokusov o reštitúciu majetkov, o niektorých musel rozhodovať Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.[7]

Príslušníci sklabinsko-blatnickej vetvy žijú v Rakúsku a Švédsku.[8]

Najvýznamnejší členovia[upraviť | upraviť zdroj]

Trebostovská vetva[upraviť | upraviť zdroj]

Sklabinsko-blatnická vetva[upraviť | upraviť zdroj]

Sídla rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Pravidlá slovenského pravopisu. Redakcia M. Považaj. 3. upravené a doplnené vyd. Bratislava : Veda, 2000. [Cit. 2014-09-25]. Dostupné online. ISBN 80-224-0655-4. Kapitola 2. Písanie historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín.
  2. pamiatky.sk [online]. [Cit. 2014-09-04]. Stránka Sklabiňa. Dostupné online.
  3. Nagy 1862, s. 690
  4. Lukačka 2010, s. 14
  5. Mačuha 2010
  6. SZLUHA, Márton. Nyitra vármegye nemes családjai. Zväzok I. : A-K. Budapest : HERALDIKA Kiadó BT, 2003. ISBN 963 9204 18 8. (maď.)
  7. TÓDOVÁ, Monika. Štát odškodní šľachticov. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2008-09-23. Dostupné online [cit. 2008-09-23]. ISSN 1335-4418.
  8. Genealogisches Handbuch des Adels. Limburg an der Lahn : C. A. Starke, 2012. (Gräfliche Häuser; zv. XX..) ISBN 978-3-7980-0853-3. Heslo Révay, s. 391 - 396. (nem.)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]