Raketoplán

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Raketoplány

americké americké

sovietske sovietske

  • Buran (vyradený, poškodený v roku 2002)
  • Ptička (nedokončený)
  • 2.01 (nedokončený)
  • 2.02 (rozobratý)
  • 2.03 (rozobratý)
Pristátie raketoplánu Atlantis na misii STS-110

Raketoplán alebo kozmický raketoplán je viacnásobne použiteľné atmosféricko-kozmické lietadlo, ktoré vzlieta kolmo ako raketa (s pomocnými raketovými motormi), v kozmickom priestore sa pohybuje ako kozmická loď a klesá a pristáva v zemskej atmosfére ako lietadlo na bežnom letisku s dostatočne dlhou betónovou dráhou.

V USA sú raketoplány známe ako Space Shuttle (zhruba „vesmírna kyvadlová doprava“). Pôvodný program NASA lietania raketoplánmi sa volá Space Transportation System („vesmírny prepravný systém“), preto sú lety raketoplánov označované skratkou STS nasledovanou číslom.

Program STS nasledoval po úspešných kozmických programoch Mercury, Gemini a Apollo.

Raketoplánov bolo vyrobených iba niekoľko kusov, ich mená a sériove čísla sú:

Prvý raketoplán Enterprise bol testovaný vo veľkých výškach na chrbáte obrieho lietadla Boeing 747 (Jumbo Jet) a vo vesmíre nikdy nebol, aj keď sa s jeho prestavbou na plnohodnotný raketoplán pôvodne rátalo.

Raketoplány vykonali mnoho užitočnej práce – vyniesli na obežnú dráhu družice na vedecké a vojenské účely, Hubblov vesmírny teleskop, posádky kozmických staníc a pod.

Space Shuttle[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Space Shuttle
Space Shuttle Discovery počas štartu misie STS-120 v 2007

Space Shuttle je americký raketoplán. Pri vzlete sa skladá z viacerých častí: z vlastného raketoplánu (presnejšie orbiter alebo družicový stupeň), ktorý je vybavený vlastnými motormi (SSME), ďalej hlavnej nádrže (SSET) na kvapalné pohonné látky (vodík a kyslík) a dvoch pomocných rakiet (SRB) na tuhé palivá. Motory na kvapalné palivá sú umiestnené iba na družicovom stupni a sú zvyčajne použiteľné viacnásobne. Pomocné bočné rakety na tuhé palivá sa odpájajú najskôr a dopadnú do mora pomocou padáku, sú vylovené a znova naplnené. Hlavná nádrž na kvapalné palivá je odhodená tesne pred navedením na orbitálnu dráhu a zhorí v atmosfére.

Priestor pre posádku je 7-miestny, v núdzových prípadoch až 10-miestny. Povrch raketoplánu je pokrytý systémom tepelnej ochrany, tvoreným najmä dlaždicami zo spečeného penového kremeňa. Pre pristátie je raketoplán vybavený vysúvacím podvozkom a brzdiacim padákom, ktorý je vystrelený po dosadnutí na pristávaciu dráhu.

Raketoplán Buran[upraviť | upraviť zdroj]

Program raketoplánov existoval aj v Sovietskom zväze. Uskutočnil sa však iba jeden bezpilotný kozmický let raketoplánu Buran v roku 1988. Potom bol projekt pre nedostatok prostriedkov a zložitú politickú situáciu zastavený. Raketoplán Buran mal niekoľko zaujímavých vlastností – napríklad dokázal vzlietnuť a pristáť v bezpilotnom režime na rozdiel od amerických raketoplánov. Nosná raketa Energija dokázala štartovať aj samostatne bez raketoplánu Buran.

Katastrofy raketoplánov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Challenger – 73 sekúnd po štarte, 28. januára 1986 došlo k prehoreniu tesnenia na spoji SRB. Nasledovalo prehorenie spoja medzi SRB a ET a raketa SRB potom špičkou prerazila nádrž ET a došlo k výbuchu. Pre viac informácií pozri STS-51L.
  • Columbia – 1. februára 2003 pri návrate z kozmickej misie. Pri štarte došlo k uvoľneniu penovej izolácie z ET, uvoľnená izolácia narazila do nábežnej hrany krídla raketoplánu a vážne ju poškodila. Pri návrate raketoplánu do atmosféry došlo najskôr k deštrukcii krídla a potom k zničeniu celého raketoplánu. Pozri Havária raketoplánu Columbia.

V obidvoch prípadoch došlo k úplnému zničeniu stroja a smrti všetkých astronautov na palube.

Po obidvoch katastrofách NASA program STS celkom na 2 roky pozastavila. Lety boli obnovené v júli roku 2005, ale keďže sa ukázalo, že sa nepodarilo celkom odstrániť riziká pri štarte, očakáva sa nové moratórium.

Štatistika amerických raketoplánov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Nalietaný čas: 1 032 dní, t. j. 24 770 letových hodín
  • Obletov Zeme: 16 338
  • Nalietaná vzdialenosť: 683 488 932 kilometrov
  • Štartov: 113
  • Najdlhší let: 17,66 dňa (let STS-80)
  • Celkom osôb ako posádka: 696 astronautov
  • Počet spojení s Mirom: 9×
  • Počet spojení s ISS: 16×
  • Vypustených satelitov: 61

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]