Reinhold Messner

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Reinhold Messner
Reinhold Messner
Taliansky horolezec

Narodenie 17. september 1944 (70 rokov)
Brixen-Bressanone, Taliansko

Reinhold Messner (* 17. septembra 1944, Brixen, Taliansko) je extrémny horolezec, dobrodruh, roľník a spisovateľ, ktorý pochádza z Južného Tirolska.

Messner je jeden z najúspešnejších horolezcov na svete. Spoločne s Petrom Habelerom sa im v roku 1978 ako prvým podarilo dosiahnuť vrchol Mount Everestu bez použitia kyslíkových prístrojov. Ako prvý človek na svete dosiahol vrcholy všetkých 14 osemtisícoviek (1970-1986, všetky bez použitia kyslíkových prístrojov). Bol taktiež prvým človekom, ktorý vystúpil sólovo na jednu z osemtisícoviek (1978 Nanga Parbat). Ako druhý dosiahol v roku 1986 tzv. Koruna Zeme (angl. Seven Summits), čo je názov pre 7 najvyšších vrcholov jednotlivých svetadielov. Okrem horolezectva patria medzi jeho úspechy aj dobrodružné prechody Antarktídy (1989/1990 spolu s Arvedom Fuchsom), Grónska (1993) a púšte Gobi (2004).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Messner vyrastal so svojimi ôsmimi súrodencami – Helmutom (* 1943), Güntherom (1946–1970 Nanga Parbat), Erichom (* 1948), Waltraudou (* 1949), Siegfriedom (1950–1985), Hubertom (* 1953), Hansjörgom (* 1955) a Wernerom (* 1957) vo Villnöse v Južnom Tirolsku. V súčasnosti žije v Merane, poprípade na svojom zámku Juval. V horskom mestečku Sulden pod Ortlerom chová jaky a zložil tu reštauráciu Yak & Yeti . V roku 2003 začal pracovať na MMM-Messner Mountain Museum, co je sústava 5 múzeí venovaných horám.

Messner bol od roku 1972 do roku 1977 ženatý s Uschi Demeterovou. Jeho ďalšími partnerkami boli Ursula Grether a Nena Holguin, s ktorou má dcéru. 31. júla 2009 sa oženil so svojou dlhoročnou partnerkou, textilnou dizajnérkou, Sabinou Stehle, s ktorou má dve dcéry a syna.

Význam pre horolezectvo[upraviť | upraviť zdroj]

Messner v 70-tych a 80-tych rokoch štylisticky zmenil výškové horolezectvo. Inšpirovaný rakúskym alpinistom Hermannom Buhlom aplikoval ako jeden z prvých štýl a taktiku lezeckého umenia (by fair means) na výškové horolezectvo v Himalájach. V protiklade k ťažkopádnym expedíciám s výškovými tábormi a nosičmi tak vystúpil ako prvý alpským štýlom na osemtisícovku bez pomoci kyslíkového prístroja, sólovo bez infraštruktúry a fixných lán, so spolulezcom alebo malou skupinou lezcov. Osemtisícovky tak mohli byť zdolávané s menším množstvom výstroje a v kratšom čase, čo minimalizuje dĺžku pobytu v zóne smrti.

Expedície[upraviť | upraviť zdroj]

Výstupy do roku 1970[upraviť | upraviť zdroj]

Reinhold Messner bol pred rokom 1970 známy prevažne svojimi výkonmi v Alpách. Do roku 1964 mal na konte viac ako 500 lezeckých túr, prevažne v Dolomitoch. V roku 1965 ako prvý zdolal priamou cestou severnú stenu Ortleru. O rok neskôr sa mu podarili výstupy na Grandes Jorasses - Walkerovým pilierom a na Rocchetta Alta di Bosconero. V roku 1967 podnikol prvovýstup severovýchodnou stenou Agnér, ako aj prvý zimný výstup severným hrebeňom Agnéru a zdolal tiež severnú stenu Furchetty. V roku 1968 nasledovali ďalšie prvovýstupy prostredným pilierom Heiligkreuzkofelu a južnou stenou Marmolady. V nasledujúcom roku sa Messner zúčastnil expedície v Andách, pričom sa mu podaril spoločne s Petrom Habelerom prvý výstup východnou stenou Yerupaje až na vrcholový hrebeň. O pár dní neskôr sa im podaril prvovýstup 6121 metrov vysokej hory Yerupaja Chico. Sólovo zdolal severnú stenu Droites, Philippovú špáru na Civette ako aj južnú stenu Marmolady di Rocca. Svojimi výkonmi si získal povesť jedného z najlepších európskych horolezcov. Vďaka tomu bol v roku 1970 pozvaný do veľkej himalájskej expedície. Vo svetle neskorších úspechov môže byť rok 1970 označený ako jeden zo zlomových okamihov Messnerovho života a kariéry.

Výstupy na osemtisícovky po roku 1970[upraviť | upraviť zdroj]

Reinhold Messner vystúpil ako prvý človek bez použitia kyslíkových prístrojov všetkých 14 osemtisícoviek. Pritom patrili jeho výstupy vždy k prvým 20 úspešným výstupom na jednotlivé osemtisícovky.

Rok

Vrchol (pohorie a výška vrcholu v metroch)

1970

Nanga Parbat (Himaláje 8125)

1972

Manaslu (Himaláje 8163)

1975

Gašerbrum I (Karakoram 8080)

1978

Mount Everest (Himaláje 8848), Nanga Parbat (Himaláje 8125)

1979

K2 (Karakoram 8611)

1980

Mount Everest (Himaláje 8848)

1981

Šiša Pangma (Himaláje 8027)

1982

Káčaňdžunga (Himaláje 8586), Gašerbrum II (Karakoram 8034), Broad Peak (Karakoram 8051)

1983

Čho Oju (Himaláje 8188)

1984

Gašerbrum I (Karakoram 8080), Gašerbrum II (Karakoram 8034)

1985

Annapurna (Himaláje 8091), Dhaulágirí (Himaláje 8167)

1986

Makalu (Himaláje 8485), Lhoce (Himaláje 8516)

Nanga Parbat [upraviť | upraviť zdroj]

Reinhold Messner podnikol celkovo 5 expedícií na Nanga Parbat. V rokoch 1970 a 1978 dosiahol vrchol, v rokoch 1971, 1973 a 1977 sa mu to nepodarilo, pričom v roku 1971 hlavne pátral po pozostatkoch svojho brata.

Rupálska stena 1970[upraviť | upraviť zdroj]

V máji a júni 1970 sa Reinhold Messner zúčastnil na expedícii na južnú stenu Nanga-Parbat pod vedením Karla Mariu Herrligkoffera. Za cieľ bola zvolená dovtedy nezdolaná Rupálska stena, najvyššia stena sveta (4500m). Po odrieknutí účasti Seppom Mayerlom a Petrom Habelerom bol do tejto expedície ako náhradník pozvaný jeho brat Günther. Reinhold Messner vyštartoval ráno 27. júna sám z posledného výškového tábora v domnienke, že sa počasie zhorší (z tohto výškového tábora nebolo možné spojenie cez vysielačku a tak správa o počasí bola oznámená nesprávne červenou raketou - symbol pre zlé počasie). Jeho brat Günther ho ale prekvapujúco po pár hodinách nasledoval a dokonca dostihol ešte pred vrcholom. Podvečer dosiahli obidvaja vrchol a museli kvôli blížiacej sa tme núdzovo bivakovať, bez stanu, spacákov a variča. Následné udalosti sú predmetom dlhoročného, dokonca právneho sporu medzi vtedajšími účastníkmi expedície a dodnes neboli úplne objasnené. Isté je, že Reinhold Messner zostupom Diamírskou stenou ako prvý uskutočnil prechod Nanga Parbat (druhý prechod osemtisícovky po Mount Evereste v roku 1963). Po šiestich dňoch sa mu za pomoci domorodých drevorubačov podarilo dostať do údolia a s ťažkými omrzlinami prežil. Jeho brat Günther zahynul podľa vyjadrení Reinholda Messnera v Diamírskej stene pod lavínou. Verejnosť a kritici ho obviňovali, že prechod dopredu plánoval a že jeho brat zahynul niekde v Rupálskej stene. V roku 2005 boli nájdené na úpätí ľadovca Diamírskej steny pozostatky tela a výstroje, ktoré na základe expertízy patrili Güntherovi Messnerovi. To potvrdilo verziu Reinholda Messnera, že jeho brat zomrel pri yostupe v Diamírskej stene pod lavínou.

Táto dráma bola pod názvom Nanga Parbat v roku 2008/2009 sfilmovaná Josephom Vilsmaierom na základe spomienok Reinholda Messnera a bez účasti ostatných účastníkov expedície. Film prišiel do kín v roku 2010, nemôže však slúžiť ako úplne autentická dokumentácia tejto nešťastnej udalosti.

Kvôli omrzlinám, hlavne na nohách (amputovali mu 7 prstov a niektoré ďalšie články prstov na nohách) už Reinhold Messner po expedícii v roku 1970 nemohol liezť po skalách ako kedysi. Z tohto dôvodu sa orientoval na výškové horolezectvo,kde prevažne liezol v ľade.

Sólovýstup 1978[upraviť | upraviť zdroj]

Po troch neúspešných expedíciách dosiahol Reinhold Messner 9. augusta 1978 cez Diamírsku stenu vrchol Nanga Parbat. Bol to prvý sólový výstup na osemtisícovku vôbec. Pritom pri výstupe ako aj zostupe sa mu podarilo otvoriť novú cestu.

Manaslu[upraviť | upraviť zdroj]

Messnerovi sa v roku 1972 podaril výstup na Manaslu über cez dovtedy úplne neznámu južnú stenu. Z tohto vrcholu nie súk dispozícii žiadne fotografie pre Messnerov nefunkčný fotoaparát. Ako dôkaz svojho úspechu priniesol z vrcholu skobu, ktorú tu zanechali pri prvovýstupe Japonci v roku 1956. Z posledného výškového tábora stúpal spolu s Franzom Jägerom, ktorý sa ale rozhodol pre zostup ešte pred dosiahnutím vrcholu. Krátko po Messnerovom dosiahnutí vrcholu sa zmenilo počasie, prišla hmla a silné sneženie. Messner mal problémy nájsť zostupovú cestu, no napokon sa mu s vypätím všetkých síl podarilo dostať k poslednému výškovému táboru kde naňho a Franza Jägera čakali Horst Fankhauser a Andi Schlick. Jäger sa však nevrátil späť, napriek tomu že počuli jeho hlas z tábora. Orientácia bola takmer nemožná. Fankhauser a Schlick ho začali ešte v ten večer hľadať, avšak tiež sa stratili. Útočisko našli v snehovej jaskyni. Samotný Messner nebol schopný zúčastniť sa pátracej akcie. Nasledujúci deň sa vrátil späť už len Horst Fankhauser. Andi Schlick ešte v noci opustil snehovú jaskyňu a zmizol v búrke. Tým pádom prišla expedícia o dvoch svojich členov. Neskôr bolo Messnerovi vyčítané, že nechal Franza Jägera zostupovať samotného.

Gašerbrum I[upraviť | upraviť zdroj]

Výstup na Gašerbrum I predstavuje míľnik v horolezectve. Po prvý krát sa podarilo malej expedícii vystúpiť alpským štýlom na osemtisícovku. Až dovtedy boli všetky osemtisícovky zdolané tažkopádnym expedičným štýlom so sieťou výškových táborov a fixných lán. Spolu s Petrom Habelerom sa podaril Messnerovi 10. augusta 1975 druhý výstup na túto osemtisícovku. Týmto výstupom sa stal Messner prvým človekom, ktorý vystúpil na viac ako dve osemtisícovky.

V roku 1984 dosiahol Messner znova vrchol, tentokrát spolu s Hansom Kammerlanderom. Bolo to v rámci až donedávna jediného dvojitého prechodu dvoch osemtisícoviek (Gašerbrum I a II), čo znamená že medzi dvomi vrcholmi nezostúpili do základného tábora. Podarilo sa to až v roku 1996 Francúzovi Lafaillemu, ktorý ich dokonca prešiel sólovo.

Mount Everest[upraviť | upraviť zdroj]

8. mája 1978 stál Reinhold Messner spolu s Petrom Habelerom na vrchole Mount Everestu. Podarilo sa im to ako prvým ľuďom vôbec bez použitia kyslíkových prístrojov. Pred týmto výstupom boli skeptickí aj odborníci a lekári, či je to možné bez trvalých následkov zvládnuť. Messner a Habeler liezli ako účastníci expedície pod vedením Wolfganga Nairza južnou cestou na vrchol. Členom expedície bol aj Reinhard Karl, ktorý ako prvý Nemec dosiahol vrchol (s kyslíkovým prístrojom).

O dva roky neskôr, 20. augusta 1980, stál Messner opäť na najvyššom vrchole Zeme. Aj tento krát bez použitia kyslíkového prístroja a v monzúnovom období. Pre svoj sólo výstup si zvolil severnú cestu, pričom nad severným sedlom prešiel k Nortonovmu kuloáru a ako prvý týmto strmým žľabom vystúpil až na vrchol.

K2[upraviť | upraviť zdroj]

Na rok 1979 plánoval Messner výstup na K2, novou cestou v južnej stene, ktorú nazval „Magic Line“. Táto Messnerom vedená expedícia pozostávala zo šiestich horolezcov, Talianov Alessandra Gognu, Friedla Mutschlechnera und Renata Casarotta, Rakušana Roberta Schauera a Nemca Michla Dachera ako aj nemeckého žurnalistu Jochena Hoelzgena a lekárky Ursuly Grether, ktorá sa zranila pri pochode do základného tábora. Messner a Mutschlechner ju museli odniesť do Askole . Kvôli lavínovému nebezpečenstvu na pôvodne plánovanej ceste ako aj strate času pri pochode do základného tábora, sa rozhodli pre Abruzziho hrebeň. Cesta bola vybavená fixnými lanami a výškovými tábormi, avšak bez výškových nosičov a kyslíkových prístrojov. 12. júla dosiahli Messner a Dacher vrchol, potom sa zhoršilo počasie, čo zmarilo pokusy ostatných členov expedície.

Šiša Pangma[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojho pobytu v Tibete v rámci sólového výstupu na Everest mal Messner možnosť vidieť Šiša Pangmu. O rok neskôr zriadil spolu s Friedlom Mutschlechnerom, Oswaldom Oelzom a Gerdom Baurom yákladný tábor na severnej strane jedinej osemtisícovky, ktorá celá leží na území Číny. Čiastočne ako výstup na lyžiach, dosiahli Messner a Mutschlechner 28. mája pri zlom počasí vrchol.

Káčaňdžunga[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1982 chcel Messner – ako prvý horolezec vôbec – vystúpiť na tri osemtisícovky v jednom roku. Začať plánoval na Kančendžonge, potom ešte Gašerbrum II a Broad Peak.

Messner sa rozhodol pre novú výstupovú variantu v severnej stene. V čase expedície bolo ešte veľa snehu a tak postupovali Messner a Mutschlechner len veľmi pomaly. Z dôvodu horolezeckej obtiažnosti boli nútení používať fixné laná. 6. mája dosiahli Messner, Mutschlechner a šerpa Ang Dorje vrchol. Tu utrpel Mutschlechner omrzliny na rukách a neskôr aj na nohách. Pri buvakovaní sa Messnerovi a Mutschlechnerovi roztrhol stan a okrem toho Messner ochorel. Trpel na amébový absces pečene, v dôsledku čoho bol veľmi slabý. Len za pomoci Mutschlechnera to zvládol späť do základného tábora.

Gašerbrum II[upraviť | upraviť zdroj]

Po výstupe na Kančendžongu odletel Mutschlechner naspäť do Európy, pretože potreboval ošetriť omrzliny a Messner taktiež potreboval oddych. A tak nemohli dokočiť obidvaja trilógiu, ktorú si naplánovali. Messnerovi sa za pomoci lekárov z Káthmandu podarilo vyliečiť pečeň a tak mohol ísť na Gašerbrum II. Bez Mutschlechnera nemohol liezť novými cestami ale ostávala mu ešte možnosť zdolať 3 osemtisícovky v jednom roku. Jeho lezeckými partnermi boli Sher Khan und Nazir Sabir,asi najúspešnejší pakistanský horolezec. Všetci traja dosiahli 24. júla v búrke vrchol. Pri výstupe objavil Messner telo jedného z rakúskych horolezcov, ktorí boli vyhlásení za nezvestných krátko pred Messnerovým príchodom k G II. O dva roky neskôr spolu s Hansom Kammerlanderom pri prechode G I a G II tohto horolezca pochovali v trhline neďaleko miesta, kde ho Messner v roku 1982 našiel.

Broad Peak[upraviť | upraviť zdroj]

S vrcholom Broad Peaku zdolal Messner svoju tretiu osemtisícovku v roku 1982. V tom čase mal ako jediný povolenie na výstup na tento vrchol. Dvojica horolezcov Jerzy Kukuczka a Wojciech Kurtyka mali povolenie na K2 a využili geografickú polohu aby ilegálne zdolali Broad Peak. Messner stál 2. augusta spolu s Khanom und Sabirom na vrchole. Vystúpili jednou variánt normálnej (klasickej) cesty.

Čho Oju[upraviť | upraviť zdroj]

V zime 1982/1983 sa pokúsil Messner o prvý zimný výstup na Čho Oju. Dosiahol výšku približne 7500m, kde bol vplyvom množstva snehu donútený k zostupu. Pri tejto expedícii bol prvý krát Messnerovým lezeckým partnerom Hans Kammerlander. O pár mesiacov neskôr, 5. mája, dosiahol spolu s Kammerlanderom a Dacherom vrchol, čiastočne novou cestou.

Annapurna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1985 sa podaril Messnerovi výstup na Annapurnu. 24. apríla dosiahol spolu s Kammerlanderom vrchol novou cestou v severozápadnej stene. Pri tomto výstupe bolo zlé počasie a pri zostupe museli Kammerlanderovi a Messnerovi pomáhať ďalší traja horolezci, ktorý sa neúspešne pokúšali o tento vrchol.

Dhaulágirí[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1977 a 1984 sa Messner pokúšal o výstup na Daulágiri, avšak neúspešne. V roku 1985 ale prišiel úspech. Spolu s Kammerlanderom vystúpil normálnou cestou (severovýchodný hrebeň). Po iba troch dňoch lezenia dosiahli 15 mája v silnej búrke vrchol.

Makalu[upraviť | upraviť zdroj]

Messner sa štyri krát pokúšal zdolať Makalu. V roku 1974 stroskotal na južnej stene a v roku 1981 na juhovýchodnom hrebeni. V zime 1985/1986 sa pokúšal o zimný výstup normálnou cestou. Ani to sa mu nepodarilo. Prvý zimný výstup na Makalu sa podaril až vo februári roku 2009 Simonemu Morovi a Denisovi Urubkovi.

V roku 1986 sa to Messnerovi predsa len podarilo normálnou cestou spolu s Kammerlanderom a Mutschlechnerom. Napriek tomu, že museli počas tejto expedície dva krát zostúpiť, stáli pri treťom pokuse 26. septembra na vrchole.

Lhoce[upraviť | upraviť zdroj]

Svoju poslednú osemtisícovku, Lhotse, zdolal Messner 16. októbra 1986 spolu s Hansom Kammerlanderom normálnou cestou. Obaja horolezci museli bojovať vo vrcholovej časti so silným vetrom. Aby mohol dosiahnuť vrchol ešte v tom roku, pred príchodom zimy, presúval sa do základného tábora Lhotse zo základného tábora Makalu za pomoci helikoptéry. A tak mohol Messner ako prvýčlovek, ešte pred Jerzym Kukuczkom vystúpiť úspešne na všetky osemtisícovky. Po výstupe na Lhotse nebol Messner na žiadnej ďalšej osemtisícovke. V roku 1989 bol Messner vedúcim európskej expedície na južnej stene Lhotse. Tá mala za cieľ otvoriť novú cestu cez dovtedy nezdolanú stenu. Messner už neliezol, čoho následkom mohol byť neúspech tejto expedície.

Ďalšie túry ro roku 1970[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1971 – Cesty do hôr v  Perzii, Nepále, Novej Guinee, Pakistane a východnej Afrike
  • 1972 – Noshak (7492 ) v Hindúkuši
  • 1973 – Marmolada-západný pilier, prvovýstup; Furchetta-západná stena, prvovýstup
  • 1974 – Aconcagua-južná stena (6959 ), sčasti nová „Tirolská cesta”; Eiger-severná stena s Petrom Habelerom za 10 hodín (vtedajší rekordný čas)
  • 1976 – Mount McKinley (6193 ), „Stena polnočného Slnka“, prvovýstup
  • 1978 – Kilimandžáro (5895 ), „Prasknutá stena“, prvovýstup
  • 1979 – Ama-Dablam-záchranná akcia; prvovýstupy v pohorí Džibál al-Hukkár, Afrika
  • 1981 – Chamlang (7317 ) prostredný vrchol-severná stena, prvovýstup
  • 1985 – Tibet-priečny prechod s objavením vrcholu Kailasch
  • 1986 – Východný Tibet-prechod; Mount Vinson (4897 , Antarktída)
  • 1987 – Bhután-cestovanie; Pamír-cestovanie
  • 1988 – Yeti-Tibet-expedícia sólovo
  • 1989 / 1990 – Peší prechod Antarktídy (cez Južný Pól) , 2800 km s Arvedom Fuchsom
  • 1991 – Bhután - prechod z východu na západ
  • 1992 – Výstup na sopku Chimborazo (6310 ); prechod púšte Taklamakan v Xinjiangu
  • 1993 – Cesta do Dolpa, Mustangu a Manangu v Nepále; diagonálny peší prechod Grónska, 2200 km
  • 1994 – Očistná akcia v severnej Indii/Gangotri, oblasť Shivling (6543 ); Ruwenzori (5119 ), Uganda
  • 1995 – Prechod Arktídy (Sibír-Kanada) neúspešný; cesta do Beluchy (4506 ), pohorie Altai/Sibír
  • 1996 – Cesta cez východný Tibet a ku Kailashu
  • 1997 – Cesta ku Kham (východný Tibet); malá expedícia do Karakoramu; natáčanie na Ol Doinyo Lengai (svätú horu Massaiov) v Tanzánii
  • 1998 – Cesta do pohoria Altaj (Mongolsko); Puna de Atacama (Argentína)
  • 1999 – Natáčanie: San-Francisco-Peaks/USA (svätý vrch Navajov); cesta do púšte Thar/India
  • 2000 –Prechod Južnej Georgie Shackletonovou cestou ; Nanga-Parbat-expedícia; natáčanie na Fudžisan/Japonsko pre televíziu ZDF „Sídlo Bohov“
  • 2001 – Dharmšála a posledný potomkovia Himalájí/India; natáčanie pre ZDF „Sídlo bohov“ na Gunung Agung/Bali
  • 2002 – Návšteva národov v Andách a výstup na Cotopaxi (5897 ), Ekvádor v rámci „Medinárodného roku hôr“
  • 2003 – Trekking k Mount Everestu (jubilejné stretnutie pri výročí prvovýstupu); cesta do krajiny Františka Jozefa/Arktída; 1. októbra otvorenie „Güntherovej Horskej Školy“ v Diamírskom údolí pod Nanga Parbat/Pakistan
  • 2004 – Peší prechod púšte Gobi (Mongolsko , 2000 km
  • 2005 – Cesta k Dyva-Nomádom v Mongolsku; „Cesta časom” okolo Nanga Parbat/Pakistan

Publikácie v nemčine (originál)[upraviť | upraviť zdroj]

1970–1979

  • Zurück in die Berge. Athesia, Bozen 1970.
  • Die rote Rakete. Nymphenburger, München 1971.
  • Aufbruch ins Abenteuer. Athesia, Bozen 1972.
  • Sturm am Manaslu. BLV, München 1972.
    • Neuauflage: Sturm am Manaslu. Drama auf dem Dach der Welt. Frederking & Thaler 2008, ISBN 978-3-89405-858-6.
  • Der siebte Grad. BLV, München 1973, ISBN 3-405-11261-3
  • Die Extremen. BLV, München 1974.
  • Klettersteige I – Dolomiten. Athesia, Bozen 1974.
  • Bergvölker der Erde. Athesia, Bozen 1975.
  • Arena der Einsamkeit. Athesia, Bozen 1976.
  • Die Herausforderung – zwei und ein Achttausender. BLV, München 1976. ISBN 3-405-11884-0
  • Die großen Wände – Geschichten, Routen, Erlebnisse. BLV, München 1977. ISBN 3-405-11795-X
  • Klettersteige II – Ostalpen. Athesia, Bozen 1978.
  • Grenzbereich Todeszone. Kiepenheuer & Witsch, Köln 1978, ISBN 3-462-01293-2.
  • Everest – Expedition Zum Endpunkt. BLV, München 1978, ISBN 3-405-12088-8.
  • Alleingang Nanga Parbat. BLV, München 1979, ISBN 3-405-12090-X
  • Die Alpen (Sigloch-Edition, Künzelsau), 1979.

1980–1989

1990–1999

2000–2010

Od roku 2011