Remetské Hámre

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°50′56″S 22°11′03″V / 48.8490°S 22.1842°V / 48.8490; 22.1842
Remetské Hámre
obec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Košický kraj
Okres Sobrance
Región Zemplín
Rieka Okna
Nadmorská výška 288 m n. m.
Súradnice 48°50′56″S 22°11′03″V / 48.8490°S 22.1842°V / 48.8490; 22.1842
Rozloha 24,59 km² (2 459 ha) [1]
Obyvateľstvo 601 (31. 12. 2013) [2]
Hustota 24,44 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1828
Starosta Michal Pado[3] (SMER-SD)
PSČ 072 41
ŠÚJ 523003
EČV SO
Tel. predvoľba +421-56
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad
Remetské Hámre 82
072 41 Remetské Hámre
E-mailová adresa poslať email
Telefón 659 52 36
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Košického kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Košického kraja.
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: www.remetskehamre.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Remetské Hámreobec v severozápadnej časti okresu Sobrance v Košickom kraji. V obci sa nachádza základná a materská škola, farský úrad, rímskokatolícky kostol, Slovenská pošta, pekáreň, reštaurácia, pohostinstvo, potraviny Jednota, detský domov, penzión Kaštielik, zdravotné stredisko, lesná správa a Dom nádeje na miestnom cintoríne.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Výhodné polohy, prípadne úrodné terasy v povodiach riek na juhu a v strednej časti Zemplína sa trvalé osídľovali už od paleolitu po stredovek, ale vyhľadávané, zvyčajne len prechodne osídľované, boli i miesta s nálezmi surovín na výrobu jednoduchých nástrojov. Jedným z takýchto miest bolo i sopečné pohorie Vihorlat, najmä na jeho južnom a severnom úpätí. Remetské Hámre sa nachádzajú na južnom upätí tohto pohoria v priemernej nadmorskej výške 276 m n. m. Východne od obce preteká potok Okna prameniaci v neďalekom jazere Morské oko 619 m n. m. Nad obcou sa vypína vrch Lysák 821,1 m n. m.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Skúmanie histórie obce je veľmi zložité, pretože je viac než isté, že Remetské Hámre sú jedna z najmladších obcí najvýchodnejšej časti Slovenska. Pôvodná obec pravdepodobne vznikla na mieste Potašňa (asi 5 km severne od dnešnej obce), na majetku šľachtickej rodiny Sztarayovcov koncom 18. storočia ako typická robotnícka osada. Prvú písomnú zmienku nachádzame z roku 1449, kedy na mieste dnešnej obce existovala dedina s latinským názvom Olahremethe, čiže Valašské Remety. Toto sídlo vzniklo v chotári dnešnej susednej obce Vyšné Remety, aby odtiaľ mohli Valasi lepšie využívať pastviská vo Vihorlatských vrchoch. Z nasledujúcich rokov sa však o Remetských Hámroch nezachovali žiadne informácie ani písomné správy. Dozvedáme sa o nich až koncom 18. storočia a to v súvislosti s rozvojom železiarskej výroby v tejto časti vtedajšieho Uhorska. Samostatnou obcou sa Remetské Hámre stali pravdepodobne medzi rokmi 1869 – 1880, dovtedy boli uvádzané iba ako miestna časť Vyšných Remiet. Proces osamostatnenia obce popisuje historka, podľa ktorej Remetský potok, ktorý preteká cez Remetské Hámre, kúpili Remetskohámorčania od Vyšnoremetčanov za sud pálenky.

Na území Remetských Hámrov stála železiareň, ktorú ešte na začiatku 19. storočia považovali za jednu z najvýznamnejších v celom Uhorsku. Koncom 18. storčia tunajšie majetky vlastnil gróf Filip Sztáray. Jeho synovia Vincent a Krištof vlastnili železiareň najneskôr od 20. rokov 19. storčia. V starších písomnostiach sa uvádza, že tunajší hámor bol v prevádzke už od roku 1797 a zamestnával okolo 90 robotníkov. Pri tejto prosperujúcej fabrike sa pomaly od roku 1828 začala vytvárať osada, ktorú miestni pomenovali Hámor, alebo Hamri. Uvádza sa 68 domov a 467 obyvateľov. Najväčší rozmach dosiahla až po roku 1864, keď Ignác Gross začal stavať valcovňu, zlieváreň a neskoršie výrobňu poľnohospodárskeho náradia. Železnú rudu kopali na Mochnatom vrchu a v okolitých kopcoch, troskotvornú hlinku neďaleko Morského oka. Vytavená železná ruda sa spracúvala v troch hámroch. V roku 1848 sa vyrábali najmä hlavne do pušiek (týždenne asi 100 ks).

Produkcia železa v centoch (1 cent... 56 kg):

  • v roku 1843... 10 000 centov
  • v roku 1851... 4 000 centov
  • v roku 1857... 5 000 centov
  • v roku 1867... 2 978 centov

Podnik patril najprv k dobre prosperujúcim, ale začiatkom 20. storočia už bol slabý odbyt a výroba začala upadať. Továreň pracovala až do roku 1922, keď vyhorela.

Obec bola ako jedna z prvých elektrifikovaná. Vodnú elektráreň s Kaplanovou turbínou založila v roku 1929 grófka Vanderbiltová v budove dnešnej požiarnej zbrojnice. Neskoršie bol pohon turbín posilnený dieselovým motorom. Elektráreň pracovala až do roku 1958, kedy obec bola plne elektrifikovaná z verejnej siete.

Vodovod v obci dala vybudovať podobne ako prvú elektráreň grófka Vanderbiltová podľa projektu Walsera v roku 1931 ako jeden z prvých vo vtedajšom michalovskom okrese. Oceľové vodovodné rúry mali priemer 60 mm. Rúry boli spojené olovom. V obci bolo 7 výtokov. Tento vodovod so samospádom s menším technickými úpravami slúži dodnes.

Popri pracovných príležitostiach, ktoré poskytovali okolité lesy obyvateľom, pracovné príležitosti poskytovala aj píla. Jej založenie spadá do rokov 1922 až 1923. Bola majetkom grófky Vanderbiltovej a správcom bol majster Kalmary. Píla bola poháňaná vodným pohonom, neskôr posilnená pohonom pary Na píle boli v roku 1933 dva gátre. Spracovanie drevenej hmoty bolo bezozvyšku. Vyrábal sa materiál stavebný, nábytkársky, kolárske a rezbárske výrobky. Počas druhej svetovej vojny časť píly zničili Nemci. V súčasnosti pracuje iba jeden gáter.

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1908 si v New Yorku svoje áno povedali gróf Ladislav Szechényi a Američanka Gladys Vanderbilt. Ešte v tom istom roku si kúpili v chotári Remetských Hámrov pôvodné sztárayiovské majetky s rozlohou približne 4000 hektárov. Po príchode na Slovensko sa najprv zdržiavali v Strážskom a potom sa presťahovali do Remetských Hámrov. V roku 1922 bol gróf Ladislav Szechényi vymenovaný za maďarského veľvyslanca v USA, v diplomatických službách pôsobil až do roku 1935. V tomto období sa Remetské Hámre stali letnou rezidenciou tejto významnej rodiny. Jej členovia sa pričinili o nemalý rozvoj tejto dediny. Samotný gróf sa pričinil o to, aby do miestnej zvernice priviezli niekoľko amerických bizónov a muflónov. V roku 1931 však staré sídlo rodiny vyhorelo, preto sa začalo so stavbou nového. Exteriér tohto nového sídla rodiny navrhol rakúsky architekt, interiér americký architekt. Takmer všetok nábytok do novej vily bol vyrobený na miestnej píle. Rodina začala túto vilu využívať najviac až po roku 1935, po odchode grófa do dôchodku. Miestni ju nazývali aj poľovnícky kaštielik, ktorého osud v nasledujúcich rokoch bol pohnutý. Po druhej svetovej vojne bol znárodnený, istý čas slúžil ako budova pre Vyššiu lesnícku školu. V roku 1956 však nešťastnou náhodou aj tento objekt vyhorel. Zachovali sa z neho len tri kamenné oblúky nad hlavným vchodom. V tesnej blízkosti tejto vily stoja dodnes zachované stavby – a to Kaštielik, ako ho v súčasnosti miestni nazývajú, ktorý slúžil ako dom pre služobníctvo rodiny a rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice z roku 1873 postavený v neskoroklasicistickom slohu. Je to jednoloďová stavba s vežou umiestnenou nad hlavným vchodom a pristavanou sakristiou. Vo veži sa nachádzajú tri zvony. Exteriér kostola je veľmi jednoduchý, bez výrazných umeleckých a výtvarných prvkov. Zaujme skôr interiérom a svojim nádherným dreveným vyrezávaným oltárom v strede ktorého sa nachádza pamiatkovo chránený obraz Najsvätejšej Trojice a po stranách sochy sv. Imricha, sv. Alžbety Uhorskej. Na chóre sa nachádza vyše storočný organ, ktorý vyrobil majster Riegger Ottó v Budapešti. Maľby na klenbách a stenách kostola zaujmú svojou prepracovanosťou. Kostol od roku 1998 do súčasnosti prechádza neustálymi rekonštruciami financovanými prevažne zo zbierok miestnych veriacich. V roku 1998 bola obnovená výmaľba chrámu, v roku 2005 vymenená stará eternitová strecha, v rokoch 2007 – 2008 bola celkovo zrekonštruovaná svätyňa, vymenená podlaha a podstavec pod hlavným otlárom, inštalovaný nový oltárny stôl, ambóna a krstiteľnica z červeného mramoru. V roku 2012 bola v celom obvode lode kostola nanesená nová sanačná omietka brániaca prenikaniu vlhkosti do muriva. V budúcnosti sa plánuje s celkovou opravou fasády kostola. Treba ešte dodať, že kostol svojou veľkosťou a architektonickými prvkami (v porovnaní s kostolmi v okolitých obciach) dokazuje, že pravdepodobne nebol stavaný na podnet miestneho ľudu, ale na podnet šľachticov, ktorí v obci sídlili. Zaujímvosťou je, že remetskohámorská farnosť vznikla v roku 1848, čiže ešte v čase, keď Remetské Hámre neboli samostatnou obcou, iba miestnou časťou susednej obce Vyšné Remety. Romantizujúce objekty – spomínaný Kaštielik, ktorý dnes slúži ako penzión pre návštevníkov obce, budova Lesnej správy, budova bývalého Dojčeneckého ústavu, budova Zdravotného strediska a Kaštielik Morské oko na Morskom oku, všetky postavené začiatkom 20. storočia, dotvárajú obci nenapodobiteľnú atmosféru. Železiareň, úzkokoľajku, zvernicu či Poľovnícky kaštielik by sme v obci dnes už len márne hľadali. Ostali nám po nich už len "stopy v teréne"...

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najzaujímavejšie slovenské lesné železnice patrila bezpochyby úzkokoľajka Michalovce – Remetské Hámre – Morské oko. Trasa viedla od železničnej stanice cez roviny a podhorie až do vnútra Vihorlatských vrchov a mala 43 kilometrov. Prevádzka na tejto trati začala v polovici 20. rokov 20. storočia. Úzkokoľajku využívali nielen na zvážanie dreva z lesa, ale aj na dopravu majiteľov lesa a ich hostí do poľovníckeho zámočku na Morskom oku. (Prístupová asfaltová cesta vtedy ešte nebola vybudovaná.) Táto trať s rozchodom 760 mm a parnom prevádzkou bola otvorená v roku 1924. Využila pritom trasy troch starých uhorských konských tratí: Michalovce – Veľké Zalužice – Hnojné – Kúpele (pri Jovse) a Remetské Hámre – Morské oko. V 60. rokoch 20. storočia časť tejto trate zanikla v súvislosti s výstavbou vodnej nádrže Zemplínska Šírava. Neskôr zanikla aj časť trate od Remetských Hámrov k Morskému oku. Treba ešte dodať, že naposledy v 60. rokoch sa turisti odviezli z Remetských Hámrov k Morskému oku v jednom vagóniku po tejto trati. Bývalú úzkokoľajku na konci obce dnes už pripomína iba pamätník pozostávajúci z makety motorovej mašinky a dvoch špeciálnych vagónoch slúžiacich na zvážanie dreva z lesa na kúsku železničnej trate.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2013 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-03-05. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-16. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]