Renesancia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dóm vo Florencii. Jedna zo svetovo najznámejších renesančných stavieb

Renesancia (po tal. rinascimento/rinascita, po fr. (aj nem. a angl.) renaissance, čo znamená obrodenie, znovuzrodenie) je epocha v kultúrnom a duchovnom vývoji v západnej a strednej Európe súbežná s náboženskou reformáciou a nadväzujúca na antiku, najmä na Platóna.

V Taliansku trvala od 14. do 16. storočia, v ostatných krajinách od konca 15. storočia do 16. storočia (dozvuky v 17. storočí), z toho na Slovensku do roku 1650.

Renesancia bola prevažne mestská kultúra, súvisí so vznikom miest, meštianstva, rozvojom obchodu a trhového hospodárstva. Jej hlavným duchovným obsahom, prípadne východiskom, bol humanizmus.

Pojem renesancia[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem znovuzrodenie prvýkrát použil pre obdobie rozkvetu umenia a vedy, ktoré sa začalo na konci 13. storočia v Taliansku, taliansky historik Giorgio Vasari v roku 1550. Pojem renesancia je francúzsky preklad použitý francúzskym historikom Jules Micheletom a ďalej rozšírený švajčiarskym kunsthistorikom Jacobom Burckhardtom v 19. storočí.

Použitie pojmu[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem renesancia sa tradične vzťahuje na epochu medzi 14. a 17. storočím. Počas poslednej štvrtiny 20. storočia sa niektorí historici (napr. Charles H. Haskins 18701937) začali vyjadrovať v tom zmysle, že renesancií mohlo byť viac. Uvažuje sa o renesancii 12. storočia a už zavedeným a všeobecne prijímaným pojmom je karolínska renesancia.

Ďalej sa výraz používa v spojení s národnými procesmi v tomto období, napr. anglická renesancia, talianska renesancia atď.

Vznik a príčiny[upraviť | upraviť zdroj]

Leonardo da Vinci - Dáma s hranostajom

Vznik renesancie sa zvyčajne kladie do severného Talianska na koniec 13. storočia. Ak sa uvádza konkrétne miesto, potom je to mesto Florencia. Od 12. storočia v mnohých severotalianskych mestách rástla prosperita vyvolaná predovšetkým zámorským obchodom. Najväčšími obchodnými mocnosťami boli mestá Janov, Benátky a Florencia. K hospodárskemu rozkvetu prispievala aj praktická bezmocnosť cechov, ktoré by boli schopné potlačovať prílišnú prosperitu niektorých skupín mešťanov. Cechy síce existovali, ale držali ich v rukách a na svoj prospech užívali bohaté rodové skupiny (takto sa k moci dostal napr. rod Mediciovcov vo Florencii).

Zároveň vplyvom bojov medzi nemeckými cisármi a pápežmi v Taliansku počas stredoveku neexistovala centrálna moc, ktorá by dokázala odobrať mestám politický či hospodársky vplyv a ani šľachta nemala také pozície ako bolo obvyklé napr. vo Francúzsku alebo v strednej Európe. Častým trendom bolo jej sťahovanie do miest, kde sa dostávala pod moc mestskej samosprávy.

Tieto podmienky – hospodárska prosperita a relatívna politická sloboda - stáli pri vzniku nového typu renesančného človeka. Zároveň existencia viacerých mocenských centier (najbohatšími talianskymi mestami boli: Janov, Miláno, Benátky, Mantova, Ferrara, Bologna, Florencia, Pisa, Siena, Rím) viedla k súťaživosti, ktorá sa okrem iného prejavovala aj v podpore umenia, ktorým sa rada vladárov a mocných mužov mohla prezentovať navonok.

Typické rysy[upraviť | upraviť zdroj]

V jednotlivých druhoch umenia vznikali nové prvky, ale niektoré rysy boli typické pre renesanciu či už ako epochu alebo pre umenie, ktoré vytváral renesančný človek.

Kladie sa dôraz na človeka, na ľudský rozum, poznanie a pozemský život. Renesančný človek sa vymaňuje zo stredovekého spôsobu myslenia, čiže záujem sa od Boha obracia smerom k človeku samému.

  • Renesancia sa obracia späť
  • vedecký základ umenia

Mnoho umelcov bolo skutočne „renesančných“, zaoberali sa aj anatómiou, optikou, technológiami, ktoré potom používali vo svojej tvorbe. Typickým príkladom je použitie perspektívy v maľbe a kresbe či odlievanie sôch z bronzu.

Napriek tomu si renesanční umelci nárokovali pri svojich dielach návrat k prírode (inšpirovaní antikou), určitý súbor konvencií. Ich realizmus sa týkal hlavne použitých tém. Objavujú sa scény zo „všedného života“ - vzniká napr. novella (poviedka zo života obyčajných ľudí) alebo komédia inšpirovaná životom roľníkov.

  • zosvetštenie

Dá sa považovať za spoločný rys, aj keď nebolo tak veľké, ako sa obyčajne myslí. Náboženské motívy sú neustále veľmi časté.

Vznikajú životopisy, vlastné podobizne maliarov, umelci na rozdiel od stredoveku podpisujú svoje diela.

  • nacionalizácia umenia

Ak bol pre stredoveké umenie typický univerzalizmus, tak od renesancie začíname rozlišovať národné umenia s ich typickými prvkami a rysmi.

  • zberateľstvo

Pre stredovek tiež neznáma vec. Zberateľstvo úzko súvisí so snahou čo najlepšie poznať antický svet prostredníctvom hmotných pamiatok, ktoré sa na talianskom území zachovali v hojnom počte. So snahou zbierať antické pamiatky sú spojené aj počiatky archeológie.

  • mecenášstvo

Umenie sa stáva politickou zbraňou (notoricky známym príkladom je Masacciov obraz Daňový peniaz alebo Michelangelova socha Dávida) a efektným prostriedkom bohatých a mocných, ako sa prezentovať voči verejnosti. Z týchto radov pochádza veľké množstvo mecenášov, len v Taliansku napríklad pápeži Martin V., Eugen IV. či Mikuláš V., ďalej v Miláne Filippo Maria Visconti, Francesco Sforza, v Neapole Alfonz V. Aragónsky alebo Ferdinand I. Aragónsky.

Chronológia[upraviť | upraviť zdroj]

Rozšírenie renesancie do Zaalpska[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozšírenie renesancie do zaalpských krajín malo vplyv niekoľko skutočností. Predovšetkým do Ríma neustále prúdilo veľké množstvo pútnikov, ktorí sa mohli zoznámiť s novými myšlienkami. Naopak z Talianska do Európy odchádzala časť potulných humanistov (napr. Giordano Bruno) a tiež početné cirkevné posolstvá. Do Francúzska sa renesancia rozšírila vplyvom Francúzsko - talianskych vojen na počiatku 16. storočia. V jednotlivých krajinách sa renesancia prispôsobila miestnym podmienkam. Zvlášť to vidno na obrazoch stredoeurópskych renesančných maliarov, kde je cítiť ešte značný vplyv neskorej gotiky (napr. Albrecht Dürer alebo zvlášť Hieronymus Bosch). Oveľa viac je tu zachovaný náboženský charakter umeleckých diel (oproti talianskym omnoho častejšie inšpirovaným klasickou mytológiou).

Veľkým rozdielom medzi talianskou a severnou renesanciou je používanie jazyka. Kým v Taliansku sa učenci obrátili späť ku klasickej latinčine a gréčtine, na severe sa objavujú knihy v národných jazykoch, takto prístupné oveľa širšej čitateľskej obci. Širšie používanie národných jazykov hralo v budúcnosti dôležitú úlohu pri vzniku národných štátov definovaných národným jazykom.

Portrét Francesca d'Este od Rogiera van der Weyden. Portrét vznikol v Holandsku. Mieša sa tu renesančné poňatie ešte s prvkami strnulej gotiky.

Spoločenské postavenie umelca[upraviť | upraviť zdroj]

Počas renesancie sa zmenilo aj postavenie umelca. V stredoveku umelca ako individualitu nepoznáme. Sú považovaní za remeselníkov a obvykle nepodpisujú svoje diela (preto sú dnes označovaní podľa svojich najvýznamnejších diel, napr. Majster vyšebrodského oltára). Toto sa v renesancii mení. Umelci vystupujú z anonymity a niektorí dosahujú dokonca vysoké spoločenské postavenie. Ako príklad môže slúžiť Gentile Bellini, ktorý získal od Fridricha III. kniežací titul, alebo Tizian, ktorému Karol V. udelil rad Zlatej ostrohy oprávňujúci ho používať titul rytier. Niektorým umelcom sa podarilo zbohatnúť alebo získať vysoký úradnícky post. Napriek tomu sa všeobecne ešte držala predstava, že umelci sú nízkeho pôvodu, pretože ich činnosť vyžadovala manuálnu prácu a oni sami postrádali vzdelanie.

Maliarstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od architektúry alebo sochárstva sa nemohlo rané renesančné maliarstvo inšpirovať antickým umením - z antického maliarstva sa nič nezachovalo. Renesanční maliari sa preto čiastočne inšpirovali antickými reliéfmi. Až v 16. storočí v Ríme boli objavené fresky v Neronovom Zlatom paláci alebo v Titových kúpeľoch.

Tematika[upraviť | upraviť zdroj]

Do značnej miery, ako už bolo napísané vyššie, sa udržuje náboženská tematika. Veľmi často sa však stáva len prostriedkom, ako zobraziť i scény napr. z každodenného života (Madona s dieťaťom je veľmi často hlavne zobrazením materskej lásky) či prezentovať nahé ženské, resp. mužské postavy (napr. motív Adama a Evy). Novo sa objavujú niektoré žánre, napr. portrét, krajina alebo zátišie a v Taliansku sa objavujú aj mytologické motívy prevzaté z antického umenia. Typickým nemytologickým motívom prevzatým z antického umenia je tzv. spinario - chlapec vyťahujúci si z päty tŕň.

Technika[upraviť | upraviť zdroj]

V maľbe sa začína používať trojrozmernosť a perspektíva - maliari sa naučili pracovať s priestorom a vyjadrovať jeho hĺbku. Niektorí umelci začali tiež pracovať v omnoho väčšej miere s použitím farieb na vyjadrenie tieňa (napr. da Vinci a jeho sfumato použité veľmi výrazne napr. v Madone v skalách).

Zvláštnu a odlišnú úlohu od stredoveku hrá kresba. V stredovekom maliarstve sa používala len k určitému typologickému náčrtu budúcej maľby a ako také nevznikali podľa skutočnosti, ale podľa po dielňach kolujúcich typologických a ikonografických schém, tak v renesančnom umení už slúži k štúdiu skutočnosti na vylepšenie obrazu (typické sú skice vytvorené Leonardom da Vincim študujúce napr. svalstvo a pohyb koňa, rysy ľudských tvárí a vyjadrení rôznych emócií).

Fra Angelico: Zvestovanie. Maliar už pracuje s perspektívne vyjadreným priestorom.

Sochárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Vplyvom zachovaných antických sôch sa sochárstvo stalo prvým umením, kde došlo k zmenám smerom k renesančnému poňatiu. Objavujú sa od antiky po prvýkrát voľne stojace sochy. Umelci dokážu úspešne vyjadriť dramatickosť scény (v stredovekom umení neznáme) expresívnym zobrazením emócií v tvári, gestami či zriasenou drapériou.

Veľkou výzvou sa pre renesančného sochára stali jazdecké sochy. Ďalej sa nadväzuje na portrétne sochárstvo cisárskeho Ríma - objavujú sa busty významných osobností. Poznáme aj drobnú plastiku, napr. aj medaily.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

S potrebou prezentácie novej meštianskej mobility aj mestského štátu ako celku, sa stala architektúra jedným z umení, kde došlo k najvýraznejším zmenám. Renesanční architekti sa opäť inšpirovali antickými stavbami, ich súmernosťou, jednoduchosťou a pravidelnosťou proporcií. Vedľa kameňa sa začali používať vo väčšom množstve materiály ako mramor a tehly. Hojne sa uplatňuje stĺporadie, klenba a kupola a schodisko sa stáva samostatným architektonickým prvkom. Objavujú sa nové typy stavieb: mestské paláce a mestské aj predmestské vily.

Vzdelanosť a literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Veľké zmeny sa odohrávajú na poli literatúry. Objavujú sa celkom nové literárne žánre ako napr. komédia, tragédia či pastorála. Tieto sú inšpirované dochovanými literárnymi dielami antických autorov. Veľmi obľúbenými autormi sa znova stávajú Terentius, Plautus, Seneca alebo Vergílius.

Ďalšími obľúbenými žánrami bol traktát, polemika, list, objavujú sa cestopisy, životopisy a pedagogické spisy.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Blunt, A. 1940: Artistic Theory in Italy, 1450-1600. Oxford.
  • Burke, P 1996: Italská renesance. Kultura a společnost v Itálii. Praha.
  • Huyghe, R. 1970: Umění renesance a baroku. Praha.
  • Martindale, A. 1971: Člověk a renesance. Umění světa. Praha.