Renga
Renga- jap. 連歌, je žáner japonskej poézie. Patrí medzi klasické formy tradičnej poézie. Je to dlhá reťazová báseň s pevnou formou, ktorú tvoria dvaja alebo viacerí básnici. Pozostáva z týchto častí:
- sloha: hokka alebo haiku- trojveršie 5-7-5 slabičné - otváracia sloha
- sloha: waki/waka/- dvojveršie, každý verš má 7 slabík
- sloha: hokka
- - 100. sloha: hokka
Slohy na seba nadväzujú zvukomalebne - reťazia sa. Sú rôzne varianty pravidiel určujúcich kedy ktorý typ slohy nasleduje. Toto sa stanovuje vopred a autori prednášajú verbálne svoje slohy haiku a waki, ktoré jeden účastník zapisuje. Je to teda kolaboratívne dielo tvorené autormi majúcimi okamžitú inšpiráciu a poetické schopnosti. Autori sú povinní ukončiť posledný verš a umiestniť slabiku "te" na konci posledného slova. Táto slabika bola v japončine univerzálna a uľahčovala začiatok nasledujúceho verša.
Prvý záznam o básni typu renga je z roku 1125 v Cisárskej antológii poézie "Kin´yó-shú". Z roku 1488 je zachovaný básnický útvar renga so sto veršami. Autori sú traja: Sočó, Šóhaku a Lio Sógi, ktorí boli u Minase Sangin Hyakuina ako hostiteľa.
Renga je typ pevného, v zmysle západnej poézie viazaného verša, ktorá vznikla ako reakcia na intuitívnu a voľnejšiu poéziu "tanka" . Ustálená forma však môže mať modifikácie, záleží od vopred daných propozícií.
Proces tvorby básne renga má tiež ustálenú formu. Je vždy známy hostiteľ a miesto, ktoré poskytuje básnikom, je určený tajomník-zapisovateľ a hlavný hosť sedenia, ktorý tvorí slohu "waki" určenú pre čestných hostí. Samozrejme sú známi i ďalší poeti. Celý protokol okolo organizácie sedenia je tiež zapisovaný tajomníkom. Táto "prezenčná listina" aj s podpismi má slúžiť ako akt svedectva o autorstve básne.[1]
Referencie [upraviť]
- ↑ Zdenka Švarcová: Japonská literatura 712-1868, vydaveteľstvo Karolinum, rok 2005, str. 227-228, ISBN 80-246-0999-1, ISBN 80-246-0998-3(soubor)
