Richard Feynman

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Richard Phillips Feynman)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Richard Feynman
Richard Feynman
"... Myslím, že môžem bezpečne povedať, že nikto nerozumie kvantovej mechanike" - Richard P. Feynman

Narodenie 11. máj 1918
Queens, New York, USA
Úmrtie 15. február 1988 (69 rokov)
Los Angeles, Kalifornia, USA

Richard Phillips Feynman alias (* 11. máj 1918, Queens, New York – † 15. február 1988, Los Angeles, Kalifornia) bol jedným z najlepších amerických fyzikov 20. storočia, ktorý značne rozšíril teóriu kvantovej elektrodynamiky, fyziky supratekutosti tekutého hélia a časticovej fyziky. Za svoju prácu o kvantovej elektrodynamike získal Feynman v roku 1965 Nobelovú cenu za fyziku. Bol odmenený spolu s Julianom Schwingerom a Sin-Itiro Tomonagom za spôsob ako pochopiť správanie sa subatomárnych častíc použitím perturbatívneho výpočtu znázorňovaného graficky pomocou obrazcov známych dnes pod pomenovaním Feynmannove diagramy. Bol taktiež inšpiratívny prednášajúci, amatérsky hudobník, podieľal sa na vývoji atómovej bomby a v roku 1986 bol členom Rogersovej komisie vyšetrujúcej haváriu raketoplánu Challenger.

Vo svojich knihách a prednáškach bol Feynmann horlivým a vplyvným popularizátorom fyziky. Známe sú hlavne jeho Feynmannove prednášky z fyziky, majúce v anglickom vydaní 3 časti. Známy je pre svoju neprekonateľnú zvedavosť, dôvtip, brilantnú myseľ a hravý temperament; rovnako je však povestný svojimi mnohými dobrodružstvami, rozpísanými v knihách To snáď nemyslíte vážne, pán Feynman!, Hádam ti nerobia starosti cudzie názory? a Tuva Or Bust! (angl.). Richard Feynman bol v mnohých ohľadoch excentrický voľnomyšlienkár.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Feynman sa narodil vo Far Rockaway, Queens, New York. Jeho rodičia boli židovského pôvodu. Hoci neboli rituálnymi vyznavačmi judaizmu, rodina navštevovala chrám každý piatok. Mladý Feynmann bol veľmi ovplyvnený svojím otcom Mellvillom Feynmannom. Ten ho vždy povzbudzoval klásť otázky, a takýmto spôsobom prekonávať ortodoxné myslenie. Matka mu vštepila silný zmysel pre humor, ktorý mu zostal počas celého života. V detstve s nadšením opravoval rádiá, prejavil svoj talent pre elektrotechniku. V škole bol bystrý, avšak jeho IQ (125), namerané počas tohto najmudrejsi vedec vsetkych dob obdobia, predstavuje iba mierny nadpriemer. Už pred vstupom na vysokú školu neustále experimentoval a pretváral rôzne témy v matematike, ako napríklad polovičné derivácie (matematický operátor, ktorý, ak je aplikovaný dvakrát v rade, vedie k derivácii funkcie), používajúc pri tom vlastnú sústavu symbolov. (Teda ešte počas štúdia na strednej škole si vyvíjal matematickú intuíciu svojím Taylorovým radom matematických operátorov.) Jeho zvyk pre priame pomenovanie vecí mohlo niekedy vyviesť ľudí s konvenčným myslením z rovnováhy. Ako príklad možno uviesť jednu z jeho otázok, ktorú položil knihovníčke v biologickej knižnici: „Nemáte mapu mačky?“. Pritom mal na mysli anatomickú schému mačky [1]. Vždy rozprával presne a zrozumiteľne.

Vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Feynman dosiahol v roku 1939 titul bakalára na MIT (Massachusettský technologický inštitút), a v tom samom roku vyhral matematickú súťaž Williama Putnama. Dosiahol vynikajúce výsledky počas prijímacích skúšok z matematiky a fyziky na Princetonskú univerzitu, v kontraste k pomerne slabým z dejepisnej časti. V roku 1942 dosiahol PhD. z Princetonskej univerzity, poradcom jeho dizertačnej práce bol John Archibald Wheeler. Feynmanova dizertačná práca aplikovala princíp stacionárnej akcie na problematiku kvantovej mechaniky, kladúc základy pre „path integral“ prístup a Feynmanove diagramy. Počas doktorandského štúdia sa Feynman oženil so svojou prvou ženou, Arline Greenbaumovou. (Jej krstné meno je často uvádzané ako Arlene, napríklad aj v dvoch Feynmanových biografiách: To snáď nemyslíte vážne, pán Feynman a Hádam ti nerobia starosti cudzie názory. V jeho osobných listoch, publikovaných v „Perfectly Reasonable Deviations From the Beaten Track“, ale Feynman uvádza meno svojej manželky ako Arline). Arline diagnostikovali tuberkulózu, toho času nevyliečiteľnú a smrteľnú chorobu, ale obaja boli natoľko opatrní, že Feynman nikdy neochorel na TBC.

Projekt Manhattan[upraviť | upraviť zdroj]

Na Princetonskej univerzite fyzik Robert R.Wilson presvedčil Feynmana, aby sa podieľal na Projekte Manhattan v Los Alamos (vojnový projekt americkej armády pre vývoj atómovej bomby). Podľa Feynmanových slov, k projektu sa pripojil, aby sa pomohol uistiť, že nacistické Nemecko nevyvinie bombu ako prvé. Počas víkendov navštevoval svoju manželku v sanatóriu v Albuquerque, až do jej smrti 16. júna 1945. Hlboko sa ponoril do práce na projekte a zúčastnil sa na teste bomby Trinity. Feynman tvrdil, že ako jediný videl explóziu bez tmavých okuliarov, pozerajúc cez predné sklo dodávky (takto sa chrániac pred škodlivým ultrafialovým žiarením).

Práca mladého fyzika na projekte bola relatívne vzdialená od hlavnej akcie, pozostávajúc hlavne z riadenia výpočtovej skupiny ľudských počítačov v Teoretickej divízii, neskôr spolu s Nicholasom Metropolisom v príprave systému pre používanie diernych štítkov IBM.

Feynmanova ďalšia práca v Los Alamos spočívala vo výpočte neutrónových rovníc, ktoré slúžili na zmeranie kritického množstva štiepneho materiálu pre „Vodný kotol“, malý jadrový reaktor v púštnom laboratóriu. Po tejto práci bol presunutý na pracovisko v Oak Ridge, kde pomáhal inžinierom vo výpočte bezpečnostných predpisov pre skladovanie materiálu (aby sa predišlo nechceným kritickým nehodám). Takisto vykonal rozhodujúcu teoretickú a výpočtovú prácu pre plánovanú uránovo-hydridovú bombu, ktorej zostrojenie sa neskôr ukázalo ako nerealizovateľné.

Slávny fyzik Niels Bohr si vyhľadal Feynmana pre diskusiu jeden na jedného. Feynman až neskôr zistil prečo. Väčšina fyzikov mala pred Bohrom nesmierny rešpekt, ktorý im bránil v akejkoľvek polemike s ním. Ale Feynman nemal žiadne zábrany vehementne poukazovať na všetko, čo podľa jeho myslenia bolo nesprávne. Feynman povedal, že cítil voči Bohrovi rovnaký rešpekt ako hocikto iný, ale vždy keď sa dostane do diskusie o fyzike, zabúda na všetko ostatné.

Takisto sa stal priateľom vedúceho laboratória Roberta Oppenheimera, ktorý sa ho po vojne niekoľkokrát neúspešne snažil získať pre prácu na Kalifornskej univerzite, Berkeley.

V dôsledku prísne tajnej práce bolo stredisko v Los Alamos izolované. Podľa jeho vlastných slov: „Neexistovalo tam nič, čo by som mohol robiť.“ Unudený Feynman si nachádzal rôzne zábavky: učil sa napríklad uhádnuť kombinácie číselných zámkov na skrinkách a pracovných stolíkov, skrývajúcich tajné dokumenty projektu. Pre žart raz zanechal sériu škodoradostných odkazov v uzamknutom stolíku svojho kolegu, čím v ňom spôsobil paniku, že cudzí špión sa dostal k tajným materiálom pre výrobu atómovej bomby. (Zaujímavosťou je, že Feynman si raz kvôli návšteve chorej manželky, požičal auto od Klausa Fuchsa, neskôr odhaleného skutočného špióna).

Pri inej príležitosti si Feynman našiel izolované miesto v mesa, kde bubnoval indiánske rytmy: „A možno budem trochu tancovať a vyspevovať.“ Toto jeho bláznovstvo nezostalo nepovšimnuté a strediskom sa rozšírili fámy o záhadnom Indiánskom bubeníkovi „Injun Joeovi“.

Univerzita Cornell[upraviť | upraviť zdroj]

Po projekte Feynman začal pracovať ako profesor na Univerzite Cornell v meste Ithaca, štát New York, kde pôsobil aj Hans Bethe (fyzik, ktorý dokázal, že slnečná energia pochádza z jadrovej fúzie). Avšak cítil sa tam bez inšpirácie. Zúfajúc, že jeho tvorivosť úplne vyhasla, prešiel k riešeniu menej užitočných, ale zábavných problémov, ako napríklad analýze rozkolísaných rotujúcich tanierov balancujúcich na paličkách žongléra. (Ako sa neskôr ukázalo, táto aktivita mu poslúžila pri neskoršom výskume). Z tohto dôvodu ho veľmi prekvapili ponuky od konkurenčných univerzít. Nakoniec sa rozhodol pre Kalifornský technologický inštitút, (Caltech) v Pasadene, Kalifornii, odmietnuc miesto neďaleko Princetonu v Inštitúte pre pokročilé štúdium v Princetone (kde v tom čase pôsobili význační akademici, medzi inými Albert Einstein).

Feynman odmietol prácu pre Inštitút, pretože by tam nemal žiadne učiteľské povinnosti. Feynman považoval svojich študentov za zdroj inšpirácie a počas netvorivého obdobia aj za formu komfortu. Ak pociťoval, že nemôže byť kreatívny, tak aspoň učil. Iný významný rozhodovací faktor predstavovala jeho túžba pôsobiť v miernom podnebí. Tento cieľ si stanovil, keď sa uprostred snežnej búrky v Ithake snažil nasadiť snehové reťaze na kolesá svojho auta.

Feynman je niekedy označovaný ako „Veľký Vykladač“, pri vysvetľovaní témy svojim študentom sa s veľkou starostlivosťou snažil nespraviť ju tajomnou, ale prístupnou každému. Jeho základným princípom bolo, že ak nie je možné vysvetliť tému na hodine prvákov, téma nebola ešte plne pochopená.

Feynman dosiahol veľké potešenie z vysvetľovania „na prváckej úrovni“ súvislosti medzi spinom a štatistikou (skupiny častíc so spinom 1/2 sa odpudzujú, zatiaľ čo skupiny s celočíselným spinom sa priťahujú), otázka nad ktorou uvažoval na vlastných prednáškach a ktorú vyriešil v roku 1986 v prednáške Dôvod antičastíc (publikované v The Reason for Antiparticles: The 1986 Dirac Memorial Lecture)

Odmietal mechanické učenie a podobné metódy vyučovania, ktoré uprednostňovali formu pred účelom, či už to bolo na konferencii o vzdelávaní v Brazílii, alebo v štátnej komisii pre schvaľovanie školských učebníc. Jasné myslenie a jasná prezentácia bola základnými bezpodmienečnými predpokladmi jeho pozornosti. Bolo veľmi riskantné vôbec prísť s ním do styku nepripravený. Nezabudol, kto bol tým predstierajúcim alebo hlupákom.

Počas jedného sabatového voľna sa navrátil k Newtonovým základným princípom, aby ich nanovo preštudoval. Čo sa naučil od Newtona, presunul takisto k svojim študentom, ako napríklad Newtonov pokus o vysvetlenie difrakcie.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. FEYNMAN, R.: To nemyslíte vážně, pane Feynmane!, 2001 Praha, s. 63.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]