Rift
Rift (predtým v slovenčine nazývaný brázda, prielom, priekopová priepadlina, hlbinný pokles) je seizmicky a vulkanicky aktívna priekopová štruktúra (zóna) v zemskej kôre, charakterizovaná poruchami poklesového charakteru, vznikom novej oceánskej kôry, s dĺžkou niekoľko stoviek až tisícov kilometrov a šírkou od niekoľko km do stoviek kilometrov.
Termín rift, používaný v súčasnosti aj u nás, zaviedol nemecký petrograf a geológ H. Cloos (1855-1951) v roku 1939. H. Cloos najskôr definoval rifty ako poklesy vzniknuté rozťahovaním kôry v oblastiach veľkých elevácií a v osových zónach hlbokých depresií. Dnes sa riftom pripisuje aj štruktúrny význam a ich vznik sa dáva do súvislosti so zmenami v kôre.
Riftové zóny predstavujú oslabené zóny v zemskej kôre, na ktorých sa oddeľujú od seba pevninské bloky a systémom zlomov v zemskej kôre vystupuje na povrch magma. Vyskytujú sa v osových častiach oceánskych chrbtov, ale aj na kontinentoch. Často sú oceánske a kontinentálne rifty na seba napojené. Celková dÍžka svetových riftov sa odhaduje na 60 000 km.
Delenenie
- vnútrooceánske
- medzipevninské (stred riftového údolia má už oceánsku štruktúru, ale na okrajoch je zachovaná pevninská štruktúra)
- pevninské (sú stále uprostred pevninského bloku a majú pevninskú, aj ked' čiastočne zmenenú kôru): Pevninské riftové zóny, ktoré prebiehajú severnou a západnou Európou, tvoria reťaz prelomov, riftových údolí, lineárnych štruktúr a lineárne usporiadaných bazaltových efúzií a intrúzií. DÍžka európskeho riftového systému až po Honskú priekopu v Líbyi je 3600 km. Riftové zóny vlastne predstavujú oslabené zóny v zemskej kôre, na ktorých sa oddeľujú od seba pevninské bloky a tvorí sa oceánska kôra.