Robotnícky sionizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Robotnícky sionizmus (iné názvy: labouristický sionizmus, ľavicový sionizmus, socialistický sionizmus; hebr. ציונות סוציאליסטית‎ – cijonut socialistit) je názov socialistického prúdu v rámci sionistického hnutia. Na rozdiel od takzvaného politického sionizmu, ktorý predstavoval Theodor Herzl a Chajim Weizmann, robotnícki sionisti neverili, že židovský štát môže vzniknúť iba po dohode svetových veľmocí. Verili vo vytvorenie štátu skrz posilňovania židovskej robotníckej triedy, ktorá sa usadzovala v Palestíne, a skrz rovnostársky hospodáriace poľnohospodárske družstva (t. j. kibucy a mošavy). Najvýraznejšie sa táto odroda sionizmu presadila v rámci odborového hnutia: v roku 1920 bol založený dodnes najvplyvnejší zväz Histadrut; dôležitú úlohu zohrali robotnícki sionisti v prvej arabsko-izraelskej vojne v rokoch 1948 – 1949.

Medzi najvýraznejších teoretikov robotníckeho sionizmu patrili: sekulárny filozof Moses Hess a politici Nachman Syrkin s marxistom Berom Borochovom. Praktickým vodcom sa stal David Ben Gurion.

Ideológia[upraviť | upraviť zdroj]

Zásadným dielom robotníckeho sionizmu bola kniha Rom und Jerusalem, die Letzte Nationalitätsfrage (doslova Rím a Jeruzalem, posledná národná otázka) Napísal ju roku 1862 filozof a spolupracovník Karla Marxa Moses Hess, ktorý obhajoval návrat Židov do Palestíny a vytvorenie štátu na socialistických základoch.

Ďalší predstavitelia socialistického sionizmu, napríklad Aharon David Gordon, boli veľmi ovplyvnení vlnou tzv. európskeho romantického nacionalizmu. Gordon sa vo svojej práci sústredil predovšetkým na opis poľnohospodárskej triedy, ovplyvnil preto vznik kolektívne hospodáriacich kibucov.

Na rozdiel od marxizmu sa robotnícky sionizmus neangažoval v tzv. triednom boji, naopak považoval medzitriednu spoluprácu za prospešnú pre vytvorenie židovského štátu.

Politické hnutia a strany[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom dvadsiateho storočia vznikla židovská strana Poalej Cion (Robotníci Sionu), ktorá sa však v roku 1919 celosvetovo rozdelila na sociálno demokratickú sionistickú časť a na rýdzo marxistickú časť, ktorá bola priaznivo naklonená ruskej boľševickej revolúcii (v rámci Červenej armády dokonca existovali židovské oddiely). V Palestíne sa komunisti v rokoch 1922 – 23 rozdelili ešte na sionizmu priaznivejšie naklonenú Palestínsku komunistickú stranu a čisto anti-sionistickú Komunistickú stranu Palestíny, neskôr sa ale znova zlúčili.

Robotnícky sionizmus zasiahol viac politických strán a po vzniku Izraela priamo ovplyvňoval chod krajiny. Dnes sa k nemu hlási predovšetkým Izraelská strana práce (ako dedič pravicovej časti Poalej Cion v liberálno sociálnom ponímaní) a strana Merec (ľavica Poalej Cion).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zouplna Jan. Od jišuvu k Izraeli : formování izraelských mocenských elit 1919-1949. Praha : Libri, 2007
  • Ber Borochov. The Economic Development of the Jewish People. 1916. dostupné online
  • Nachman Syrkin. The Jewish Problem and the Socialist Jewish State. 1898. dostupné online

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dělnický sionismus na českej Wikipédii.