Rodenticíd

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Rodenticídy sú chemické prostriedky (pesticídy) na hubenie škodlivých hlodavcov. Patria sem prípravky vo forme otrávených návnad (požerové jedy), prípravky používané na fumigáciu (plynovanie) nôr a prázdnych budov (fumiganty – inhalačné jedy) a prípravky, používané na otrávenie povrchov (kontaktné jedy).

Úvod a história[upraviť | upraviť zdroj]

Hlodavce (Rodentia) sú zrejme najrozšírenejšími cicavcami. Jednotlivé druhy sa vyskytujú takmer vo všetkých klimatických pásmach Zeme. Za škodce bývajú považované tie druhy, ktoré spôsobujú svojou existenciou značné škody na potravinách a krmivách, v polnohospodárstve a hygiene. V klíme (strednej) Európy sem patria hlavne zástupci čeladí Murinae (myšovité), predovšetkým myš domová, potkan hnedastý a potkan čierny a z čelade Arvicolinae (hrabošovité) predovšetkým hraboš poľný a hryzec vodný. Všeobecne platí, že myšovité (myši, potkany) sú synatropné a komenzálne (žijúce v bezprostrednej blízkosti človeka, resp. jeho príbytkov a stavieb) a často spôsobujú značné škody na stavebných materiáloch (budovaním nôr a hniezd v murive, hlodaním elektrických káblov a podobne), uskladnených potravinách, krmivách a iných komoditách (požerom, hlodaním, znečistením močom a výkalmi). Okrem toho predstavujú divoké populácie týchto hlodavcov v bezprostrednej blízkosti človeka a jeho potravy značné hygienické a epidemiologické riziká, nakolko sú tieto hlodavce často rezervoáry (medzihostitelské organizmy) a vektory (prenášače) mnohých závažných infekčných ochorení, ako sú leptospiróza, tularémia, týfus, hantavirózy, salmonelózy, mor a iné.
Hrabošovité naproti tomu žijú obvykle ďalej od ľudských príbytkov, často v poliach. Škodcami sa stávajú najmä pri sezónnom premnožení, keď ich spotreba potravy narastie natolko, že spôsobia významné škody na plodinách, až k úplným holožerom. Aj tieto hlodavce môžu prenášať infekčné ochorenia, toto riziko je však obvykle menším kontaktom s ľuďmi a hospodárskymi, či domácimi zvieratami, nižšie, než u komenzálnych hlodavcov.
Účinný boj s týmito hlodavcami je obvykle ťažký, lebo sa rýchlo množia, skoro dosahujú pohlavnú zrelosť a obvykle sú veľmi prispôsobivé. Okrem toho sú to, najmä potkany, značne sociálne inteligentné zvieratá s komplexnou, no flexibilnou hierarchiou v svorke; rýchlo sa učia vyhýbať sa smrteľným nebezpečenstvám.
Okrem toho sú v mnohých prostrediach pre ne veľmi vhodné podmienky, ako napríklad rozsiahle monokultúry obilnín v intenzívnom poľnohospodárstve, či hustá zástavba a nedostatky v celkovej hygiene a stavebnej koncepcii v mestách (stoky, staré budovy, nezabezpečené skládky odpadu, vysoká dostupnosť potravy a možnosti uhniezdenia, celoročne dostatočne teplé a chránené úkryty atď.). Z týchto a tiež z pracovne-technických, finančných a praktických dôvodov je obvykle nasadenie rodenticídov najspoľahlivejší, najrýchlejší a najefektívnejší prostriedok represívnej deratizácie (t. j. deratizácie s cielom zlikvidovať alebo aspoň výrazne zredukovať existujúcu populáciu hlodavcov).
Človek používa jedy na ničenie hlodavcov s veľkou pravdepodobnosťou už od staroveku; k najstarším rodenticídom patrili zrejme rastlinné drogy ako „morská cibula“ (Urginea maritima var. rubra), domáca v Stredozemí, oleandrové listy a známe minerálne (anorganické) jedy, ako arzenik (oxid arzenitý), používaný pravdepodobne už v Byzancii a alkaloid strychnín, respektíve sušené semená Strychnos nux-vomica, obsahujúce strychnín a dovážané do Európy ako jed na potkany z Indie už v 16. storočí. S nástupom priemyselnej revolúcie, ktorá bola sprevádzaná na jednej strane nárastom počtu obyvateľstva a populačnej hustoty európskych miest a tým pádom aj lepších podmienok pre množenie komenzálnych hlodavcov a na druhej strane razantným rozvojom chemického priemyslu, pribudol chemickým postriedkom boja proti hlodavcom ešte väčší význam; látky ako biely fosfor, uhličitan bárnatý, strychnín a neskôr aj fosfidy kovov a tálne soli sa stali koncom 19. a začiatkom 20. storočia postupne masovými produktmi chemického priemyslu a našli rozsiahle uplatnenie ako rodenticídy. Najväčšie nedostatky týchto starých rodenticídov boli predovšetkým vysoká toxicita pre človeka v používaných koncentráciách a ich obvykle rýchly a nápadný účinok (tzv. akútne pôsobiace jedy); najmä potkany sú nedôverčivé a rýchlo sa naučia nástrahy, ktoré spôsobia otravu a rýchly úhyn iných zvierat, nepožierať (nástrahová averzia). Tieto skutočnosti viedli k výskumu za cielom nájdenia „ideálnych“ účinných látok, t. j. takých, ktoré by pri maximálnej účinnosti mali najnižšiu možnú toxicitu pre človeka a domáce a iné necieľové zvieratá a ich výroba bola pokial možno lacná a jednoduchá. V dôsledku tohto výskumu boli syntetizované aj dnes používané látky; je však nutné poznamenať, že žiaden chemický rodenticíd nespĺňa úplne uvedené kritériá "ideálneho rodenticídu".

Účinné látky[upraviť | upraviť zdroj]

Rodenticídna látka

Použitie a metódy nasadenia[upraviť | upraviť zdroj]

Rodenticídy sa aplikujú predovšetkým ako požerové jedy (v otrávených nástrahách), inhalačné jedy (plynovacie prostriedky, fumiganty) a kontaktné jedy (buď ako kontaktné prášky, gély a peny, ulpievajúce na srsti hlodavca a prijaté perorálne pri čistení srsti, alebo zriedka "pravé" kontaktné jedy, vstrebávané kožou).
Metóda ich nasadenia a výberu účinných látok a aplikačných foriem závisí od cieľového hlodavca, prostredia a cieľu deratizácie. Pri hubení komenzálnych hlodavcov (potkany a myši) sa používajú najčastejšie antikoagulačné rodenticídy vo forme požerových nástrah, niekedy kombinované s kontaktnými preparátmi.

Základ požerových nástrah tvoria hlavne cereálie (obilniny) a cereálne produkty, ako sú celé a sekané zrno, vločky, obilné šroty, a ich zmesi; k tomuto základu sa často pridávajú tzv. aditíva (pomocné látky) a atraktanty (arómu a chuť zlepšujúce látky). Vlastné nástrahy móžu byť vo forme impregnovaného obilného zrna, šrotov, vločiek, ich zmesí, ďalej lisované alebo extrudované pelety (valcovité granulky), tzv. parafináty, čo sú zmesi cereálneho základu nástrahy s jedom, pomocnými látkami a parafínom, ktoré sú za tepla lisované do foriem tzv. voskových blokov, obvykle kvádrovitého alebo mnohouholníkového tvaru a hmotnosti obvykle 20 až 200 g. Tieto voskové bloky sú vhodné najmä do vlhkých a teplých priestorov, ako sú kanalizácie, kde by obvyklé obilné nástrahy rýchlo zvlhli a splesniveli a tým stratili pre hlodavce atraktivitu. Ďalším typom nástrahy sú tzv. pasty, ktoré obvykle pozostávajú z obilného šrotu či múky, atraktantov a rastlinných olejov a tukov, majúce konzistenciu tuhého cesta.

Ako aditíva sa používajú hlavne výstražné farbivá (na optické odlíšenie nástrahy od potravín a krmív, obvykle sýto modrá, červená alebo zelená farba), konzervanty a antioxidanty na predĺženie trvanlivosti priemyselne vyrábaných nástrah, nízke koncentrácie fungicídov a insekticídov na zabránenie napadnutia nástrahového materiálu plesňami a hmyzom, horko chutiace výstražné latky (napr. denatónium benzoát) a hydrofóbne (vodu a vlhkosť odpudzujúce) látky, ako parafín alebo polyméry. Ako atraktanty sa často pridávajú cukor, rastlinné oleje alebo tuky (kukuricový, slnečnicový olej, kokosový tuk), živočíšne produkty (rybia a mäsokostná múčka), aromatické látky (napríklad vanilín, škorica, aníz, čokoládová aróma, mleté orechy, sušené mlieko atď.) a iné. Správna voľba či zloženie nástrahy je pri deratizácii rovnako dôležitá ako voľba účinnej látky.

Otrávené nástrahy by sa mali aplikovať zásadne v uzavretých jedových staničkách, prístupných len pre cieľové hlodavce; ich voľné aplikovanie je prípustné len v uzatvorených, uzamknutých priestoroch (vnútri budov), neprístupných necieľovým organizmom a nepovolaným osobám či deťom. Chronicky a subakútne pôsobiace jedy, ako antikoagulanty, kalciferoly a brometalín možno v nástrahách aplikovať dvoma základnými metódami a to tzv. metódou kontinuálneho kŕmenia (angl. continual baiting), kedy je otrávená nástraha vykladaná v dostatočnej hustote (nástrahové body) a množstvách každodenne až do úplného ustania požeru, alebo tzv. metódou pulzného kŕmenia (angl. pulse baiting), kedy je nástraha vykladaná raz za 3 – 7 dní tak dlho, kým trvá požer. Prvá metóda je potrebná pri použití antikoagulantov 1. generácie pri hubení potkanov a je vhodná aj pre použitie kalciferolov a brometalínu, a pri hubení myši domovej napríklad chlórfacinónom, difenakumom a kalciferolmi. Druhá (pulzná) metóda je vhodná pre použitie vysoko potentných antikoagulantov 2. generácie, ako sú brodifakum, flokumafen a difetialon, na hubenie všetkých druhov hlodavcov, ako aj pri použití kalciferolov. Výhody pulznej metódy spočívajú v menšom množstve nástrahy, potrebnej na vykonanie deratizácie a tým pádom aj menšom množstve aplikovaného jedu. Pri použití silne účinných antikoagulantov 2. generácie a atraktívnej nástrahy je táto metóda rovnako spoľahlivá, ako metóda kontinuálna. Na zvýšenie účinnosti deratizácie je vhodné kombinovať rôzne typy nástrah (napríklad zrno a pasta). Pri hubení potkanov hnedastých sa obvykle rozmiestňujú dávky 100 – 300 g nástrahy v hustote 2 – 10 nástrahových bodov na 100 m² plochy, prípadne popri stenách v odstupe 6 – 10 m, pri hubení potkana čierneho treba nástrahové body rozmiestniť hustejšie, jeden na 2 až 3 m² plochy a dávka 50 – 150 g nástrahy, pri hubení myši domovej jeden nástrahový bod na 2 m² plochy a dávky 5 – 30 g nástrahy.
Pri použití akútne pôsobiacich jedov je vhodné, pri hubení potkana hnedastého nutné, robiť tzv. predkrm. Toto je vykladanie návnadového materiálu bez jedu každodenne počas 4 až 14 dní pred aplikáciou rodenticídu a jeho dopĺňanie; slúži jednak zisteniu hustoty populácie hlodavca, uprednostňovanej nástrahy a potrebných dávok, u potkanov však hlavne prekonaniu ich nedôverčivosti voči novej potrave a navyknutiu na pravidelné kŕmenie pred aplikáciou jedu; zaistí sa tým vysoký účinok rodenticídu, ktorý by inak veľká časť populácie potkanov odmietla požrať. Po vykonaní predkrmu sa potom k rovnakej návnade primieša rodenticídny koncentrát, alebo sa aplikuje hotová nástraha na rovnakom základe, ako v predkrme. Jedna až dve aplikácie rodenticídu tak zaistia zahubenie väčšiny hlodavcov.
Pri použití kontaktných preparátov sa tieto (prášky, gély) aplikujú do nôr hlodavcov a v uzavretých neprístupných priestoroch aj na ich cestičky popri stenách; prípravok sa zachytí v srsti hlodavcov a pri čistení je požitý. V týchto prípravkoch je obvykle koncentráca rodenticídnej látky vyššia, než v hotových nástrahách, a to obvykle 10 až 20-násobne; ich použitie je preto často vyhradené pre profesionálne deratizačné služby.
Po skončení deratizácie je potrebné pozbierať a v súlade s predpismi hygienicky zlikvidovať zvyšky rodenticídov a uhynuté hlodavce, určiť pokiaľ možno úspešnosť deratizácie (obvykle percentuálne) a podniknúť preventívne a asanačné kroky. Tieto zahŕňajú upratanie, dezinfekciu priestorov kde sa vyskytovali hlodavce, prípadne likvidáciu hmyzu (dezinsekcia) a stavebné a ďalšie kroky zabraňujúce alebo aspoň sťažujúce ďalšiu migráciu a uhniezdenie hlodavcov, ako je zabetónovanie nôr v murive dostatočne odolným materiálom, zaslepenie alebo zamrežovanie otvorov hustým pletivom, odstránenie alebo zneprístupnenie zdrojov potravy a vody a prípadnú inštaláciu trvalých jedových staničiek s kontrolnými nástrahovými blokmi, ktorých požer indikuje prítomnosť hlodavcov.
V poľnohospodárstve a lesníctve sa obvykle rodenticídne nástrahy aplikujú priamo do nôr hlodavcov, v prípadne kalamitného výskytu a povolenia úradov aj plošne, prípadne sa nory a hniezda hlodavcov plynujú fosfánom (pozri vyššie).

Alternatívy k rodenticídom[upraviť | upraviť zdroj]

Potrebu deratizácie s použitím rodenticídov je možné znížiť pokiaľ sa riziko migrácie a hniezdenia komenzálnych hlodavcov a ich biológia zohľadnia už pri stavbe budov; dôležité je konštrukciu a stavebné materiály voliť tak, aby maximálne sťažovali migráciu a hniezdenie hlodavcov a neposkytovať im ľahko prístupné zdroje potravy a vody. Tieto úpravy ťažšie spĺňajú dlhodobo svoj účel, pokiaľ sú realizovné v už existujúcej zástavbe s výskytom hlodavcov a pre nich výhodných podmienok. Ale aj staršie stavby sa dajú od hlodavcov obvykle pomerne dobre „odizolovať“, čo však vyžaduje investíciu do týchto stavebných úprav.
V poľnohospodárstve možno škody spôsobené hlodavcami znížiť opatreniami ako každoročnou veľkoplošnou rotáciou plodín (t. j. nezasievanie obilnín a iných zdrojov potravy pre hrabošovité opakovane v nasledujúcich rokoch na tie isté polia), udržovaním vetrolamov a iných porastov stromov, ktoré poskytujú vhodné podmienky pre život prirodzených nepriatelov hlodavcov (dravé vtáky, malé dravce), hlbokou orbou a cieleným ohniskovým nasadením rodenticídov do nôr predtým, než dôjde ku kalamitnému premnoženiu hlodavcov.
Jednotlivé zvieratá, či malé populácie možno vyhubiť nasadením pascí, pričom by maly byť použité pasce, okamžite usmrcujúce hlodavce (teda úderové, nie lepidlové, kde zviera obvykle trpí mnoho hodín až dní, kým zahynie) a v dostatočnom počte (odporúča sa naraz nastražiť počet pascí, ktorý aspoň dvoj- až trojnásobne prekračuje počet hlodavcov); použitie pascí, ktoré chytajú hlodavce za živa je prípustné len pokiaľ sú pasce často (denne, alebo viackrát denne) kontrolované a chytené hlodavce okamžite usmrtené humánnym spôsobom (u hlodavcov do 500 g telesnej hmotnosti sa odporúča rýchle zadusenie oxidom uhličitým alebo dusíkom z bomby, prípadne zlomenie väzov, pokiaľ je to možné bez rizika pre človeka). Účinnosť pascí s rastúcou veľkosťou a rozsahom populácie hlodavcov klesá, stredne veľké a veľké populácie nie je obvykle možné vyhubiť nasadením pascí.
Domáce zvieratá, ako mačka a pes dokážu chytiť a usmrtiť jednotlivé hlodavce; obzvlášť niektoré rasy psov sú celkom úspešné v love potkanov. Pri rozsiahlejších populáciách ale obyčajne platí, čo aj pri použití pascí.
V minulosti a aj niekedy v súčasnosti ľudia používali na hubenie potkanov nástrahy bez jedov, ktoré však hlodavce napriek tomu usmrtili, ako napríklad zmes obilného šrotu, cukru a pálenej sadry, ktorá po požití v žalúdku hlodavca stuhne; smrť spôsobená touto zmesou však zahŕňa obvykle dlhú a bolestivú agóniu, ktorá sa napríklad pri otrave antikoagulantmi nedostavuje.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Buckle, A.P.; Smith, R.H. et al.: Rodent Pests and Their Control, CAB INTERNATIONAL, Oxon, 1994. ISBN 0851988202
  • Engelbrecht, H.; Reichmut, Ch.: Schädlinge und ihre Bekämpfung, 3. Auflage. Behr's Verlag, Hamburg, 1997. ISBN 3860223216
  • Timm, RM: Description of Active Ingredients, Prevention and Control of Wildlife Damage, University of Nebraska, 1994.
  • Timm, RM: House Mice, Prevention and Control of Wildlife Damage, University of Nebraska, 1994.
  • Timm, RM: Norway Rats, Prevention and Control of Wildlife Damage, University of Nebraska, 1994.
  • Marsh, RE: Roof Rats, Prevention and Control of Wildlife Damage, University of Nebraska, 1994.
  • Jacobs, WW: Pesticides Federally Registered for Control of Terrestrial Vertebrate Pests, Prevention and Control of Wildlife Damage, University of Nebraska, 1994.