Rodion Jakovlevič Malinovskij

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rodion Jakovlevovič Malinovskij
Rodion Jakovlevič Malinovskij
sovietsky maršal a minister obrany

Narodenie 23. november 1898
Odesa, Ukrajina
Úmrtie 31. marec 1967 (68 rokov)
Moskva, ZSSR

Rodion Jakovlevič Malinovskij (rus. Родио́н Я́ковлевич Малино́вский; * 23. november 1898, Odesa – † 31. marec 1967, Moskva) bol sovietsky vojvodca, maršal (1944), hrdina ZSSR. V rokoch 19571967 minister obrany ZSSR. Mnohými považovaný za najschopnejšieho povojnového ministra obrany Sovietskeho zväzu.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a počiatočná kariéria v armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Odese, ako nemanželské dieťa ho vychovávala matka. Po tom čo sa jeho matka vydala, ho nevlastný otec odmietol prijať za svojho a tak sa Malinovskij od 13 rokov pretĺkal životom sám ako námedzný robotník až kým sa o neho nezačala starať teta v Odese. Po začiatku 1. svetovej vojny v júli 1914 ešte nebol dosť starý na to, aby mohol vstúpiť do armády. Napriek tomu nastúpil v meste do vojenského transportu a dostal sa na front, tam ho síce objavili, no zodpovedných dôstojníkov nakoniec presvedčil nech ho zapíšu ako dobrovoľníka. Malinovskij následne slúžil ako guľometčík na fronte a bol vyznamenaný Krížom sv. Juraja IV. triedy. Onedlho však bol v bojoch ťažko zranený a v dôsledku toho i dlho hospitalizovaný. Po doliečení bol ako súčasť Ruského expedičného zboru vyslaný na západný front do Francúzska. Jeho jednotka bojovala v oblasti pevnosti Brion. Na fronte bol opäť ranený a vyznamenaný. Po začiatku boľševickej revolúcie francúzska vláda umožnila ruským vojskám návrat domov. Niektorým vojakom však umožnila zostať vo Francúzsku a pokračovať v boji proti Nemecku v radách cudzineckej légie. Malinovskij pre to zotrval na fronte až do konečnej porážky Nemecka, kedy sa vrátil do vlasti. Následne vstúpil do Červenej armády a bojoval proti bielogvardejcom na Sibíri. Po skončení Ruskej občianskej vojny zotrval v armáde, vstúpil do komunistickej strany a študoval na Frunzeho vojenskej akadémii. Do marca 1941 na tejto škole pôsobil ako vyučujúci. Medzitým sa ešte zúčastnil na bojových operáciach v Španielskej občianskej vojne. Vďaka svojej činnosti v zahraničí tak dobre ovládal francúzštinu i španielčinu.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po napadnutí Nemeckom velil 48. armáde odeského vojenského okruhu, rozmiestnenej na rieke Prut v oblasti Moldavska. Ako jeden z mála vtedajších generálov viedol Malinovskij svojich mužov z prvej línie, vlievajúc do nich svojou prítomnosťou nové sily a odvahu. V dôsledku nemeckej prevahy však museli jeho vojská ustupovať po čiernomorskom pobreží až k mestu Nikolajev, kde sa ich Nemcom najprv podarilo obkľúčiť. No Malinovského vojská sa z obkľúčenia prebojovali k vlastným líniám a ustúpili k Dnepropetrovsku.

Potom bol prevelený do štábu ťažko skúšanej 6. armády, v ktorej onedlho nahradil jej veliteľa. V pridelenom úseku frontu sa mu podarilo zastaviť nemecký postup, za čo bol povýšený na generál-poručíka. Neskôr velil obrane Donbasu a zúčastnil sa na vedení operácii počas druhej bitky o Charkov, kedy sovietske vojská zahnali Nemcov o 100 km na západ, no sami sa dostali do obkľúčenia, z ktorého sa napokon dostala len časť z nich. Počas „čierneho leta“ 1942 velil operačnej skupine Don, ktorej úlohou bolo zastaviť nemecký postup na Rostov-na-Donu, čo sa mu však v dôsledku mnohonásobnej nepriateľskej presily nepodarilo. V septembri bola Donská operačná skupina zrušená a Malinovskij bol poverený vedením 66. armády juhovýchodne od Stalingradu. Vzhľadom na to, že bol Malinovskij v očiach Stalina „nespoľahlivým živlom nakazeným západnými myšlienkami“, poveril Nikitu Chruščova, ktorý v tej dobe zastával funkciu politického komisára 66. armády, aby tajne kontroloval jeho činnosť.

Napriek tomu, že 66. armáda nebola nijak zvlášť bojmi ostrieľaná, bola počas vojny prvá Malinovského jednotka, ktorá mala takmer plný operačný stav. Jeho činnosť v októbri 1942 prispela nakoniec k tomu, že Nemci neboli schopní preniknúť ďalej za Volgu, čím by obkľúčili Stalingrad. Následne sa podieľal na udržaní obkľúčenia nemeckých vojsk v Stalingrade, keď jeho 2. gardová armáda v spolupráci s ďalšími sovietskymi jednotkami vybojovala sériu krvavých ozbrojených stretov s nemeckými tankovými zväzkami pod vedením Ericha von Mansteina. Následne podnikol protiútok, prenikol nemeckými postaveniami a obsadil Koteľnikovo, ktoré bolo nemeckou dôležitou zásobovacou základňou. Začiatkom roku 1943 pokračoval v aktívnom prenasledovaní nemeckých vojsk, ktorých línia frontu sa v dôsledku sovietskej protiofenzívy pri Stalingrade prakticky zrútila. Vyhnal okupantov z Donbasu a znovu oslobodil Záporožie.

20. októbra 1943 bol jeho južný front premenovaný na 3. ukrajinský front. Malinovskij zatiaľ pokračoval v oslobodzovaní Ukrajiny. Od decembra 1943 do apríla 1944 porazil nemeckú skupinu armád Juh a oslobodil Cherson i rodnú Odesu. Od mája 1944 velil 2. ukrajinskému frontu a spoločne s 3. ukrajinským frontom Fiodora Tolbuchina sa prebojoval do Rumunska, kde realizoval Jassko-kišiňovskú operáciu, ktorá mala za následok prechod Rumunska (24. augusta) a čoskoro i Bulharska na stranu Spojencov. Vďaka tomu ho Stalin 10. septembra 1944 povýšil do hodnosti maršala ZSSR.

Malinovskij však pokračoval v prenasledovaní nepriateľa južnými Karpatami a Transilvániou až do Maďarska. 20. októbra 1944 obsadili jeho jednotky po ťažkých bojoch Debrecín a pokračovali ďalej na západ s úlohou obsadiť Budapešť a Viedeň. V nepriaznivom počasí čelil v oblasti Budapešti nemeckým protiútokom, ktoré odčerpali početné nemecké vojská nielen z oblasti Poľska, ale i západného frontu. Po dlhotrvajúcich krvavých bojoch obsadili jeho muži s konečnou platnosťou Budapešť 13. februára 1945. Neskôr viedol bratislavsko-brnenskú operáciu, počas ktorej jeho vojská oslobodili 4. apríla Bratislavu. 2. ukrajinský front pod jeho velením ukončil druhú svetovú vojnu v Európe na území Česko-Slovenska, po tom, čo oslobodil Brno a ďalej západne sa stretol s americkými vojskami.

Neskôr v auguste 1945 velil Transbajkalskému frontu v bojoch na Ďalekom východe. Viedol operáciu Augustová búrka, ktorá v priebehu 10 dní rozbila miliónovu japonskú Kvangtunskú armádu v Mandžusku.

Povojnová činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Malinovskij (vľavo) na stretnutí s Heinzom Hoffmannom a Walterom Ulbrichtom v roku 1961.

Po skončení druhej svetovej vojny zostal veliaci sovietskych vojsk na Ďalekom východe. Účastnil sa na prípravách severkórejských a čínskych vojsk pred Kórejskou vojnou. Po Stalinovej smrti v roku 1953 ho Nikita Sergejevič Chruščov ako spoľahlivého odborníka poveril velením sovietskej armády a rovnako i funkciou zástupcu ministra obrany, ktorým bol v tej dobe Georgij Žukov. Od októbra 1957 nahradil vo Žukova v tejto funkcii a viedol ministerstvo až do svojej smrti. Počas tohto obdobia súhlasil s rozvojom strategického raketového vojska, ktorého hlavnú výzbroj tvorili nukleárne zbrane, no považoval ich iba za opatrenie, ktoré zabráni ďalším veľkým konfliktom a ďalej preto presadzoval rozvoj konvenčných zbraní a armády. Tá podľa jeho mienky musela byť nielen dobre vyzbrojená, ale i kvalitne vycvičená a pripravená viesť bojové operácie. Dokázal tak udržať krok s USA nielen vo vývoji atómových zbraní, ale i kvalite pozemného vojska.

Po odstránení Nikitu Chruščova z vedenia strany v októbri 1964 zostal Malinovskij na svojom poste. Nové vedenie komunistickej strany uznalo väčšiu nezávislosť rezortu obrany, ako aj vyváženie vývoja konvenčných aj raketových vojsk, ktoré presadzoval.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Malinovskij mal 4 deti, 3 synov (Roberta, Eduarda a Germana) a dcéru Nataliu[1].

Rodion Jakovlevič bol vášnivý hráč šachu. Účastnil sa viacerých šachových súťaží a partiami často prispieval aj do časopisov.

Zomrel v Moskve 31. marca 1967, je pochovaný pod Kremeľskou stenou. Bola po ňom pomenovaná Sovietska tanková akadémia v Moskve, ktorá sa neskôr roku 1998 zlúčila s Frunzeho vojenskou akadémiou. Je po ňom tiež pomenovaná jedna z Gardových tankových divízií ruskej armády, ale aj obec Malinová, ktorú dňa 4. apríla 1945 okolo 10. hodiny oslobodil na čele 2. ukrajinského frontu.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Peškova, M. 70-letie okončenia Graždanskoj vojny v Ispani. Ob otce i jego Ispanii rasskazyvaet Natalia Malinovskaja [online]. echo.msk.ru, 11.10.2009, [cit. 2011-04-12]. Dostupné online. (po rusky)
  2. LACKO, Richard. Malinová. [s.l.] : FOMI, 2009. S. 160.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]